Zažili sme vojnu II: Lučenec patrí Maďarsku

Autor: Mišo Šesták | 19.1.2016 o 8:59 | Karma článku: 6,40 | Prečítané:  1297x

V dôsledku Prvej viedenskej arbitráže sa Česko-Slovensko muselo vzdať veľkej časti južného územia Slovenska. Toto veľmi bolestivo postihlo aj Novohrad.

Všetko sa začalo ešte Mníchovskou dohodou z 30. septembra 1938, podľa ktorej Česko-Slovensko odstúpilo Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami, pokračovalo neúspešnými komárňanskými rokovaniami a skončilo práve Prvou viedenskou arbitrážou. Okrem iných miest bol k Maďarsku pričlenený aj Lučenec, okresné mesto a centrum Novohradu. Pre mnohých obyvateľov obcí horného Novohradu bol Lučenec v podstate jediným odbytiskom ich rôzneho druhu výrobkov či poľnohospodárskych produktov (dnešné okresné mesto Poltár bolo v tom čase len väčšou obcou), takže nové usporiadanie pocítili aj po ekonomickej stránke.

Výsledok Prvej viedenskej arbitráže takto zaznamenal kronikár Brezničky Ján Pánik: „Krutý je rozsudok viedenskej arbitrážnej komisie. Áno, krutý, lebo ním ocitlo sa mnoho Slovákov pod cudzou, nám nepriateľskou, nadvládou. Po tomto rozhodnutí nastal ohromný ruch v celom pohraničnom pásme. Začalo sa sťahovanie ľudí, lebo za dobu od 5. do 10. novembra malo byť územie odovzdané. Nielen úrady, ale aj súkromníci opúšťali územie, ktoré sa malo obsadiť Maďarmi. I naša obec – jej okolie, prežívalo dobu túto veľmi nervózne, lebo sa nevedelo, či medzi mnohé slovenské kraje i náš čisto slovenský kraj nie je zahrnutý. Radosť opanovala naše občianstvo, že predsa náš kraj, počnúc od Slatinského vrchu ostáva na Slovensku.

(...) Maďari hneď po obsadení preukázali krutosť svojej vlády, zvlášť nad našimi Slovákmi usadlíkmi, ktorých bezdôvodne pripravili o celé imanie a prinútili ich k odchodu. Uprchlíkov sa zo dňa na deň množilo, ktorí po ťažkom bičovaní opúšťali svoje domovy, zanechajúc tam napospas všetko svoje imanie. Za takýchto okolností prežívali sa časy smútku, lebo cítil každý z nás s uprchlíkmi, ktorí v dobe zimnej, vydaní, vyložení boli na hranice, ponechaní svojmu osudu. Žiadna milosť, žiadne city ľudskosti v srdciach nepriateľov. Ľudská zlosť a tyranstvo voči Slovákom.“

Podobne to vnímal aj učiteľ Michal Chrtiansky, kronikár Rovnian: „Rozhodli mocnosti Nemecko a Taliansko pri prítomnosti oboch vlád Maďarska a Slovenska 2. novembra 1938 vo Viedni tzv. Viedenskou dohodou, na ktorej sa so Slovenskom veľmi zle, neľútostivo a nespravodlivo naložilo. Hranica bola v prospech Maďarska tak posunutá, že nie len Maďarmi obývané kraje so všetkými väčšími a významnejšími mestami južného Slovenska, ale i mnoho obcí a celé kraje čisto slovenské pripadli k Maďarsku (...) Stratili sme veľmi, veľmi mnoho, rezali nám zo živého tela, plakali sme, ale darmo... Maďari chceli celé Slovensko a keď to nešlo, tak všetko, čím by nám mohli robiť ťažkosti a tak znemožniť život.

Lučenec odberali 10. novembra. S ním náš kraj a tak i naša obec utratila veľa a utrpela veľkú a citlivú ranu. Všetko, čo bolo slovenské a české, z Lučenca evakuovalo. Úrady – okresný na Lovinobaňu, okresný súd a berná správa na Divín, berný úrad, dôchodkový kontrolný úrad, hospodárske družstvo, roľnícka pokladnica a trafika na Mýtnu, školský inšpektorát do Zvolena. Školy, učitelia, profesori a žiaci sa rozpŕchli. Učiteľský ústav – žiaci do Banskej Bystrice, ostatní kde kto, mnohí menší a meštiankári ostali doma, niekoľkí do Kokavy, Zvolena, Tisovca, Banskej Bystrice, Štiavnice a inde. Nastali veľké a mnohé ťažkosti: kultúrne, hospodárske, úradné, obchodné, sociálne. Najbližším mestom je Zvolen, kde na taký veľký vidiek neboli zariadení. Spoj cez Lučenec – vlakový sme až pred Vianocami mali, ináč len cez Cinobaňu (cez Ozdín po Turíčky neschodná cesta) na Lovinobaňu alebo cez Kokavu štátnym autobusom na Kriváň. Do obchodov sa zaviedli nové články tovaru alebo sa objednávalo z Čiech a Moravy, pokiaľ bola ČSR, ale po ich zabraní bolo horšie, lebo Slovensko nie je priemyselné, takže všetky artikle neboli k dostaniu, až sa upravili nové obchodné styky, ale to všetko zdraželo.“

O ekonomických dopadoch sa zmieňuje kronikár Českého Brezova Pavel Maťaš: „Obsadením Lučenca, Rimavskej Soboty a mnohých južnejšie položených dedín utrpelo obyvateľstvo našej obce čiastočné škody tým, že nemôže predávať drevený riad na trhoch v menovaných mestách. Ačkoľvek kupectvo – obchod nie je hlavným zamestnaním obyvateľstva obce, ale dobre im padlo, keď na trhu mohlo sa pár lojtier (rebríkov – pozn. autora) odpredať.

Odpadnutím Lučenca stratili sme i školy, ako gymnázium, učiteľský ústav, meštiansku školu nie tak, lebo v Kokave nad Rimavicou je meštianska škola i s jednoročným kurzom, do ktorej naše dietky chodia hojne. Študovanie na strednej škole je sťažené. Bude vyžadovať väčší finančný náklad, keď takúto školu máme najbližšie v Tisovci a učiteľský ústav v Banskej Bystrici. Chudobnejší žiaci počas štúdií na gymnáziu alebo učiteľskom ústave v Lučenci dochádzali domov denne.“

Pavol Urbančok, cinobanský kronikár, zaznačil aj podrobnosti o posledných dňoch, kedy Lučenec patril k Slovensku: „Približoval sa deň, v ktorý podľa viedenského arbitrážneho rozsudku sídlo okresu, Lučenec, mal sa postúpiť Maďarom. Občania našej obce vo veľkých húfoch vlakom, vozmo a peši putovali do toho mesta, kde od nepamäti sveta kupovali svoje denné potreby a kam nosievali predávať svoje poľnohospodárske produkty. V Lučenci odbýval sa 3. novembra posledný mesačný trh za československého režimu. Na uliciach bol obrovský pouličný ruch. Slováci i Maďari hemžili sa po uliciach, v obchodoch ľudia nakupovali tie najrozmanitejšie druhy tovaru, zvlášť látky na šaty a odev tešili sa dobrému odbytu. Húfy ľudu chodia po uliciach. Tu a tam medzi Slovákmi a Maďarmi došlo k trápnym scénam. Z našej strany malí študenti a učni, zo strany Maďarov ref. theologi vedú. Myslím v sebe i títo poslední dobre budú plniť a šíriť Kristove zásady, keď miesto vzájomnej kresťanskej lásky podnecujú národnej nenávisti. Nuž aj kňazi sú ľudia, sú aj oni omylní a môžu si mylne chápať svoje životné povolanie. Rozširovať nenávisť miesto vzájomnej kresťanskej lásky je najväčším zločinom v povolaní kňazskom...

Maďari vrhli na trh svoje poľnohospodárske produkty. Chceli utŕžiť, lebo tušili, že tí, ktorí kupujú, už odchádzajú. Naše úrady pilne evakuovali. Okresný úrad presídlil do Lovinobane, okresný súd a berná správa do Divína a berný úrad do Mýtnej. Inak poznamenania hodné je to, že naši občania duševne sa uspokojili, že sme stratili Lučenec. V obci panoval kľud a poriadok a Maďari 10. novembra 1938 obsadili Lučenec.“

Veľmi významným dôsledkom pričlenenia Lučenca k Maďarsku bolo prerušenie železničného spojenia medzi obcami horného Novohradu a zvyškom Slovenska. Tejto téme sa budem venovať samostatne v ďalšej časti.

 

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938  – 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som editorom spoločne s Júliusom Lomenčíkom. Všetky citáty a fotografie sú z tejto knihy.

Knihu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?