Zažili sme vojnu IV: Vznik Slovenského štátu - oslavy i odpor

Autor: Mišo Šesták | 2.2.2016 o 9:11 | Karma článku: 7,09 | Prečítané:  559x

Turbulentné udalosti na začiatku roku 1939 vyústili do vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939. Ako jeho vznik vnímali občania v hornom Novohrade?

O tom, že situácia bola napätá už niekoľko dní pred vznikom republiky svedčí napríklad zápis z kroniky Cinobane: „9. marca 1939 bolo v Cinobani vyhlásené stanné právo. V tento deň bol na Slovensku uskutočnený vojenský puč. Miestni českí četníci uväznili u nás Andreja Kulfana, veliteľa Hlinkovej gardy v Cinobani. Menovaného odviedli do väzenia do Banskej Bystrice, odkiaľ bol 11. marca 1939 prepustený.

Veliteľ HG po svojom návrate hovoril, že politická situácia je tak napätá, že v najbližších dňoch má dôjsť k štátnemu prevratu. V HG robia sa prípravy pre prípad revolúcie, ale veľmi obozretne, pretože bol vydaný veľmi prísny zákaz skrývať zbrane a výbušné látky. Hovoril medzi inými, že všetci uväznení Slováci, ktorí boli z väzenia prepustení, boli veľmi rozhorčení proti generálovi Homolovi a nálada týchto je za samostatný Slovenský štát.“

Udalosti kulminovali 13. marca po stretnutí Tisa s Hitlerom a vyvrcholili 14. marca asi hodinu popoludní, kedy „sa ozval v rádiu šéf propagandy Šaňo Mach a oznamoval rozhodnutie slovenského snemu, ktorý jednohlasne vyslovil sa za utvorenie samostatného, nezávislého Slovenského štátu a prečítal prvý ústavný zákon.“ (kronika Breznička)

Ako na túto správu reagovali občania, opisuje kronikár Málinca: „Túto štátnu zmenu prijalo obecenstvo s nadšením a radosťou. Bol krásny slnečný marcový deň. Akoby sa aj prebúdzajúca príroda svojím jasotom chcela pripojiť k radosti slovenského národa. Po oznámení tejto veľavýznamnej udalosti rozviali sa slovenské zástavy v jarnom vetríku a oznamovali radosť, že stalo sa skutkom, za čím národ túžil, že národ má svoj samostatný Slovenský štát.

Z tejto radostnej príležitosti vládny komisár obce pán Ján Michalove poslal pánovi predsedovi vlády Dr. Jozefovi Tisovi holdovací telegram tohto znenia: „Slovutný pán Dr. Jozef Tiso, ministerský predseda Slovenského štátu v Bratislave. Správa obce Málinec na čele s vládnym komisárom v mene celého občianstva holduje štátotvornému aktu a vrúcnou modlitbou obracia sa k všemohúcemu Bohu, aby Vás žehnal v práci za Slovenský štát a národ. Ján Michalove, vládny komisár.“

Pravdaže v záplave radosti našli sa i skeptici, ktorí novému štátu neveštili dlhého trvania. Našli sa i nežičlivci, ktorí by ho radi videli čím skôr zmiznutého z mapy Európy. Boli to menovite tí, ktorí za dvadsať rokov Československej republiky hlásili sa ku demokratickým stranám a v novom štáte toho už nebolo, lebo i autonómne Slovensko zariaďovalo sa v duchu totalitnom a nový štát pokračoval v ňom ďalej. Boli to občania väčšinou z tunajšej sklárne, ale sa i oni skoro a ľahko vžili do nových pomerov. Nebolo u nich pozorovať žiadnu odstredivú činnosť. Ba všemožne sa snažili dokázať svoju lojalitu k novému štátu.

Jeden dokázaný prípad nelojálnosti voči Slovenskému štátu predsa sa zistil. Mladý sklársky robotník Ján Hoduliak zostavil plagát protištátneho obsahu. Paulína Starove a Anna Pupalová ho nakreslili a opísali a vyložený bol na dome číslo 249. Za tento skutok Ján Hoduliak ako iniciátor a pôvodca potrestaný bol na šesť mesiacov väzenia a jeho pomocníčky po dva mesiace väzenia. Tieto si väčšinu trestu odpykali vo vyšetrujúcom väzení. Ich skutok bol málo významný.“

Prípad odporu zaznamenaj aj kronikár v Brezničke: "10. septembra pre ostré a urážlivé výroky povedané proti slovenskej vláde zatvorený bol občan Michal Gábor Kedveš. Menovaný bol za štyri týždne v banskobystrickej väznici a ďalšie štyri týždne v koncentračnom tábore v Ilave. Menovaný dostal amnestiu od pána prezidenta z príležitosti prezidentskej voľby."

Oficiálne oslavy sa konali päť dní po oficiálnom vzniku nového štátu: „19. marca bol deň vďaky slovenského národa Bohu za samostatnosť. V túto nedeľu boli na celom Slovensku vo všetkých kostoloch slávnostné služby Božie, ktorých sa zúčastnili reprezentanti slovenskej vlády, HG, úradov a korporácií.“ (kronika Breznička)

Aby sa rozhýbal hospodársky život v novom štáte, vláda vypísala pôžičku pod heslom „Upisujme na pôžičku hospodárskej obrody Slovenského štátu“. Akcia trvala od 15. apríla do konca júna 1939. Podľa dostupných údajov z kroník sa v Málinci vyzbieralo 36 752 Ks („Pozoruhodné je, že zámožní roľníci preukázali pri tejto akcii úplnú zdržanlivosť – abstinenciu, lebo upísaná suma na 40 percent pochádzala od miestnych učiteľov, zostávajúcich 60 percent upísali zväčša tiež iní verejní zamestnanci (četníci, notár, farár), podniky, remeselníci a obchodníci. Z upísanej sumy na roľníkov pripadlo len 6,6 percenta, ale i z tejto sumy na miestnych roľníkov nepadne ani jedna koruna, lebo upisovatelia roľníci sú výlučne z lazov.“), v Rovňanoch 1140 Ks, v Brezničke 2000 Ks, z ostatných obcí sa údaje nezachovali.

Okrem toho sa občania zbierali aj na Zlatý poklad republiky. V Málinci „25 darcov darovalo spolu 23 kusov zlata, 67 striebra a v hotovosti 390 Ks. Hodnota celej zbierky bola 1 890 Ks“, v Rovňanoch sa vyzbierala „hotovosť 370 Ks, zlata 7,55 g, striebra 358,55 g“.

Vznik samostatného štátu si občania jednotlivých každoročne pripomínali. Takto sú opísané oslavy prvého výročia v roku 1940 v kronike Veľkej Vsi: „14. marca sme oslavovali prvé výročie našej samostatnosti. Predvečer 13. marca horela vatra pri cintoríne, ku ktorej sme sa húfne zhromaždili, obecenstvo, hasičstvo v uniformách a školská mládež. Pri vatre sme si spomenuli na význam veľkého dňa, zaspievali sme našu štátnu hymnu „Hej, Slováci“.

Na druhý deň ráno o deviatej hodine boli slávnostné bohoslužby v miestnom chráme Božom. V rámci týchto bohoslužieb miestny hasičský zbor zložil sľub vernosti. Po skončení služieb Božích zúčastnilo sa obecenstvo, hasičský zbor a mládež na slávnosti usporiadanej školskou mládežou. Žiaci a žiačky miestnej evanjelickej a. v. ľudovej školy recitovali básničky, o význame tohto dňa prehovoril miestny učiteľ Daniel Gallay, za hasičov Pavel Lörinčík Dirik a za združenie evanjelickej mládeže Ondrej Lörinčík Ďuko.“

Oslavy vzniku samostatnosti však neboli v priebehu roka jedinými, zápis z kroniky Rovnian z roku 1941: „13. marca bola školská slávnosť, 14. marca slávnostné služby Božie a verejná slávnosť v škole a v kultúrnom dome s veľkým programom – pätnásť bodov. Okrem toho posluch rádia. Účasť 150 osôb. 18. marca z príležitosti menín pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu bola oslava jeho osoby v škole s piatimi číslami programu. Meniny pána ministerského predsedu Dr. Vojtecha Tuku sme oslávili spoločne s 52 narodeninami vodcu Adolfa Hitlera 22. apríla v škole s piatimi číslami programu. Pánovi predsedovi vlády zaslaný bol aj pozdravný telegram. 4. mája bola oslava Štefánika. Memorandová slávnosť na pamiatku 80. výročia bola 25. mája.“

Zaujímavé je, že v tom istom roku bola v Málinci situácia celkom iná: „Voči rôznym udalostiam a akciám sa obyvateľstvo chovalo dosť apaticky, a preto ich ozvena nebola taká, aká by sa v tak veľkej obci ako Málinec očakávať dala. Príčinou apatického chovania ľudu bola vojna a s ňou súvisiace duševné a hospodárske otrasy. Pre túto príčinu tohto roku ani neboli podnikané zvláštne veci. Obmedzovalo sa všetko na minimum a keď niečo i bolo, obec sa zapojila obyčajne do celoštátnych podnikaní, ak sa niekedy niečo významného dialo. Tak dňa 19. apríla v predvečer narodenín nemeckého vodcu Adolfa Hitlera u nás sa nekonala žiadna verejná oslava zvlášť, ale obecenstvo, členovia HG a hasiči vyzvaní boli k účasti oslavy vysielanej rozhlasom z Bratislavy, kde rečnili ministerský predseda Dr. Vojtech Tuka, minister vnútra Alexander Mach a iní.

Aj oslava národného sviatku – 14. marca – zariadená bola len týmto spôsobom a obecenstvo sa zúčastnilo akadémie školských detí usporiadanej na túto príležitosť.“

O dva roky neskôr sa situácia v Málinci zmenila: „Účasťou na verejno-školských slávnostiach prejavil ľud našej obce záujem o dôležité medzníky dejín národných a kultúrnych ako i porozumenie pre príkladný život vynikajúcich osobností národnej minulosti.“

Posledné oslavy vzniku Slovenskej republiky sa konali v roku 1944 a nálada sa znovu zmenila. Opäť slová málinského kronikára Andreja Pohranca: „Uskromňovať sme sa museli v potrebách každodenného života, ale zároveň nepozorovane sme sa uskromnili aj v prejavoch dovoleného politického i národného zmýšľania a cítenia. Nastalo akési uvoľnenie vyplývajúce z neodvratne blížiacej sa premeny. Mnohí ľudia, ktorí doteraz hlboko utajene skrývali svoje presvedčenie národné i politické, čím ďalej s menšími obavami ho prejavovali v spoločnosti. Najmarkantnejšie sa to prejavilo 14. marca, keď sme slávili piate a zároveň posledné výročie trvania Slovenského štátu.

Po službách Božích slávnosť pokračovala v budove evanjelickej a. v. ľudovej školy a po zaspievaní hymny ju krátkym príhovorom otvoril predseda MO HSĽS pán Leopold Köhler. Hlavnú prednášku mal miestny vedúci notár Štefan Zeiwald, ktorý sa nezaoberal politickými udalosťami, ktoré sa zhlukovali okolo Slovenského štátu, ale skôr vojnovými udalosťami, ako sa tieto dotýkajú života našej dediny, najmä z hľadiska hospodárskeho. Vo svojej reči podal niekoľko rád, pokynov i želaní, ako sa chovať a čo robiť. Nasledujúce číslo programu bolo vyplnené dvoj i trojhlasným spevom slovenských národných piesní, ktoré so žiakmi vyšších ročníkov nacvičil učiteľ Július Mézeš. Ďalším bodom programu bolo literárno-historické recitačné pásmo, zostavené i nacvičené so žiakmi siedmeho ročníka učiteľom Ladislavom Mackom.

Výber básní, pretkaný priliehavým sprievodným slovom učiteľa, bol tak voľný, že mal ráz skôr nespokojný, rebelantský a revolučný ako oslavný a ďakovný. Tento dojem zostroval sa najmä často opakovaným refrénom: „Hej, Juro Jánošík, hore sa spod zeme! Pán len krivdu páše, plné sú rováše – svet rovnať ideme!“ Obľúbenej a aj v časoch duchovnej poroby aktuálnej jánošíkovskej tematiky sa pridŕžal aj ďalší bod programu, zborová recitácia „Smrť Jánošíkova“, ktorú so žiakmi šiesteho ročníka nacvičila a predviedla učiteľka Elena Faťarová. Pred zakľúčením učiteľa Júliusa Mézeša zbor ešte zaspieval niekoľko zbojníckych piesní, ktoré svojím obsahom veľmi priliehavo dopĺňali umeleckú časť programu. Hymnickou piesňou „Kto za pravdu horí“ bola ukončená posledná oslava 14. marca. “

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?