Bohužiaľ, len dvaja z osemnástich kronikárov obcí horného Novohradu zapísali, aké boli počas vojnových rokov pracovné príležitosti a mzdy. Boli to učiteľ Andrej Pohranc v Málinci a farár Juraj Podhradský v Ozdíne. Na druhej strane sa téme venovali pravidelne a dostatočne podrobne, a tak si z ich zápisov môžeme spraviť pomerne ucelenú predstavu.
S výnimkou Utekáča a Zlatna, kde prevažnú časť obyvateľstva tvorili sklárski robotníci, bolo obyvateľstvo ostatných obcí súčasného poltárskeho okresu, ktorých kroniky tvoria knihu Zažili sme vojnu, predovšetkým roľnícke. Gazdovia boli väčšinou sebestační, uživilo ich hospodárstvo a odpredaj rastlinných či živočíšnych produktov. Len najchudobnejšie vrstvy v obciach boli odkázané na zárobok. Možností nemali veľa – niektorí pomáhali u majetnejších gazdov, v zime si mohli zarobiť v hore pri rúbaní dreva, prípadne v blízkych továrňach. Takto je situácia opísaná v kronike Ozdína v roku 1939: „Ako po iné roky, tak ani teraz sa pomery nezmenili. Obyvateľstvo pracuje doma pri hospodárstve a len niekoľko murárskych majstrov a kovorobotníkov chodí von z obce za prácou. Počas valcovania cesty niekoľko furmanov i peších robotníkov malo zárobok pri skale a piesku. To bolo však len prechodného rázu. Inej zárobkovej činnosti nebolo. S pochvalou však možno povedať, že kus chleba má v obci každý, lebo národ je pracovitý a sporivý.“
Podobné to bolo na Ozdíne i v ďalších rokoch, v roku 1940 „robotníci pracovali na ceste pri Brezne nad Hronom a v Tisovci pri stavbe novej železnice. I murári boli plne zamestnaní. Jeden odišiel i na prácu do Nemecka a chváli si to. Citeľnej biedy a nedostatku chleba v obci nebolo.“
V roku 1942 „nebolo nezamestnaných. Pri skale pracovali i cez zimu tesne do Vianoc. Tu i furmani našli zárobok, hoci ťažký. Môžme smelo tvrdiť, že kto chcel, každý mal príležitosť ku práci, ktorá mu najlepšie zodpovedala.“
Ani v roku 1943 sa ozdínsky kronikár na situáciu nesťažoval: „Chleba mal každý dosť. Zárobok pre peších bol pri regulácii potoka, zápražníci vozili skalu a piesok. Ceny síce stúpajú, ale i zárobky – dôchodky, takže je to úmerné. Koniar zarobil denne – i v oračke – 250 Ks. O biede, hoci je vojna, v našej obci sa nedá hovoriť. Dávno tak nebolo a dlho tak nebude. Keď gazdovské dievčatá môžu nosiť drahé kožušinové bundy, to je iste znakom blahobytu.“
Presuňme sa teraz do Málinca, kde nám kronikár zanechal veľmi podrobný rozpis miezd v roku 1939: „Keďže z minulých rokov o tejto otázke v tejto knihe nikde nieto žiaden záznam, uvedené budú teraz:
U roľníkov muž na svojej chove zarobí denne 20 korún, žena 10 korún. U roľníkov muž na gazdovej chove zarobí denne 16 korún, žena 8 korún. V roľníctve so záprahom dalo sa zarobiť denne 40 korún. Furmani pri dovoze dreva zarábali od 50 až do 80 korún.
Mzda nádenníkov v miestnej továrni denne 15 korún, mzda odborných robotníkov denne 30 korún. Plat deputátnikov (bírešov) ročne 12 q obilia, 8 až 10 kg soli, 8 až 10 kg syra, denne liter mlieka, byt a drevo. Slobodní paholci dostanú mesačne 100 až 150 korún a celé zaopatrenie. Nemocenské poistenie hradí si obyčajne spolovice zamestnanec a spolovice zamestnávateľ. Sú i také prípady, že všetko platí zamestnávateľ.
Platy verejných a štátnych zamestnancov sú upravené platovými zákonmi. Ich platy sú triedené dľa ich školskej vzdelanosti na platy bez stredoškolského vzdelania, so stredoškolským a s vysokoškolským vzdelaním. V platoch sú trojročné postupy. Postup zamestnanca bez stredoškolského vzdelania je ročne (chýba) Ks, u zamestnanca so stredoškolským vzdelaním je ročne 1 800 Ks, u zamestnanca s vysokoškolským vzdelaním je ročne 1 800 Ks. Začiatočný plat činí u zamestnanca bez stredoškolského vzdelania ročne 6 300 Ks, najvyšší plat je 14 400 Ks. U zamestnanca so stredoškolským vzdelaním začiatočný plat je 9 000 Ks ročne, najvyšší ročne 26 800 Ks. U zamestnanca s vysokoškolským vzdelaním začiatočný ročný plat je 19 800 Ks, najvyšší ročne 30 600 Ks.“
V roku 1940 údaje o platoch dopĺňa a zároveň je možné sledovať medziročný nárast: „Pracovné sily, na ktoré je naša obec tak bohatá, pre nedostatok pracovných príležitostí neboli dostatočne využité. Niekoľko robotníkov zamestnaných na dostavbe dráhy Tomášovce – Veľká Ves, niekoľkí chodili na stavbu hradskej do Lomu a Sihly, najnovšie išli niekoľkí na stavbu dráhy Tisovec –Revúca. Roľníci okrem svojej poľnej práce furmanili drevom do miestnej sklárne. Za prácu docielili tieto mzdy: robotník (nádenník) v továrni denne 20 Ks, fúkač skla majster mesačne 1 200 Ks, fúkač skla pomocník mesačne 800 až 900 Ks, učeň mesačne 300 až 400 Ks, brusič skla mesačne 900 Ks, brusič pomocník 600 až 700 Ks.
U roľníkov nádenník na svojej strave denne 25 Ks, na gazdovej strave denne 20 Ks, žena nádenníčka na svojej strave 10 Ks, na gazdovej strave 7 Ks. Paholok u gazdu mesačne (chýba)Ks, byt a strava, deputátnik 12 q obilia, 8 až 10 kg soli, denne liter mlieka, potrebné drevo, byt a pol jutra zeme.
Pomocnica v domácnosti (slúžka) mesačne 70 až 120 Ks, byt, strava a polovica nemocenského príspevku. Bez bytu a stravy mesačne 200 až 250 Ks. Pri furmanke drevom docielilo sa denne 80 až 120 ks. Furman, keď bol najatý orať, dostal denne 60 až 80 Ks.“
Málinský kronikár sa osobitne venuje aj odchodom za prácou do Nemecka. Prvý zápis je z roku 1940: „Zaujatosť pracovných síl Nemecka na vojne zapríčinila nedostatok robotníctva, následkom čoho aj u nás bol značný dopyt po robotníkoch pre Nemecko. Sprostredkovateľňa práce aj z Málinca umožnila odchod do Nemecka vyše 30 robotníkom, ktorí odchádzali v dvoch turnusoch, a to na jar a na jeseň. Hľadali aj odborné robotníctvo, tak i z miestnej sklárne odišli robotníci z viacerých odborov spracovania skla.“
Situácia kulminovala v roku 1941, kedy bolo „vydaných vyše 100 cestovných pasov robotníkom do Nemecka.“ Už o rok neskôr však „odchod nášho robotníctva do Nemecka na práce takmer úplne prestal. I tí, ktorí už tam boli, po vypršaní zmluvnej doby poponáhľali sa domov, lebo zásobovanie potravinami sa im málilo. Ktorí sa dostali ku roľníkom, tí vydržali všetci, ale ktorí dostali zamestnanie v továrni, tí neostali tam dlho. Značnú príčinu mali na ich skorom odchode aj časté nepriateľské nálety.“ Podľa zápisu v Málinskej kronike, sezónne sťahovanie robotníkov do Nemecka úplne prestalo v roku 1943.
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.
Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk
