Zažili sme vojnu XIV: Židovská otázka v hornom Novohrade

Autor: Mišo Šesták | 29.3.2016 o 8:17 | Karma článku: 5,96 | Prečítané:  695x

Na základe zápisov z kroník sa pokúsim napísať pár slov o príkoriach, ktoré museli Židia znášať v obciach horného Novohradu.

Kým sa dostanem k samotným zápisom kronikárov, trochu štatistiky. V Lexikone obcí Slovenskej republiky z roku 1942 sú uvedené len celkové počty obyvateľov jednotlivých obcí, kvôli rozdeleniu podľa národnosti a vierovyznania som musel siahnuť po Štatistickom lexikone obcí v republike Československej z roku 1936 (Výsledky sčítania ľudu z 1. decembra 1930.)
V obciach, ktoré dnes patria do poltárskeho okresu, a teda sme ich zahrnuli do knihy Zažili sme vojnu, žilo v roku 1930 viac ako 28 tisíc obyvateľov (Dnes sa pre poltársky okres udáva približne 22 tisíc obyvateľov a ak sa nestane nič výnimočné, tento počet bude i naďalej klesať. Obávam sa, že hlavne niektoré menšie obce čaká zánik alebo aspoň veľké existenčné problémy v priebehu niekoľkých rokov, maximálne desaťročí.) K židovskej národnosti sa z tohto počtu prihlásilo 44 obyvateľov (0,16 %) a k izraelitskému náboženstvu 187 ľudí (0,66 %). Pravda, ďalší mohli byť skrytí v kolónke iné.
Najpočetnejšia komunita bola v Kokave nad Rimavicou (63 obyvateľov hlásiacich sa k izraelitskému náboženstvu – ale treba zobrať do úvahy, že pod Kokavu patril aj Utekáč a veľké množstvo osád a lazov), Poltári (16), Málinci (14), Sušanoch (11) a Uhorskom (11).

Prvý zápis týkajúci sa židovskej otázky, nachádzame v kronike Málinca v roku 1939: „Ešte medzi zmeny v obci pripomenieme, že riešením židovskej otázky na Slovensku odišiel z obce lekár – Žid Altmann – a na jeho miesto prišiel veľmi dobrý človek – kresťan Dr. Ján Krištof, ktorý vo všetkom v najporozumiteľnejšom súlade spolupracuje s učiteľským zborom.“
V rokoch 1940 až 1942 je v kronike Brezničky veľmi podrobne opisovaná stavba miestneho kultúrneho domu na vyvlastnených pozemkoch („Židia sa dnes i tak nemôžu postaviť proti takýmto počínaniam a stavba bola zadaná.“), keďže je to však téma veľmi rozsiahla, budem sa jej tu venovať len jednou zmienkou z roku 1942: „V tom čase boli pridelení na prácu i Židia zo susedných obcí, a to z Poltára a z Cinobane. Boli spolu siedmi. Dozor nad ich prácou prevádzala Hlinkova garda. Vodcom a dozorcom týchto židovských robotníkov bol lekár Dr. Himler. Židia pravidelne chodili každý deň na prácu až do neskorej jesene. ... Veľké množstvo piesku sa upotrebilo, ktorý sa zadovažoval z Ipľa a všetok navyhadzovali Židia. Židia previedli aj omaz povaľu s pomocou Cigáňa Fera, ktorý bol pri nich ako odborník.“

V roku 1940 kronikári viacerých obcí aspoň krátko načrtli situáciu miestneho židovského obyvateľstva. Málinec: „Na základe zákona o Židoch stali sa i v našej obci niektoré zmeny. A to Karolovi Schönwaldovi odňatá bola krčmárska licencia a pridelená bola Anne Haasovej. Taktiež zbavený bol lekárskej praxe miestny lekár, Žid Pavel Himmler. Na jeho miesto prišiel 7. augusta Dr. Štefan Kartal zo Zvolena. (Pôvodne tiež Žid, ale už dávnejšie prestúpivší na kresťanskú vieru.) Židovskí majitelia rádioprijímačov museli oddať obecnému úradu svoje aparáty, ktorý ich dľa rozkazu nadriadenej vrchnosti prideľoval kultúrnym spolkom, žandárstvu, školám alebo Hlinkovej garde.“
Breznička: „Židovské krčmy a hostince zrušené. Ministerstvo vnútra v dohode s ministerstvom hospodárstva vydalo nariadenie, podľa ktorého zakazuje sa výkon hostinskej a výčapníckej živnosti všetkým Židom s termínom od 1. augusta. Súčasne druhým nariadením zakazuje sa predaj a výčap akýchkoľvek liehových nápojov v hostincoch, kaviarňach a i nádražných reštauráciách. V obchodoch, ktoré majú povolené predávať liehové nápoje v zatvorených fľašiach nesmú viacej robiť tak, ako sa to dosiaľ často praktikovalo, že sa potajomky predávalo a pilo tak, ako i v krčmách. V ktorých obchodoch by sa aj ďalej opovážili takto zákon obchádzať, bude im vymeraná veľká pokuta a bude im odňaté povolenie vôbec. Liehové nápoje sa smú predávať do 23-tej hodiny a o 24-tej všetko musí byť vyprázdnené a zavreté.“
Cinobaňa: „Podľa výnosu prezídia MŠaNO číslo 5129 zo dňa 28. augusta 1940 boli z miestnej školy vylúčené dve židovské žiačky: Gertrúda Kardošová, dcéra miestneho obvodného lekára, a Hedviga Ecksteinová, dcéra miestneho obchodníka.“

V roku 1941 stojí za zmienku zápis z kroniky Ozdína: „Zdravotný stav obce bol uspokojivý. Nákaza v obci sa nevyskytla. Bolo počuť v jednom prípade o venerickej nákaze, ale ťažko mi zistiť. Mordovanie dietok tu i tam ešte počuť, hoci nemôžem prstom ukázať, ale vďaka ráznemu zákroku vlády a odstráneniu bezočivých Židov – lekárov, už nie sú prípady časté. Dietky boli v riadnom čase očkované. Smrť našu obec len zriedka navštívila, čo jej k dobru pripíšeme.“

V roku 1942 Prezídium ministerstva vnútra v Bratislave nariadením číslo 11239/42 prikázalo spísanie dejín Židov podľa obcí, kde boli usadení. Z osemnástich kroník, ktoré sme mali k dispozícii, bol tento príkaz splnený len v dvoch (Málinec a České Brezovo). Jedná sa o zaujímavé texty, svojim rozsahom i zameraním však prekračujú rámec tohto blogu.

Z roku 1942 nemôžem obísť zápis z kroniky Málinca: „Zákon o Židoch prevádzal sa i u nás dôsledne a prísne. Podľa tohto zákona všetok majetok tunajších Židov prešiel do vlastníctva štátu. Nehnuteľný majetok tunajších Židov Schönwaldovcov prevzala obec a všetok hnuteľný majetok predaný bol na verejnej dražbe konanej v dňoch 10. júna a 4. júla. Dražbu nariadil a previedol daňový úrad.
Oskar Schönwald a Dr. Pavel Himmler boli 27. marca odpravení na nútenú prácu. Prvý pracoval na ceste v okolí Sv. Kríža nad Hronom a druhý bol v koncentráku v Novákoch, odkiaľ sa vrátil až v lete súc vymenovaný za obvodného lekára do Kalinova. Rodina Karla Schönwalda vysťahovaná bola z Málinca 6. júna na neznáme miesto. Vdova Etela Schönwaldová odpravená bola tiež na neznáme miesto 1. júla. Zostala tu ešte vdova po Adolfovi Schönwaldovi – Seréna – a tá z obavy pred podobným osudom v prvých dňoch mesiaca júla v neznámom čase ušla z Málinca.
Dr. Pavel Himmler a Dr. Vojtech Deutsch, tunajší lekár, 28. júla prestúpili na kresťanskú vieru, pokrstení boli v tunajšom evanjelickom a. v. kostole.“

V rovnakom duchu ako málinský kronikár opisuje situáciu aj Gejza Čižmarovič v Hradišti: „Židovská otázka u nás na Slovensku bola v tomto roku skoro na 90 % vyriešená. Židovské majetky a podniky prešli do rúk kresťanov a Židia boli odtransportovaní do neznáma. Dočasne ponechaní boli len tí, ktorí boli „nepostrádateľní“. Boli to zväčša továrnici a veľkoobchodníci.“

V súvislosti s Hradišťom nesmiem opomenúť jednu vec, ktorá nie je zaznamenaná v kronikách, zachovala sa ústnym podaním. Pri potvrdení jej hodnovernosti sa však je o čo oprieť. Podľa Štatistického lexikonu obcí v republike Československej žil v roku 1930 v Hradišti jeden obyvateľ izraelitského náboženstva. V roku 1899 narodeného Pavla Lichtensteina všetci poznali ako Paľa Krivého. Mama, Židovka Karolína, bola slúžkou u Kohnovcov, otec bol neznámy. Paľo mal už od malička pokrivené nohy a prsty na rukách a mal aj rečovú chybu, rozprával nezrozumiteľne a občas mu z úst aj sliny tiekli. Krátko po vzniku prvej republiky odišli Kohnovci z Hradišťa do Budapešti a niekam sa stratila aj Karolína. Paľa Krivého sa ujala obec. Opatroval statok učiteľom, na poludnie a o šiestej večer zvonil na veži. Stravovali ho obyvatelia obce, každý deň jedol v inej domácnosti, postupne od začiatku dediny až po koniec.
Ešte v roku 1937 bol pokrstený na evanjelika. Ktovie, kto bol v Hradišti taký predvídavý. Isté je, že Paľo sa do transportov nedostal. Údajne k tomu pomohol aj postoj vládneho komisára v Hradišti, ktorý zatajoval jednak Paľov židovský pôvod (s jeho postihnutím by šiel priamo do plynovej komory) a jednak hradištských Cigáňov, z ktorých cez vojnu takisto žiaden obec neopustil.
Paľo Krivý žil v Hradišti až do začiatku sedemdesiatych rokov, kedy z Hradišťa odišiel do domova dôchodcov. Ľudia spomínajú, že keď odchádzal, vyprevádzalo ho množstvo ľudí a Paľo veľmi plakal.

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?