Zažili sme vojnu XIX: Ako partizáni Utekáč ohrozovali

Autor: Mišo Šesták | 24.5.2016 o 8:17 | Karma článku: 5,66 | Prečítané:  1427x

Rozprávanie o partizánskych akciách v Utekáči a jeho blízkom okolí, ktoré nie vždy potešili miestnych ľudí.

Tento blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu, ktorej som spolu s Júliusom Lomenčíkom editorom. Citáty pochádzajú z nej, ich pôvodným zdrojom je ale kronika Utekáča napísaná Jozefom Midlerom v prvej polovici osemdesiatych rokov 20. storočia.

Utekáč sa nachádza asi šesť kilometrov severozápadne od Kokavy nad Rimavicou, v úzkej doline Rimavice, obklopený lesmi. Neprekvapuje, že počas Slovenského národného povstania i po ňom, boli tieto lesy domovom partizánskych skupín. Utekáčania im ochotne pomáhali, partizáni sa často zdržiavali aj priamo v osade. V okolí došlo k viacerým potýčkam medzi partizánmi a nemeckými vojakmi a práve o nich sa chcem zmieniť. Niektoré neuvážené činy mohli mať aj fatálne následky.

Prvá udalosť, o ktorej chcem písať sa stala v predvianočnom čase roku 1944, konkrétne 19. decembra. Pred obedom prišla do Utekáča nemecká hliadka na dvoch nákladných autách. Vojaci sa bojovo rozvinuli okolo železničnej zastávky a Guzmanky. Dvaja Nemci, jeden dôstojník a druhý poddôstojník sa pešo vybrali do sklárne, ktorú si chceli prezrieť. Možno boli sami v civile sklári. Zhodou okolností, bola práve v sklárni skupina partizánov aj s veliteľom Nikolajom Chmeľnickým, rozprávali sa s robotníkmi. „Vidiac prichádzajúcich Nemcov, zaujali vhodné stanovisko na ich prepad a zajatie. Stalo sa však inak. Nemci prichádzajúci s riaditeľom do haly hutskej výroby, boli zrazu obkolesení partizánmi a Nikolaj ich vyzýva ‚Hende auf!‛. Nemci však reflexom siahajú po osobných zbraniach, a to sa stáva osudným. Dávky zo samopalov partizánov, oni padajú a riaditeľ medzi nimi stojí bledý a trasúci sa. Partizáni okamžite odoberajú mŕtvym Nemcom zbrane a doklady a už ich pohlcuje blízky les. Pracujúci občania sa tiež veľmi vyľakali týmto nepríjemným prípadom, nechávajú prácu a bežia zo závodu všetkými smermi, kde sa len dá. Do lesa, hore, dolu, každý v panickom strachu, čo bude ďalej, bezhlavo uteká. Vidiac to ženy a deti v domácnostiach, robia to isté. Mnohé rodiny mali už v tom čase vybudované bunkre. Boli to vykopané jamy v lesoch a prikryté guľatinou. Všetko bolo dobre zamaskované. V bunkroch sa dalo aj spať a v noci kúriť do kachieľ. Za pár minút ostalo v závode len niekoľko ľudí, ktorým funkcie a pracovné zadelenie nedovoľovali odísť. Mnohí vbehli priamo do náručia ešte nič netušiacim Nemcom na nižnom konci osady, kde streľbu nedopočuli. Aj začali zastavovať ľudí, z nich niektorí posunkami naznačovali, že idú jesť, že je obedňajšia prestávka. Ani Nemci ich nevedeli zastaviť pred panickým útekom. Nakoniec sa Nemcom situácia znepáčila a veliteľ dal rozkaz k nastúpeniu do nákladných áut a premiestnili sa pred závod. Tam sa dozvedajú, čo sa stalo a okamžite bojovo obsadzujú závod a okolie. Zo železničnej vlečky videli, ako značná časť obyvateľov uniká do kopcov, pretože ich bolo odtiaľ pekne vidieť. Predpokladali, že sú to partizáni a začali do nich páliť guľometmi. Len s veľkou námahou riaditeľa Bauera ako i ostatných funkcionárov, ktorí vedeli dobre po nemecky, sa podarilo presvedčiť veliteľa, že to nie sú partizáni, ale robotníci, ktorí sa zo strachu rozutekali. Nastalo dlhé vysvetľovanie a taktizovanie našich, že my sme s Nemcami priatelia, že pre nich pracujeme a že nás samých partizáni znepokojujú a vyrušujú. Sú to vraj samí cudzí ľudia, najmä Rusi, ktorí terorizujú našich obyvateľov.“
Za tento prípad sa Utekáčania na skupinu Nikolaja Chmeľnického oprávnene hnevali, dokonca sa sťažovali i na hlavnom štábe. Nemožno sa im čudovať, nasledujúce dni a noci žili v strachu a obavách pred represáliami. Kto mohol, stiahol sa do hôr, v hute sa robilo v obmedzenom režime. Hliadky obyvateľov vo dne v noci dávali pozor, či sa neblížia nemecké oddiely. Jozef Midler píše: „V tejto dobe nelenil ani partizánsky štáb, ktorý sa premiestnil bližšie, smerom k Čeremošu a sústreďoval jednotky na prípadnú obranu Utekáča. Nikto však našťastie neprišiel. Nemecká posádka sa premiestnila z Kokavy nad Rimavicou ďalej, bližšie k Berlínu a prišla ďalšia, nová. Hádam tento neustály pohyb nemeckých jednotiek spôsobil, že nemali čas sa nami zapodievať. Až neskôr sme sa dozvedeli, že Nemci boli pravdepodobne od zemepisného vojenského ústavu a zisťovali, kde vedie železničná trať. Boli vyslaní z ich generálneho štábu z Poltára, kde prípad i hlásili. Zrejme sa o nás už vedelo, čo neveštilo nič dobrého.“

V noci na Nový rok prišli do Utekáča nemeckí vojaci v počte asi 150 mužov: „Prišli potichu, ako zlodeji. Naša strážna služba stačila upozorniť len funkcionárov, ktorí stihli zmiznúť. Obsadili celý nižný koniec Utekáča, vrátane celej Guzmanky, až po starú školu. Zaistili sa guľometmi a potom naraz začali búchať po dverách bytov a budiť ľudí. Niekde dvere aj vyrazili. So zbraňou v ruke vyháňali obyvateľov z postelí, bez ohľadu na starcov, ženy a deti. Všetkých sústredili na námestíčko pri cintoríne. V opustených bytoch kradli, čo sa dalo. Vyhnaných a vystrašených obyvateľov obkľúčili a žiadali, aby sa oddelili do jednej skupiny muži a do druhej ostatní. Nastal veľký nárek a lúčenie, nikto nevedel, čo Nemci zamýšľajú, razila z nich aj pálenka. Potom vybrali dvadsať jedna občanov a ostatných prepustili. Rukojemníkov ovešali pásmi s nábojmi do guľometov a dali im niesť rôzne ťažké veci. Tak sa vybrali v ozbrojenom a zaistenom sprievode nocou pred závod a odtiaľ Lichým na Klenovské vrchy. Na raziu proti partizánom. Z Klenovských vrchov prešli ďalej do Ráztočného a odtiaľ do Klenovca. Tu našich občanov zadržali ako partizánov a boli ubytovaní v škole. Klenovčania im nosili stravu. Len po niekoľkých dňoch sa ich podarilo vyslobodiť na zákrok riaditeľa Bauera, našich funkcionárov a funkcionárov z našej obce.
Je zaujímavé, že v čase razie mnohí partizáni spali na vyšnom konci Utekáča po domoch a o všetkom sa dozvedeli až vtedy, keď boli Nemci na vrchoch. Nepočítali s takou návštevou, preto nepostavili ani stráž.“

Z mnohých udalostí, kde hrali hlavnú úlohu partizáni a ktoré zaznačil Jozef Midler, vyberiem ešte jednu. Stala sa 7. januára. Na ľahkej bričke prišli do Utekáča dvaja Nemci. „V osade boli partizáni, ktorí sa okamžite kryli a sledovali prechádzajúcich hostí, ktorí šli rovno k riaditeľovi Bauerovi. Prišli na malý výlet a pobaviť sa. Boli aj slušne pohostení. Partizáni medzitým dôkladne obsadili všetko, čo sa dalo obsadiť okolo kaštieľa a chceli Nemcov zajať alebo zastreliť. Rozumní a rozvážni obyvatelia Utekáča však uvažovali inak. Vedeli, že ak sa ešte raz stane niečo podobne ako v decembri v hute, bude s Utekáčom zle. Preto sa rozhodli Nemcov pred Nikolajovými partizánmi zachrániť stoj čo stoj. Rozmýšľali tak, i keď sami boli partizáni. Po dohovore vchádza k Bauerovi František Klofáč a Alojz Kubinec, nepozorovane okolo striehnucich partizánov. Po rýchlom dohovore u riaditeľa Bauera dostávajú okupanti čiastočne civilné oblečenie a dlhé zimné kabáty. Sú poučení, čo majú robiť. Vonku sa začína stmievať. Odrazu z kaštieľa vychádzajú štyria občania, civili, ktorí pokojne vchádzajú najkratšou cestou do závodu, pred nastrčenými hlavňami samopalov. Partizáni zatiaľ nič podozrivé nespozorovali. Nemcov v závode okamžite preberá ilegálny pracovník, strojník Karol Batke, ktorý ich v elektrárni ukrýva na bezpečné miesto. Až potom partizáni vytušia, čo sa stalo. Je zle-nedobre s Bauerom, ale občania ho chránia. Chránia tiež našich odvážnych sklárov. Obyvatelia Utekáča sú radi, že sa im akcia vydarila. Po odchode partizánov, ktorých zúrivosť nemala konca, v noci ďalší občania vyvádzali Nemcov bezpečnými cestičkami do Kokavy nad Rimavicou, keď im najprv dali najesť a občerstviť. Taktický ťah sa vydaril na jedničku.
Obaja Nemci podali na veliteľstve podrobnú správu ako i preukázané priateľstvo občanov Utekáča. Na druhý deň prišlo do tristo nemeckých vojakov. Veliteľa a jeho pobočníkov sa ihneď ujali už pripravení Bauer, Gustáv Pfeffer, Jardo Dekanovský, Karol Batke a iní. Počas hostenia sa zriedený špiritus zo závodu podával aj medzi vojakmi. Naši popisovali udalosti, ktoré sa včera prihodili. Ďakovali im za ochranu a priali úspechy na fronte. Vítali ich pozdravom ‚Heil Hitler!‛. Nemci sa zase zaujímali o situáciu u nás, ako pracujeme v závode – samozrejme pre nich. O partizánoch dostali informáciu, že sú to ruskí banditi a teroristi a zdržiavajú sa na kopcoch, od nás 20 – 30 kilometrov vzdialených a občas robia na nás prepady, kedy rabujú v domácnostiach, čo sa dá. Obyvatelia povzbudení včerajším prípadom, smelo nadväzovali rozhovory s Nemcami, „obdivovali“ ich vyznamenania a dávali im aj drobné občerstvenie. Prísny, ale obmäkčený oficier nakoniec vytiahol rozkaz, ktorý prečítal prítomným predstaviteľom. Rozkaz znel – zastreliť každého desiateho občana v Utekáči, ako bolo rozhodnuté v hlavnom štábe. Keď však zistil na mieste úplne inú skutočnosť, rozkaz nesplní a bude informovať, ako sa veci skutočne majú. Celý Utekáč ich odprevádzal až na koniec osady a „ťažko“ sa s nimi lúčil.“

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?