Zažili sme vojnu XX: Babské reči spôsobili tragédiu v Kokave nad Rimavicou

Autor: Mišo Šesták | 26.5.2016 o 8:17 | Karma článku: 4,37 | Prečítané:  1090x

Povstalecká história Kokavy nad Rimavicou je nesmierne bohatá, a tak mi pre účely tohto blogu neostalo nič iné, len si vybrať jeden jeho aspekt. Zameral som sa na osud povstaleckého veliteľa Jána Žiláka.

Tento blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu, ktorej som spolu s Júliusom Lomenčíkom editorom. Citáty pochádzajú z nej, ich pôvodnými zdrojmi sú však kronika Kokavy nad Rimavicou (s najväčšou pravdepodobnosťou napísaná krátko po vojne) a spomienky samotného Jána Žiláka, spísané v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Ján Žilák tam o sebe píše v tretej osobe.
Nielen história Kokavy počas SNP je veľmi rozsiahla, to isté sa týka i spomienok samotného Jána Žiláka, vybral som preto z jeho životopisu počas vojnových rokov tri najzaujímavejšie body.

V Hlinkovej garde
Ján Žilák sa narodil v Hradišti, do Kokavy nad Rimavicou sa dostal ako učiteľ meštianskej školy. Počas Slovenského štátu bol členom skupiny priateľov česko-slovenskej vzájomnosti, ktorá mala snahu prebrať vedenie obce do svojich rúk. Podarilo sa jej to, lebo veliteľom HG sa stal Ján Žilák a za starostu bol zvolený Ján Kapura, ktorí sabotovali vládne rozkazy a chránili ostatných protivládne pracujúcich a boli im nápomocní. Toto tušili tí, ktorí boli oddaní a verní Slovenskej republike, preto sa snažili Jána Žiláka odstrániť z veliteľstva HG a proti voľbe, ktorou bol Ján Kapura zvolený za starostu obce, podali sťažnosť, ba dovtedajší vládny komisár Eduard Pauchlík osobne intervenoval u samého prezidenta Dr. Tisu. Žiadal, aby voľby boli vyhlásené za neplatné.“ (kronika Kokavy nad Rimavicou)
Ján Žilák vo svojich spomienkach dopĺňa: „Keď intervencie vládneho komisára Pauchlíka u prezidenta Tisu neprinášali očakávaný úspech, vládny komisár začal útočiť v novinách.
Začiatkom roka 1940 priniesol denník Slovenská Pravda v rubrike Či viete? útočnú správičku: ‚Či viete, že v Kokave nad Rimavicou miestny veliteľ HG Ján Žilák 19. marca t. r. znemožnil verejný rozhlasový posluch reči pána prezidenta Dr. J. Tisu a že tento miestny veliteľ HG je aj ďalej miestnym veliteľom HG, je aj ďalej učiteľom v Kokave nad Rimavicou?‛
Po tomto útoku vládneho komisára v tlači, ktorý urobil v Kokave značný rozruch, došlo k verejnému vyšetrovaniu miestneho veliteľa HG Jána Žiláka pred nastúpenou gardou. Vyšetrovanie sa uskutočnilo v neskorých večerných hodinách vo veľkej sále obecného domu v Kokave nad Rimavicou.
Vyšetrovanie viedol župný inšpektor HG Ján Moncoľ. Keď dočítal obžalobu, ktorá bola podpísaná predsedom HSĽS Eduardom Pauchlíkom a tajomníkom HSĽS Hronským, rímskokatolíckym kantorom v Kokave nad Rimavicou, a ktorá bola podaná priamo Generálnemu sekretariátu HSĽS v Bratislave, veľká sála obecného domu sa začala ozývať protestným krikom: ‚To nie je pravda! To je lož! To je svinstvo!‛ a pod.
Keď župný inšpektor konečne umlčal prítomných, ozval sa vládny komisár Eduard Pauchlík a spustil: ‚To nie je žiadna Hlinkova garda. To nie sú žiadni gardisti. To sú komunisti, boľševici tu. To všetko aj s ich veliteľom treba zavrieť do Ilavy!‛
Potom vyšetrujúci župný inšpektor HG začal postupne bod za bodom prešetrovať. A prítomní bod za bodom, či bod tvrdil pravdu alebo nie, celú žalobu zborovo vyvracali.
Medzi bodmi obžaloby bolo už aj spomenuté udanie v novinách, že Ján Žilák 19. marca 1940 znemožnil občanom Kokavy vypočuť si verejný rozhlasový prejav prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu. Ďalej že v marci 1939, v deň puču generálov, keď ho na ulici pozdravil učiteľ R. J. pozdravom ‚Na stráž!‛, Žilák popudlivo odpovedal: ‚Mňa takýmto pozdravom nepozdravuj! Ja na taký pozdrav seriem.‛ Ďalej žaloba uvádzala, že si židia v Kokave žijú ako v Palestíne, ani hviezdy nenosia. Jeden bod od druhého bol strašnejší.
Počas vyšetrovania bola celá veľká obec Kokava nad Rimavicou na nohách a po skončení vyšetrovania pod ochranou tmy, jeden z domácich ľudí si „požičal“ vládneho komisára Pauchlíka a druhý rímskokatolíckeho kantora Hronského.
Prvý si to odležal na lôžku a druhého od toho rušného večera nikto viac v Kokave nad Rimavicou nevidel. Taký zásah do živého pripravila a urobila ilegálna organizácia komunistov i nekomunistov v Kokave nad Rimavicou už začiatkom roka 1940.“

Veliteľom v povstaní
Po vypuknutí povstania bol Ján Žilák menovaný za veliteľa povstalcov. Napriek tomu, že „každý, kto sa zapojil ihneď do povstania, si musel uvedomiť, že nie je zákonná mobilizácia, že nie je vojakom podľa medzinárodného práva, ale že je dobrovoľníkom, revolucionárom, povstalcom, ktorého v prípade nezdaru čaká len guľka alebo šibenica,“ bolo dobrovoľníkov toľko, že „to ani najoptimistickejší povstalec nepočítal“.

Posádka v Kokave mala bojovú rotu v sile asi 120 mužov, záložnú rotu v sile asi 160 mužov a jednu taktickú rotu v Utekáči s asi 100 mužmi. Kronika Kokavy aj spomienky Jána Žiláka veľmi podrobne popisujú prípravu Povstania, zásobovanie povstalcov, ich výzbroj, atmosféru v obci, jednanie s vládnym komisárom Pauchlíkom, pseudopartizánoch a mnoho ďalších aspektov, ktoré preskočím a budem sa venovať rovno konfliktu medzi vojskom a partizánmi. Odohral sa 14. septembra. „Týmto dňom bola kokavská posádka včlenená do zväzku armády a dostala krycie meno Narcis. Súčasne veliteľstvo v Banskej Bystrici vyslalo npor. Martinčeka, aktívneho dôstojníka, aby prevzal velenie posádky od npor. v zálohe Jána Žiláka. Tento bez všetkého npor. Martinčekovi velenie odovzdal. Keď sa však mužstvo dozvedelo o tejto zmene, začalo prejavovať nespokojnosť, dožadujúc sa, aby mu bol ponechaný ten veliteľ, ktorého rozkazom sa dobrovoľne podriaďovalo od prvého dňa povstania. Všetka námaha oboch veliteľov odstrániť túto nespokojnosť vyznela naprázdno. Naopak, keď vojaci videli, že nový veliteľ podporuje kontakty s občanmi, ktorí sa za bývalého režimu kompromitovali, nenávisť voči nemu vzrástla do takých rozmerov, že ho obviňovali ako kolaboranta – ba zradcu. Naraz sa objavil poručík Červenej armády Vladimírov a pravdepodobne tendenčne informovaný chcel npor. Martinčeka ako zradcu zastreliť. Len vplyvom npor. Žiláka sa tak nestalo.
Celá situácia bola potom vyriešená tak, že obidvaja, Martinček i Žilák, boli odvelení do Klenovca a velenie posádky prevzal škpt. Hruška. Takto sa stala revolučná posádka v Kokave nad Rimavicou riadnym vojenským útvarom.“
(kronika Kokavy nad Rimavicou)
Opäť dopĺňa Ján Žilák vo svojich spomienkach: „Podporučíka Vladimírova ktosi informoval, že npor. Martinček ako učiteľ vojenskej školy v Bratislave zradil frekventantov Nemcom, potom prešiel na povstalecké územie, aby aj tam pokračoval vo svojich zámeroch. Toto nepravdivé obvinenie strhlo ppor. Vladimírova, aby s npor. Martinčekom skoncoval. Veď v tých časoch ako protivník proti nám, tak my proti nemu sme nehľadali veľa dôkazov.“

Potlačenie povstania a tragédia Jána Žiláka
Kokava nad Rimavicou bola Nemcami obsadená 23. októbra 1944 o jedenástej hodine. „Hneď po obsadení Kokavy okupantmi začalo pátranie po Žilákovi. Taktikou predstaviteľov obce, aby získali čím väčšiu dôveru okupanta, všetka vina bola zvaľovaná na Žiláka, čo ešte viac zvyšovalo úsilie pátrať po ňom. Aby pátranie dosiahlo očakávaný výsledok, okupant vyhlásil, že osobe, ktorá im pomôže chytiť banditu Žiláka, vyplatí jednorázovo 20 000 korún.
Keď výzva neprinášala predpokladaný výsledok, okupant zvýšil odmenu na 50 000.
Ale ani v revolučnej Kokave, ani v jej širokom okolí sa nenašlo takej zradnej duše, ktorá by bola okupanta priviedla na stopu Jána Žiláka. ... Okupant nad ním napokon vyniesol rozsudok trestu smrti.“

Ešte predtým – počas bojov o Kokavu pri potláčaní SNP, postihla Jána Žiláka tragédia. „V tom zhone si ľudia všeličo pohovorili a samozrejme aj naprikladali. Že vraj kokavskú posádku obkolesili Nemci, že tam došlo k zúrivému boju, že tam veliteľ taký vysoký dôstojník napokon z pištole, nepokryte ponad hlavy vojakov do posledného náboja strieľal na Nemcov, ktorí zvierali kruh. Napokon, že ho Nemci živého dostali do rúk a po strašnom zohavení na mieste obesili.“
Keď sa túto fámu dozvedela jeho manželka, od žiaľu vraj odpadla. Na druhý deň sa rozlúčila s deťmi i so starými rodičmi a vybrala sa na miesto, kde mal byť Ján Žilák obesený, aby ho dala sňať a pochovať. Viac sa nevrátila. Viac ju nikto nikdy živú nevidel...

Za účasť, bojovú činnosť v SNP, za odvahu a statočnosť bol Ján Žilák vyznamenaný najvyššími vojenskými vyznamenaniami Č-SR, a to Vojnovým krížom z roku 1939, udeleným prezidentom Č-SR a Radom slovenského národného povstania I. triedy, udeleným predsedom SNR, ako aj Červenou hviezdou štábu brigády kpt. Jegorova.

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?