Zažili sme vojnu XXI: Prečo Hradišťania nacistom halušky varili

Autor: Mišo Šesták | 31.5.2016 o 8:17 | Karma článku: 6,14 | Prečítané:  649x

Po potlačení SNP sa Nemci kruto mstili obciam, kde sa ukrývali partizáni a ľuďom, ktorí im pomáhali. Veľmi blízko k takémuto osudu bola aj hornonovohradská obec Hradište.

Tento blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu, ktorej som spolu s Júliusom Lomenčíkom editorom. Citáty pochádzajú z nej, ale pôvodne, samozrejme, z Obecnej kroniky Hradišťa, ktorú spísal niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia Martin Žilák. Priamu reč sme do hradištského nárečia preložili dodatočne, v origináli je zapísaná spisovnou slovenčinou.

Po potlačení Slovenského národného povstania sa v hornom Novohrade začali objavovať nemecké jednotky. Obyvatelia obcí mali strach, inak to nebolo ani v Hradišti: „Ako občania žijúci na povstaleckom území sme očakávali napomenutie za porušenie vernosti Slovenskému štátu a za spontánne zapojenie sa do SNP. Nikto nás však nebral na zodpovednosť. Mali sme pokoj, ale nie nadlho.“

Nemci robili po obciach razie, hľadali partizánov. Väčšinou sa tak dialo na základe udaní. Neobišlo to ani Hradište. „Bolo to v pondelok ráno 6. novembra 1944. Bolo zamračené, preto svitalo neskoršie. Len čo bolo poznať, že je už ráno, do pokojnej obce docválala na koňoch čata nemeckých vojakov. Mali na sebe oblečené strakaté celty ako nepremokavé plášte. Tento úbor našich občanov veľmi vydesil. Vojaci na koňoch prebehli celú dedinu a išli ďalej. Išli do poľa na Krnú a odtiaľ na Vrchy, aby hľadali aj zajali hlásených partizánov. Za nimi hneď vniklo do obce šesť nákladných áut, na ktorých bola nemecká pechota, zbrane a ostatné. Keď sme videli, čo sa robí, utekali sme von z obce, ale ujsť sa nedalo, lebo záhumnia a všetky východy z obce boli už zabezpečené a prísne strážené. Tieto opatrenia boli urobené skôr, ako jazda vbehla do obce. Hneď vykonali aj ďalšie opatrenia, ako rozmiestnenie obrany proti prípadnému útoku. Rozmiestnili guľomety okolo miesta, kde boli sústredení občania. Bol to zúfalý pocit.
Veliteľ trestného oddielu postupoval podľa pripraveného plánu. Aj keď na starostovom dome nebola žiadna tabuľa, predsa starostu našli. Po zbežnom vyšetrovaní sa starosta Majko legitimoval dekrétom, že bol menovaný starostom, čo vyšetrujúci ohodnotil kladne. Starosta sa nevykrúcal a vyhlásil len toľko, že partizáni včera v našej dedine neboli a či uplynulej noci by boli odniekaľ prišli, za to už nemôže ručiť. Veru nemohol, lebo aj v jeho dome boli dvaja ukrytí.“

Nemci prikázali, aby všetci od 16 do 60 rokov ihneď nastúpili pred starostov dom. Kto by tak neurobil a našli by ho, bol by na mieste zastrelený. Za necelú polhodinu boli všetci na priedomí Majka a Čánika Kočiša zídení „so sklonenými hlavami v zadumaní, čo s nimi bude.“
K nastúpeným chlapom prehovoril v nemčine major gestapa, ďalší to prekladal do slovenčiny. Jeho výzva znela asi takto: „Ktorí boli v národnom povstaní, nech vystúpia. Ktorí ste boli v povstaní a priniesli si domov zbrane, granáty a strelivo, predstúpte naľavo. Ostatní chlapi, ktorí máte doma zbraň, vystúpte doprava.“ Týmto spôsobom vzniklo šesť skupín miestnych občanov a jedna skupina cudzích. Každú strážili dvaja vojaci s automatmi. Okrem toho na zatknutých mieril aj ťažký guľomet zo záhrady Jána Válkovca. Domové prehliadky začali u vojakov, ktorí boli v SNP a priniesli si domov strelivo alebo zbraň. Každý povstalecký vojak musel ísť do Majkov k starostovi, kde ho vyšetrovali dôstojníci gestapa. Ako tlmočníci asistovali učiteľ Gejza Čižmarovič a Juraj Ozdinec Kušla. Vypočutých gestapáci posielali na dvor, kde boli prísne strážení, každý osobitne, nesmeli medzi sebou hovoriť. Vypočúvaní boli len tí, ktorí boli v Povstaní.

Martin Žilák zaznamenal jedno vypočúvanie:
‚Prečo ste nastúpili do SNP?‛
‚Zavolaľi ma tak, ako aj ve ňeska. Čó móže spraviťi obečajnej človek ako son jej? Ľen počúvnuťi rozkaz každeho. Počúvov son tak, ako aj vás. Čóže me móžemo? Či be ňebolo aj ván doma ľepše, pekňe pri roďine, vén, že jí máťe, ako tu dupkaťi v stuďenon blaťe.‛ Dôstojník vypočul odpoveď a začal mu dávať druhú otázku:
‚Prečo ste doma skrývali dva ručné granáty. Istotne na nás, Nemcov.‛
‚Jej son ich našév včera večer bľízko pri ceste. Bov son na drevo.‛
‚Včera si bol na drevo? Veď bola nedeľa.‛
‚Ňesväťin už neďeľe, pán veľiťeľ.‛
‚Prečo ste ich neodovzdal?‛
‚Ešťe son bov v posťeľi, kot sťe sen prišľi.‛
‚Dobre sa viete vyhovárať, brániť. Ale odpovedz mi na moju otázku, že ste granáty doma skrývali, aby ste ich potom hádzali na nás, na Nemcov.‛
‚Jej vás, pán veľiťeľ, a ňi ľen vás, aľe šetkych, čó sťe tu, viďin ňes prve raz – ňikdaj smo ňémaľi medzi sebó ňič planó. Začó be son ublížev ván a ve mňe? To je ňi dobre. Prečó smo a prečó mámo beťi ňeprejťeľi?‛
Vyšetrujúci sa celkom umiernil, ešte mu dal niekoľko otázok a náš povstalec mu na ne vedel odpovedať. Nakoniec ho Nemec veľkou, ťažkou rukou ťapol po pleci, potriasol ho a povedal: ‚Vieš sa dobre brániť, ale predsa by si dnuka nemal ísť.‛ Ani nešiel ku vyšetrujúcemu gestapákovi, do starostovej kuchyne.“

Pri výsluchoch mali veľké zásluhy obaja tlmočníci z obce. Boli si istí, že vyšetrujúci nevedia po slovensky, a tak zmenili veľa výpovedí. „Vyšetrujúci videli, že nadarmo prišiel trestný oddiel do Hradišťa. Partizánov nenašli, aj keď v dedine boli azda na šiestich miestach ukrytí. Nemci sa zamerali na Cigáňov, že tí istotne s partizánmi majú kontakty. A určite im aj napomáhajú a je potrebné aspoň niekoľkých popraviť. Naši ľudia sa ich zastali. Dôvodili tým, že sú to chudáci, že ani nepolitizujú, ani nemajú čo dať partizánom, sami sú hladní. Až nakoniec orodovanie našich tlmočníkov zabralo. Vyšetrovanie sa chýlilo ku koncu. Už nám všetkým bola zima. Boli sme hladní. Napokon aj tí, čo nás držali.“

Keď sa vrátila aj čata, ktorá hľadala partizánov v horách okolo obce a podali hlásenie, že partizánov nikde nevideli a ani neboli nikým napadnutí, vyšetrujúci uvážili, že asi je pravdou, čo prehlásil starosta a ostatní vyšetrovaní. „Keď vyšetrujúci dôstojníci zvážili, že žiadnu vinu nenašli, aby mohli niekoho odviesť alebo potrestať smrťou, rozhodli sa urobiť záverečný prejav, aby nás napomenuli, zastrašili a ukázali svoju moc. Dôstojník gestapa s veľmi surovým a nepríjemným pohľadom mal rozgajdaný golier na blúze aj na košeli. Bol nervózny. Navždy nám utkvel v pamäti jeho neľudský, tvrdý výraz. Kričal na nás: ‚Zrušili ste prísahu danú prezidentovi Tisovi. Nastúpili ste do povstania, ktoré pre vás nemalo žiadny význam. Pustili ste sa do boja po boku židoboľševikov proti nemeckej neporaziteľnej armáde. Presne tak, my sme neporaziteľní! Ja vás upozorňujem, aby ste kontakty s partizánmi, ak nejaké máte, okamžite prerušili. Konajte si svoje povinnosti a nič viac. Do ničoho sa nemiešajte! Keď budete moju radu dodržiavať, nemusíte mať obavy! Nikto vám nič neurobí. Ja vás prepúšťam. Ste voľní. S pokojom sa rozíďte do svojich domovov.‛“

Na pokyn predstaviteľov obce, začali vo všetkých domácnostiach variť halušky. Všetci vojaci, ktorí od skorého rána držali Hradišťanov v šachu, boli nimi pohostení. „Všetci sa najedli, slušne sa poďakovali a spokojní sa zoraďovali, aby našu dedinu uspokojení opustili. Aj my sme si spokojne vydýchli.“
Až dodatočne si ľudia povedali, v ktorých domoch sa skrývali partizáni a na akom tenkom vlásku visel osud obce. „Keď čata prechodila cez Hradištské vrchy, nejaký náruživec namieril na nich zbraňou, že bude strieľať. Aj tam sa našiel rozumný občan, ktorý mu streľbu vyhovoril. Presvedčil ho, že by to nemalo dobré následky ani pre nich na vrchoch, ani nie pre obec.
Dole v dedine báči Ďuro Mucha kričali partizánovi na povale, aby sa dobre ukryl, a dlaňou ťapkali kravu. Nemci si mysleli, že to krave rozkazujú, aby sa odstúpila. Na Hradišti sa ukrýval aj Žid Delikát. Toho napochytre ukryli v kostole do organa.
Po tejto naozaj generálnej prehliadke sme mysleli, že Nemci už do našej obce neprídu, lebo si ju dobre preverili. V tom sme sa však mýlili, lebo Nemci do našej obce chodili azda i preto, že sa im u nás nikdy nič neprihodilo. U nás sa ukrývali aj ďalší významní ľudia, ktorých gestapo hľadalo.“
(Okrem iných údajne aj Ján Žilák, o ktorom som písal tu.)

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?