Tajomstvo málinskej fary

Autor: Mišo Šesták | 7.6.2016 o 8:17 | Karma článku: 4,27 | Prečítané:  1128x

Jedny z najťažších bojov v hornom Novohrade sa odohrávali v Málinci, kde stál front dva týždne a obec striedavo ovládali Nemci aj Rusi.

Tento blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu, ktorej som spolu s Júliusom Lomenčíkom editorom. Citáty pochádzajú z nej, ale pôvodne, samozrejme, z kroniky Málinca.

Už od prelomu rokov 1944/45 bolo v Málinci denne počuť streľbu z okolia Lučenca, Oždian či Kalinova. Dunenie, od ktorého sa otriasali okná. Na ceste medzi Rovňanmi a Ozdínom bol veľký pohyb ustupujúceho nemeckého vojska. Málinčania sa nádejali, že ich priame boje obídu, ale v tom sa sklamali. „13. januára v sobotu v neskorých večerných hodinách došlo do dediny nemecké vojsko peši, na vozoch i na autách. Už v ranných hodinách nasledujúceho dňa začali paľbu z kanónov a z mínometov smerom na juh. Krátko po začatí nemeckej paľby začali na dedinu dopadať ruské míny. Obyvateľstvo bolo v krytoch, ale z väčšej časti bolo doma. Ruské míny zasahovali len okraje dediny, takže boli poškodené len štyri domy. Vzájomná paľba sa cez poludnie priostrila, ale okolo druhej hodiny popoludní sme spozorovali, že nemecké trény odchádzajú dolinou na sever. Skutočne, Nemci nás opúšťali. Ešte dedina nebola vyprázdnená, keď z tej strany od sklárne došla do dediny jedenásťčlenná ruská hliadka.“

Rusov vítali s radosťou, pozývajú ich zohriať sa či najesť, „no oni všetko láskavo odmietajú, lebo ich cieľ je tu iný. Táto istá hliadka narazila v Pupákovej ulici na skupinku Nemcov. V pouličných bojoch padli traja Nemci a jeden ruský poručík bol ťažko zranený. Ruská hliadka až do súmraku ostreľovala hradskú idúcu dedinou, takže zostávajúce nemecké jednotky boli prinútené ustúpiť cez polia ponad dedinu. Za súmraku odtiahli aj posledné nemecké oddiely a ruská hliadka sa tiež vrátila do Hradišťa.
Noc bola pokojná i tichá, len myseľ bola nepokojná, napätá v očakávaní. Ráno, ledva svitlo, spozorovali sme hradskou blížiť sa vojakov. Ruskí vojaci idú! Mnoho ruských vojakov! V dedine je poplach. Malí, veľkí, mladí, starí, všetci sa ponáhľajú na cestu. Kto našiel červenú látku, urobil z nej zástavu a čoskoro sa objavili na domoch aj slovenské národné zástavy. Dievčatá natrhali zeleného krušpánu, z papieru narobili kvety, uvili vence, kytice a ponáhľali sa do prvých radov.“

Podvečer niekoľko jednotiek odtiahlo na iné miesta frontu, v Málinci ostalo asi 400 vojakov. K nim sa prihlásilo asi štyridsať Maďarov, ktorí sa ako zbehovia už dva týždne ukrývali v obci.
Noc bola nepokojná a hneď ráno začal nepriateľ útok mínometnou paľbou. Skončil až o pol druhej popoludní. Okrem toho Nemci útočili aj tankami. „Od tohto útoku nebolo pokojnej chvíle. Ruskí vojaci posielali civilov do úkrytov a sami len ojedinele, veľmi opatrne sa pohybovali po uliciach. Hoci v noci, ani nasledujúci deň sústredeného útoku nebolo, predsa dosť často dopadali míny aj granáty. Vojaci boli vážni, civili prestrašení. Znepokojujúce bolo najmä to, že vo štvrtok popoludní na východnej i západnej strane dediny spopod hôr sa vždy častejšie ozývali pušky a guľomety, čo bolo dôkazom toho, že nepriateľ sa približuje odtiaľto a chce dedinu obkolesiť.“

V piatok 19. januára, niekoľko minút pred siedmou hodinou ráno, začal nepriateľ bubnovú paľbu na obec. „Paľba trvala bez najmenšej prestávky do desiatej hodiny a desiatej minúty. Sústredená bola najviac na severný okraj dediny, na okolie domov Novodomských a Urdovcov, na Salaš, okolie mlyna, Slančíkovcov a do huty. Uprostred dediny bola veľmi poškodená školská ulica. Samotná budova školy dostala šestnásť zásahov, z toho päť granátov, ostatné míny. V tejto ulici vyhorel dom Jána Chudinu Jánošíka. Veľmi trpela aj kostolná ulica, v ktorej zhorelo Cerinovcom a Findrovcom humno. V hute zhorela cirkulárska budova aj s motorom. Celkovo bolo poškodených vyše sedemdesiat domov, ranení boli traja ľudia, jeden zabitý (Macek), od strachu umrelo šesť ľudí.
Stalo sa to, čoho sme sa najviac báli: ruské vojsko nevládalo čeliť viacnásobnej prevahe nepriateľa a ustúpilo. Päť minút po ukončení bubnovej paľby sa v severnej časti dediny zjavili Nemci. Streľba ešte vždy neprestávala. Nemci strieľali mínami a guľometmi po ustupujúcich Rusoch a ruská artiléria strieľala do dediny na Nemcov, aby kryla ústup svojich. Na južný koniec dediny došli Nemci až o jednej hodine popoludní. Ruskí vojaci do poslednej chvíle vydržali na svojich miestach, a to bolo príčinou, že nemohli všetci ustúpiť. Jedni ešte v severnej, západnej i východnej časti strieľali, keď južne od dediny bol nepriateľský kruh temer už uzavretý, takže keď zostávajúci Rusi sa dali na ústup, mnohí v tých miestach padli. Ale ani pri oneskorenom a náhlom ústupe nezanechali mnoho koristi. Pri tomto ústupe padlo asi 50 gvardejcov.“

Nemcom došli pred útokom nové posily, na štyristo Rusov útočili s trojnásobnou presilou. Nečudo, že sa im podarilo Málinec obsadiť. „Nemci boli ubytovaní výhradne v severnej polovici dediny. Okrem vojakov boli v obci aj vozy, kone, nákladné i osobné autá a šesť tankov. Posádky tankov pozostávali výhradne z SS-manov. Vo chvíľach, keď dedinu zaberali, v každom dome robili prísnu prehliadku. Našťastie seno a slamu málokde prehliadali. Obyvatelia sa ich veľmi báli, lebo u Nemcov Málinec bol vedený ako nebezpečné partizánske hniezdo. Boli nedôverčiví, každého upodozrievali. ... Vyhrážali sa, že ak zbadajú najmenší odpor, dedinu vypália. Preto ľudia boli zastrašení a čokoľvek Nemci robili, nikto sa neodvážil im protirečiť. Ak sa predsa niekto čo len mierne ozval, hneď sa chytali zbrane a pre vystrašenie strieľali do vzduchu.“

Nemci boli v obci deväť dní – od 19. do 27. januára. Boli to dni plné strachu: „Akokoľvek sme sa tešili odchodu Nemcov, predsa sme sa ho najviac báli, lebo sme mysleli, že Nemci na ten čas nechali to hlavné vyúčtovanie, že vezmú chlapov, dobytok, azda i dedinu vypália. Ale najviac sme sa báli toho, že sme čakali z ruskej strany veľký útok na Nemcov. Našťastie naše obavy boli zbytočné. Rusi dobyli Kokavu, dostali sa ku Kriváňu, takže Nemci museli našu dedinu bez boja opustiť, lebo by ich boli obkľúčili.
Dočkali sme sa sobotného súmraku 27. januára, ktorý pre nás nebol súmrakom, lebo priniesol úsvit lepších časov. V predvečer sme tajne pozorovali, ako Nemci zberajú telefónne drôty. Ako autá, vozy a tanky vychádzajú z dvorov a pozvoľna odchádzajú smerom na sever, nechávajúc v temer polmetrovom čerstvo napadnutom snehu hlboké brázdy. Odchádzali ticho, bez veľkého ruchu a my v tej chvíli sme zabudli na to, že by sa nám ešte nejako mohli pomstiť, ba hotoví sme boli zabudnúť aj na všetko to zlo, čo nám narobili, len aby sme ich už viac nevideli. Desať minút pred desiatou hodinou večer posledný silný výbuch otriasol dedinou a oznamoval, že posledný tank vyšiel z dediny, že sme voľní a že rakovský most je zničený.“

Rozprávanie o prechodu v Málinci by nebolo kompletné, ak by som sa nezmienil o ukrytých ruských vojakoch, ktorí v obci ostali, keď ju naspäť dobili Nemci. Poskrývaní boli rôzne:
„U Michala Detvana Kuba bol ukrytý jeden Rus na povale nad maštaľou v sene. Domáci vedeli o ňom a keď kŕmili dobytok, tajne mu vynášali na dne veľkého senného koša potravu.
Michal Geľhoš opatroval dvoch ruských vojakov, ktorí tiež boli ukrytí v sene nad maštaľou. Videli ich, keď sa bežali ukryť práve vo chvíli, keď nemecký tank už prechádzal ulicou popred dom. Po celý čas ich ostražito opatrovali, tehly im hriali a niekedy ich v noci zavolali do izby sa zohriať.
Ján Chudina Boroš mal ukrytých v humne dvoch Rusov, ale nevedel o nich nikto. Trpeli hladom a zimou, takže pri príchode druhých Rusov boli úplne vyčerpaní a nemocní od premrznutia.
Juraj Kupec, obuvník, ukryl jedného ruského vojaka v humne v slame. Stravu do humna mu nosila Kupcova manželka a švagor Štefan Farkaš. Položenie tohto vojaka sa veľmi zhoršilo tým, že práve cez dvor a humno si Nemci urobili priechod a chodili tadiaľ vo dne v noci. Preto domáci zaopatrili pre vojaka civilné šaty, zbrane mu rozobrali, dali do vreca a Štefan Farkaš so svojou sedemročnou dcérkou ho odviedol vo dne pomedzi Nemcov do farského dvora, kde sa v humne tiež ukrývalo trinásť vojakov a bolo pomerne pokojnejšie.

Ján Starove ukrýval v humne v slame jedného ťažko raneného Rusa. Stravu mu nosila manželka Juraja Jakubu Fančalove. Denne mu dávala k telu zohriate tehly, aby nezamrzol. Nemci boli ešte v dedine, keď ho preniesla do svojej izby, vykúpala, ošetrila rany a uložila do postele.
Pavel Šnúrik ukrýval v humne jedného raneného ruského vojaka a opatroval ho.
Na evanjelickej fare v humne boli ukrytí trinásti ruskí vojaci, ku ktorým neskoršie prišiel štrnásty od Juraja Kupca. Na farskom byte boli ubytovaní Nemci a v pivnici bolo veľa civilov, ktorí všetci vedeli o ukrytých Rusoch. Ľudia z pivnice chodili aj domov a donášali vojakom potravu.
Tridsaťtri Rusov bolo ukrytých v humne Jána Urdu horného. Sám dom aj hospodárske budovy na dvore boli streľbou veľmi poškodené. Domáci boli všetci v dedine v pivnici, takže dom i dvor bol úplne pustý. Krasnoarmejci sa ukryli v poškodenom humne do sena. Nakoľko dom leží pri hradskej a je najkrajnejším domom v severnej časti dediny, v tesnej jeho blízkosti vždy prechádzala nemecká stráž. Za takýchto okolností položenie ruských vojakov bolo veľmi zlé. Nevedel o nich nikto. Nakoniec sa Nemci chceli nasťahovať aj do rozbitého domu, takže Rusi tam ďalej zostať nemohli. Tak sa stalo, že v noci na 22. januára bola postrieľaná nemecká stráž. Nemci hneď ráno začali vyšetrovanie a odvliekli sedem chlapov. Jeden člen nemeckej stráže tvrdil, že útočníkmi neboli partizáni, ale ruskí vojaci, že ich videl utekať a rany tiež že boli z ruskej vintovky. Možno táto výpoveď zmiernila osud odvlečených chlapov a tiež prispela k ich záchrane. Ruskí vojaci sa v tú noc rozutekali. Spozorovali ich aj niektorí obyvatelia z okolia Ipľa a dá sa súdiť, že sa im podarilo pozdĺž Ipľa dostať sa na ruskú stranu.“

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?