reklama

Rusi, strach, smrť

Červenou niťou dnešného rozprávania bude strach. Front stál v Hradišti dva týždne, preto nečudo, že dôvodov na obavy bolo viac ako dosť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Tento blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu, ktorej som spolu s Júliusom Lomenčíkom editorom. Citáty pochádzajú z nej, ale pôvodne, samozrejme, z Obecnej kroniky Hradišťa, ktorú spísal niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia Martin Žilák. Priamu reč sme do hradištského nárečia preložili dodatočne, v origináli je zapísaná spisovnou slovenčinou.

Prví ruskí vojaci, dvanásťčlenná hliadka na koňoch, prišli do Hradišťa večer 13. januára 1945. V dedine boli v tej chvíli len dvaja Nemci – zbehovia. „Večerali u Juraja Ozdinca. Gazda sa z domu vytratil, istotne mu niekto povedal, že v dedine sú Rusi. Pribehol k nim a povedal im, koho má doma. Hliadka sa rozdelila, aby jedni tam šli a Nemcov zajali a zneškodnili, čo sa im aj podarilo. Čo sa s týmito Nemcami ďalej robilo, nevieme. Do zajatia daní neboli.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O dva dni neskôr prišla do obce ruská pechota a obsadzovala dedinu. Na kopci Hrádok za Hradišťom boli Nemci, proti týmto sa sovietski vojaci dobre zabezpečili, vedeli odraziť aj silný útok nepriateľa. Ak by však padla susedná obec Bystrička, potom by sa museli stiahnuť alebo vytvoriť obranu pre obkľúčenie. „Na temeno Hrádku sa zo všetkých strán veľa strieľalo, dokonca až spod hája pri Zelenom ho delostrelci ostreľovali a presne ho zasiahli. Tak sme si začali zvykať na ostreľovanie, na skutočnú vojnu. ... Ľudia, ktorí vojnu nezažili, či vo vojne neboli, boli zo dňa na deň viac vyľakaní a nervózni. Vari môžeme odsudzovať ustráchané ženy, keď aj taký frontový vojak, hanba sem, hanba tam, ide prosiť veliteľa pechotnej delostreleckej batérie, čo bola pri cintoríne? Pozdravil sa a dôstojník tak isto slušne za pozdrav poďakoval. Začala prosba: ‚Pán obrlajdinant, prosin vás pekňe, bucťe tak dobrej, dopravťe do nás té vaše dobré zbraňe. No té, čó máťe, té kaťuše. Ved viďíťe, čó sa to robí. Tí Germánci nás kcu vyňičiťi. Už vás ľen prosin, a ňi ľen sán, celá ďeďina.‘
Staršilajdinant sa usmial, položil prosiacemu na plece ruku a lámanou miešanou ruštinou aj slovenčinou presviedča prosiaceho: ‚Chazaj tu nenáda kaťuše. Tu Germáncov nemnožko – ponimáješ, nemnožko. Oni pojechaju – neboj nič, chazaj, pojechaju aj bez kaťuše.‘ S tým ukončil a podal nášmu chazajovi ruku. Na rozchod chazaj utrúsil poznámku: ‚Pojechajú! Ťebe je dobre povédaťi, že pojechajú, kot sa ňebojiš.‘“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O strachu ľudí svedčí aj ďalšia príhodu, ktorú Martin Žilák zaznačil: „Jeden mladý muž utekal dole dedinou. Zahrmela rana. Skočil za našu bránu a vraví ustrašený, ani sa vyjadriť od ľaku nevedel: ‚Ešťe son ňikdaj taký šťasnej ňebov. Za päte mi tá mína spadla, ňi vejc ako desat krokó.‘ Boli sme predsa zvedaví, lebo tá detonácia nebola až tak blízko. A mali sme pravdu. Na Hrádku, presne na temene kopca vystupoval stĺp dymu. Nuž boli to veľmi dlhé kroky, aj zlý odhad. Ľudia toto nevedeli znášať, pravda nie všetci.“

Dni sa vliekli pomaly. Dedina bola ako vymretá, kto mohol, odišiel za front, tí, ktorí zostali, boli v pivniciach, lebo sa streľba stále viac stupňovala. „Strieľalo sa už aj v noci a ľudia sa ani veľmi nevyspali. Bolo potrebné kopať hroby, nosiť jedlo do frontovej línie a nemal kto.“
Ďalšia udalosť sa odohrala 20. januára 1945, keď sa Nemci priblíži skoro až k dedine. „Boli privítaní paľbou automatov, pušiek a guľometov. Nemci začali ustupovať k hore, odkiaľ ich hnali aj mínomety. Ich ústup bol skoro bezhlavý. Mínomety a ich obsluha s tým nepočítali a strieľali ďalej. A tak ruskí pešiaci postupujúci za nepriateľom sa dostali, či inak povedané vbehli do vlastnej mínometnej paľby. Sledovali sme tento boj. Skoro všetci občania sme boli na priedomí. Ruskí útočiaci vojaci vystreľovali svetlice. Naši občania ťahali ťažký guľomet na kolieskach Lúčičkami, ako im kázal veliteľ. Dolu cez pole Bančino utekal ruský pešiak ku mínometčíkom u Muchov Kálajov, kde mali mínometné hniezda. Bežal hlásiť, aby paľbu predĺžili, lebo pešiaci nemôžu postupovať. Keď ho zazreli tí, čo ťahali guľomet, a to Ján Falťan Háronka a Ján Valkovec, rýchlo sa otočili v domienke, že vojak uteká, lebo ich Nemci duria. Títo dvaja bežali, ako vládali. Guľomet bol raz na kolieskach, potom zase prevrhnutý na boku. Im to bolo jedno, lebo on sa sám na kolieska postavil a zas prevrátil. Vojak kričal, aby sa nebáli, aby neutekali. Nebolo to platné – strach je už taký. Medzi tým mínometčíci spozorovali znamenia vystreľovaných svetlíc a paľbu predĺžili. Tento boj si vyžiadal osem mŕtvych. Padli traja mladí ruskí vojaci a päť Nemcov. Videli sme len ruských pobitých vojakov. Boli mladí, možno ani nie 20-roční, krásni chlapci. Nebolo tam človeka, ktorý by si nebol utieral zaslzené oči. Bola ich škoda, takí mladí, pekní a už mŕtvi. Ešte ani nežili a už museli zomrieť. Ach, aká ich bola škoda.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre obyvateľov Hradišťa bol najtragickejší ďalší deň – nedeľa 21. januára. Streľba začala okolo desiatej ráno, „len sa tak dymilo po chotári. Vybuchujúce granáty a míny robili taký tresk, že mnohí ľudia doma nevydržali a išli do pivníc, aby vo väčšej skupine ľahšie znášali tieto útrapy. Aj Majkovci utekali z domu do Hroncov Bálintove. Tam mali maštaľ, kde bola betónová povala. Ľudia v nej boli chránení pred menším granátom či menšou mínou. Utekali všetci okrem gazdu Ondreja Majku mladšieho. Ten ostal doma. Jeho manželka s dcérami Máriou a Zuzanou bežali. Na priedomí Jána Mateja pri moste dopadol granát a črepiny smrteľne zranili dcéru Máriu, matke poranila črepina pravú ruku a Zuzane nohu pod kolenom. Nastalo veľké zdesenie. Granáty stále dopadali blízko tohto nešťastia. Tieto nevinné dokaličené dievčatá odviedli – odniesli do Matejov a odtiaľ do Majkov vedľa Gondu Šestáka, kde bola frontová ambulancia. Všetky boli ošetrené a odvezené do nemocnice až do Šalgotarijánu. Tu ich lekári ošetrili, ako ktorú mohli.
Dcéra Mária bola ranená smrteľne. Amputovali jej nohu, ale aj tak táto mladá nevinná duša nevydržala strašné bolesti. Matke amputovali ruku a najmladšia Zuzana sa vyliečila. Máriu už len ako mŕtvu doviezli zo Šalgotarijánu. No nie domov, len na Uhorské a tam je pochovaná, lebo v našej dedine bol ešte front.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ešte sa pristavím pri udalostiach z 26. januára. Sám Martin Žilák píše, že tento deň bol „v našej vojne tak povediac obyčajný, ale pre mňa osobne mimoriadny. Nemci nepodnikali žiadne výraznejšie akcie. Slovom nič zvláštne sa nedialo. Hádam treba spomenúť len našich, ktorí začali silnú delostreleckú a mínometnú prípravnú paľbu na nemecké oporné body ako Hrádok, Oláchovo a Diel. Zovšadial strieľali delá. Delové náboje svietili, lebo už bol večer. Nazbudnuteľné boli tieto bojové akcie. Letiace strely na tmavej oblohe písali čiary a bolo ich na oblohe naraz aj zo päť. Zem sa triasla a detonácie hlušili jedna druhú. Táto prípravná streľba trvala možno aj dvadsať minút. Potom nastal pokoj. Ticho.
Vtedy sme sa dozvedeli, že je potrebné, aby traja občania vyniesli vojakom raňajky, obed a večeru, lebo strava sa len raz nosila do predných línií, a to večer. Kto by šiel teraz po takejto zúrivej paľbe pod Hrádok a na Oláchovo? Radšej sme sa skryli. Starosta Majko aj s jedným starším vojakom, hľadali niekoho pre túto úlohu. Všetci chlapi, ktorí v dedine ešte boli, sa od toho odťahovali. Starosta chodil z úkrytu do úkrytu, ale nikde nikoho vhodného nenašiel.
Naše príslovie hovorí, kde čert nestihne, tam pošle nejakú babu. A prišla suseda so správou: ‚No už našév Majko troch chlapó, čó tajdu z večeró.‘ Ako nám všetkým odľahlo, ako sme si len vydýchli po tejto radostnej správe. Veď ak aj sme v nepohodlí skoro poldruha hodiny čupeli zalezení, vyplatilo sa nám to. S večerou išli druhí a my sme zostali doma. Ja som s bratom večeral, ostatní sa diškurovali. Vtom sa otvorili dvere na našej pivnici a dnu vošiel starosta Majko s už opísaným ruským vojakom. Hovor umĺkol, večerajúci prudko zložili príbory, až na zemi zazvonila jedna lyžica. Majko určoval zaradom: ‚Te póďeš z večeró!‘
‚Nepóďen, zastrelťe ma hňed tu!‘
Obrátil sa k ďalšiemu: ‚Tak póďeš te!‘
‚Aňi jej ňepóďen, bojin sa.‘
Nakoniec sme sa s bratom dobrovoľne prihlásili a starosta z úradnej moci určil tretieho. Bol to Pavel Valkovec.
Šli sme. Prví naši stravníci boli spojári. Mali ústredňu v kameňolome na Vrbici. Potom sme išli pod Hrádok, odtadiaľ na Oláchovo. Na horizonte sme mali viac zastávok. Boli tu usídlené dočasné stráže, ktoré len striehli na nepriateľa a v prípade útoku ustúpili z tejto pozície. Týmto vojakom bola zima. Boli takí skrehnutí, že sa nemohli ani najesť. Nevedeli udržať lyžicu v ruke, hneď im vypadla. Keď sme dorazili k poslednému, bolo pred polnocou. Aj nám už bolo zima. Spýtali sme sa ho: ‚Germánec ďeľako?‘
‚Iba osemdesiat metrov.‘
‚Tak chytro pojedz.‘
‚Neboj sa nič, aj Germánec večerá.‘ Dal nám znamenie, aby sme počúvali. A naozaj! V nočnom tichu sme počuli cinkanie príboru nemeckého vojaka. Náš zavolal: ‚Fric!‘ A ten sa mu ozval: ‚Ivan!‘ Bolo to také chlapčensky nezbedné a jednak boli nepriatelia. Prosili sme ho, aby jedol, podľa možnosti čo najrýchlejšie, aby sme z tohto nebezpečného miesta čím skôr zutekali. Jeho sme nechali tam.“

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu