Keď ma moril hlad, predstavoval som si hrniec, v ktorom sme varili sviniam

Autor: Mišo Šesták | 30.6.2016 o 8:17 | Karma článku: 7,40 | Prečítané:  880x

Spomienky môjho starého otca Juraja Gondu Šestáka (1921-2010), ako mi ich rozprával krátko pred smrťou. Nespomínal na vojnu rád, o niektorých veciach nechcel rozprávať vôbec. I tak si myslím, že je jeho rozprávanie zaujímavé.

K vojsku do Kremnice ma odviedli ako dvadsaťjeden ročného v roku 1942 pri druhej asentírke. Na základný výcvik som bol presunutý do Nitry. Tam bola vojenčina ako remeň. Veliteľom nám bol čatár, ktorý nás rád šikanoval. Keď sa mu niečo znepáčilo, nechal nás plaziť sa po najväčších a najblatistejších kalužiach. Pred odchodom na front sme mali sústredenie na Oremlaze, tam sme sa už pripravovali naostro. Na front nás odvážali na dobytčákoch, v každom vozni sa viezlo jedno družstvo s jedenástimi chlapmi. Môj vlak vyrazil 20. júna 1943. Stáli sme len vtedy, keď nám rozdeľovali jedlo, potrebu sme vykonávali za jazdy, spali sme na slame, na ktorej sme mali rozprestreté vojenské celty.

Slovenská armáda bojovala po boku Nemcov proti Rusom. V lete 1943 sme boli nasadení na front na Kryme pri Čiernom mori, ubytovaní sme boli v dedine Armyansk. Namiesto záchoda bola na dvore do zeme vykopaná jama, cez ňu boli preložené foršne a urobené zábradlie, kde sme sa pri potrebe opierali chrbtom. Nečudo, že nás pri takejto hygiene ničili choroby. Dostal som červienku, tiekla zo mňa krv. Vyliečil som sa z nej, veľa vojakov však také šťastie nemalo.
Bojoval som u delostrelcov ako obsluha kanónu proti útočnej vozbe, ráže 3,7 cm. Používali sme priebojné strelivo na tanky a obrnené vozy a explodujúce strelivo proti pechote. Na Kryme sme boli zhruba do apríla alebo mája 1944. Okrem iného som bol aj spojkou medzi práporom a rotou. Nosil som poštu, vďaka čomu som sa dozvedel, ako sa vyvíja front. Vo vojne nastal obrat. Červená armáda hnala Nemcov zo Sovietskeho zväzu a oni nás brali pri ústupe so sebou. Pri jednom takom presune sme pochodovali 80 kilometrov, pričom sme oddychovali len jedinú hodinu. V auguste 1944, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, Nemci slovenských vojakov odzbrojili. To sme im už len kopali zákopy. Cez Rumunsko sme postupne ustúpili až do Maďarska. Front postupoval za nami, tak sme s Nemcami ustupovali ďalej na Rakúsko. Tam by nás zrejme zobrali do lágra. Keď už Nemci nezvládali ustupovať organizovane, rozohnali Slovákov. My sme bežali, oni postupovali na autách. V horách na nás zaútočili Rusi a bombardovali nás. Každý si zachraňoval život, ako vedel. Tri dni som nemal nič v ústach. Keď ma najviac moril hlad, nikdy som nemyslel na žiadne dobroty, predstavoval som si náš starý modrý smaltovaný hrniec, v ktorom sme sviniam varili zemiaky.

Snažili sme sa dostať k Rusom. Konečne sme narazili na ruskú hliadku, ktorá nás dopravila na ruskú milíciu. Ráno nám Rusi dali raňajky. Veliteľ nám oznámil, že sme oslobodení a máme utekať domov. Dva dni sme boli na ceste k hraniciam Československa, keď nás na hradskej zastavili ruské autá. Nepustili nás domov, miesto toho nás zaviezli k Viedni a odtiaľ do Šoprone, do zajateckého tábora. Boli sme väzni, za úlohu sme mali zabezpečovať tylovú službu. Okrem iného tam boli sústredené kone pre armádu, starali sme sa o ne a aj ubytovaní sme boli v maštali na konskom dvore. Veliteľ tábora ma vymenoval za vrchného vedúceho dvora s konskými stajňami.

Tam mi už bolo o čosi lepšie, kadečo som zažil. Raz sa napríklad stalo, že mi ruský vojak, ktorý nás strážil, doniesol veľkú načatú otvorenú konzervu. Bola v nej dusená husacia pečeň zaliata masťou. A on, že to nechce: Éto ne charašo. Nechutilo mu to, pretože to nepoznal. Inokedy v lete, bolo horúco, tak som si vyzliekol košeľu a zavesil ju na klinec. Po chvíli som spozoroval, že mi po golieri lozí množstvo mravcov. Až keď som sa lepšie prizrel, zistil som, že to nie sú mravce ale vši.
Zažil som tiež, ako si mladý ruský vojačik, ktorý nás strážil, začal od maďarského zajatca – dôstojníka – vynucovať, aby mu dal jeho čižmy. Ten si nechcel dať rozkazovať od hocijakého ciciaka a keď bol vojačik neodbytný, takú mu vylepil, že Rus išiel k zemi. Videli to iní ruskí vojaci, maďarského dôstojníka odvliekli bokom a bez milosti zastrelili.

V septembri 1945 väčšinu zajatcov z tábora prepustili, mňa nechceli. Páčilo sa im, ako si viem urobiť svoju robotu. Bol som za kapitánom, ktorý mi tvrdil, že ma sami odvezú do Česko-Slovenska, lebo sa tadiaľ budú vracať do Sovietskeho zväzu. Kapitán bol dobrý chlap, ale toto som mu neveril. Bál som sa, že ma odvlečú do Ruska a odtiaľ by som sa už len ťažko dostal domov. Veľmi som ho prosil, aby ma prepustili. Naveľa mi kapitán vypísal bumážku, aby som sa ňou po ceste preukazoval.
Na Slovensko som išiel cez Komárom. Tu ma kontrolovali a prehľadávali ruskí aj maďarskí vojaci. Mal som so sebou strieborný príbor (lyžicu, nožík a vidličku), ktorý som dostal od kamaráta – ruského vojaka. Vraj ho našiel kdesi v kaštieli v kaplnke. Zhabali mi ho aj s mojimi náhradnými vojenskými šatami.
Most cez Dunaj bol zničený, na Slovensko som sa dostal kompou. Z Komárna som cestoval vlakom do Zvolena. Vo vlaku ma uprosila jedna mladá žena s deckom, aby som jej vymenil vojenskú deku za náramkové hodinky. Boli to kvalitné švajčiarske hodinky Omega, spoľahlivo mi slúžili vyše dvadsať rokov. Zo Zvolena som pokračoval do Lučenca a odtiaľ do Brezničky. Cestoval som zadarmo, stačilo ukázať bumážku.

Z Brezničky som išiel lesom pešo do Rovnian, kde som sa stretol s poštárom Pisoňom. Spolu sme išli na Hradište. V Uhorskom bývala krstná mama Zuzana Gregorová, išiel som ju navštíviť. Pisoňa, hneď ako dorazil na Hradište, išiel do nás materi zvestovať, že som na ceste domov, len som sa zastavil na Uhorskom. Keď to počula, bosá mi utekala po hradskej naproti. Stretli sme sa pri krnianskej križovatke. Plakala od šťastia a obzerala ma, či som celý, či mi nič nechýba. Bol som celý, len chudý, zoslabnutý a ostarnutý.
Keď sa ľudia v dedine dozvedeli, že som sa vrátil, chodili ma navštevovať a vítať. Všetci ostatní Hradišťania, ktorí prežili, boli už z vojny dávno doma. Vrátil som sa ako posledný – 20. septembra 1945 – viac ako štyri mesiace po skončení vojny.

Blog (posledný v sérii) je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?