Adepti Darwinovej ceny za smrť

Autor: Mišo Šesták | 23.6.2016 o 8:17 | Karma článku: 10,81 | Prečítané:  4101x

Koniec vojny prijali ľudia s  úľavou, neznamenal však koniec problémov. V novohradských obciach bolo potrebné  doriešiť vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom, kolaborantov, konfiškoval sa majetok, umierali ľudia...

Začnime od konca. Keby sa po vojne udeľovala Darwinova cena za smrť, jej porotcovia by sa zbláznili, toľko by mali roboty. V obciach horného Novohradu ostalo množstvo nevybuchnutej munície, ktorá zaujímala hlavne mládež a deti. Príkladov je po kronikách mnoho, niektoré opisy sú vyslovene naturalistické. Málinec: Nemeckí vojaci kládli počas svojho ústupu výbušné míny na cesty a na lúky. ... Sovietski pyrotechnici svedomito prekutali všetky miesta, ktoré boli životu nebezpečné a zneškodnili výbušné míny a granáty. No napriek tejto statočnej práci sovietskych odborníkov zostali miesta, kde sa nachádzali nebezpečné výbušniny, ktoré výbuchom spôsobili veľké nešťastia.
Ján Šulík zašiel 17. februára 1945 na mínové pole na ozdínskej pastve, kde stúpil na mínu, ktorá explodovala a poranila mu ľavú nohu tak, že musela byť od stehna amputovaná.
Podobne i pätnásťročný žiak Jaroslav Sialini so skupinou kamarátov našli pri hradištskom mlyne míny, ktoré rozoberali. Jedna z nich vybuchla a uvedenému žiakovi spôsobila ťažké zranenia na obidvoch rukách, takže prišiel o pravú ruku od zápästia a tri prsty na ľavej ruke.
Jaroslav Vanek, žiak, rozoberal doma rozbušku, ktorá explodovala a poranila mu ruky. Amputovali mu jeden prst.“

Inde boli následky fatálnejšie: Po odchode vojska chodili chlapci zo samopaše míny vystreľovať, pričom bol pätnásťročný Ján Hrančo na Ipli úplne roztrhaný a Július Huba bol na Hrádku zranený do hlavy, následkom čoho po niekoľkých týždňoch umrel.“ (kronika Hradište)
„Oliver Puffler, šestnásťročný, sa hral s ručným granátom, ktorý mu vybuchol v hrsti a na mieste ho usmrtil 14. februára 1945. Tento odstrašujúci prípad neodradil iných. Strieľalo sa ďalej, mládenci i chlapci. 4. novembra 1945 Ján a Július Jaško, Ján Betina a Jaroslav Kabelka boli pri rozoberaní granátu na mieste usmrtení. Ján Jaško k tomu na márne kúsky po stromoch a po okolí roznesený.“ (kronika Ozdín)
Obete a dokaličených zaznamenali aj kronikári Českého Brezova, Rovnian a Točnice: V horách sme ohraďovali pichľavým drátom zamínované miesta okolo zákopov. Pyrotechnik nedovolil tam ísť, drát na koly sme ťahali, len ako on určoval. Obedovali sme v Bukovanoch. Cigáň Gejza Oláh bol zvedavý, či v zákopoch niečo nenájde, zrazu výbuch a kúsky začadeného mäsa z nohy a z baganče fŕkali okolo nás, kde sme pri obede sedeli. Odtrhlo mu a na kúsky rozstrapkalo nohu až po zdola kolena. Bolo nebezpečné ísť ho aj ratovať. Pyrotechnik zistil skade sú nie nakladené míny, vyniesli sme ho na cestu, urobili nosidlá a doniesli sme ho domov. U Balážov bola vojenská lekárka, ošetrila ho a odviezli do nemocnice.“

Od roku 1938 až do konca vojny bola časť slovenského územia pričlenená k Maďarsku (písal som o tom tu). Z obcí, ktoré sme zahrnuli do knihy Zažili sme vojnu, sa to týkalo len Pincinej. Ich kronikár takto opisuje, ako sa v povojnovom období so situáciou vyrovnávali: Pre kolaborantstvo sa viedlo pokračovanie pred Okresným ľudovým súdom v Lučenci proti Gejzovi S., Vojtechovi H. a Pavlovi Č. Prvý mal skonfiškovaný celý majetok, druhý tiež a bol presídlený do Maďarska a tretí bol oslobodený, ale majetok mu bol skonfiškovaný, lebo mal vyše 50 ha pôdy.
Náhrady za okupačné škody obdržali všetky rodiny, ktoré boli počas okupácie vypovedané a vysídlené maďarskými úradmi na Slovensko. Vojnové škody občania maďarskej národnosti nedostali. Odškodnený bol jedine Jozef G.
V zmysle dohody o výmene obyvateľstva číslo 145/46 Sb. presídlení boli do Maďarska Imrich K., Vojtech H., Štefan K. a do Rumunska Štefan H. Ten sa za rok vrátil, lebo reslovakizoval.
V roku 1946 prebiehala reslovakizácia, čím bola daná možnosť pomaďarčeným Slovákom, aby sa mohli prihlásiť za Slovákov, a tak aby ich neohrozovalo presídlenie ako Maďarov.“

S práve prežitým obdobím Slovenského štátu sa však museli vysporiadať aj v iných obciach. Treba povedať, že kroniky o tom väčšinou (radšej) mlčia, výnimkou je len Málinec: „Veľmi závažnou otázkou bola konfiškácia majetku kolaborantov, ktorým na základe zákona boli za ich prečiny počas tzv. Slovenského štátu konfiškované movité i nehnuteľné majetky. V obci bol konfiškovaný majetok statkárovi Jánovi P. a Jozefovi V., na konfiškát bol navrhnutý aj majetok Karola Schönwalda.
Vláda ČSR nariadila konfiškáciu majetku v našej obci v štyroch prípadoch, a to Jozefa V., Jána P., Alexandra B. a Jána N. Všetkým uvedeným bol konfiškovaný obytný dom, hospodárske budovy a ostatný hnuteľný a nehnuteľný majetok.
Celkom bolo skonfiškované viac ako 200 hektárov pôdy, ktorá bola rozdelená drobným roľníkom, účastníkom Slovenského národného povstania, pozostalým po padlých občanoch v druhej svetovej vojne, SNP, ako aj tým, ktorí počas bojov utrpeli väčšie škody.
Jozef V. sa odvolal proti konfiškácii a potrestaniu. Jeho činy za Slovenského štátu súdil ľudový súd, ktorý menovaného odsúdil a vymeral mu trest odňatia slobody a konfiškovanie celého majetku. Svoj trest si odpykal v zámku v Slovenskej Ľupči.
Majetok po Nemcami a fašistami odvlečených príslušníkoch rodiny Karola Schönwalda bol znárodnený. Domy spravuje MNV a poľnohospodársky majetok bol rozdelený roľníkom.“

Na záver sa pristavím ešte pri hospodárskej situácii tesne po vojne. O tom aké sumy a prečo boli sovietski ochotní platiť za alkohol som písal minule. Kronikár Brezničky sa zameral na nevyhnutnejšie komodity: „Nastal výmenný obchod. Do obce dochádzali rumunskí vojaci, ktorí donášali cukor, droždie, zápalky, petrolej, benzín a iné. To predávali za teľce, prasatá, kury, vajcia, maslo atď. Napríklad za kilogram cukru 25 až 35 vajec, za kilogram masla kilo cukru. Neskoršie za kilogram cukru pýtali aj 70 vajec, za štvrť kila droždia 30 vajec a podobne. V peniazoch stál kilogram cukru aj 600 Kčs. Peňazí bolo hodne, ale máločo sa za ne dalo kúpiť.
Starosta obce Juraj Gábor mal veľmi nemilé postavenie, stále bol obťažovaný a zaneprázdňovaný vojakmi. Musel sa starať o žiadaný počet pracovných síl – čo už bolo najväčšou ťažkosťou zohnať, lebo ľudia zunovali neprestajné robotovanie. Musel sa starať o požiadanú dodávku pšenice, zemiakov, ovsa a iného. Nebolo ľahkou vecou v tom čase stáť na čele obce, lebo ak nevyhovel vojakom, bolo zle, ak vyhovel, bolo zle zo strany občanov, lebo sa nerado dávalo. Za dodané články platila sa maximálna cena. Poznamenáva sa, že za mnohé články sa vôbec neplatilo.“

V tomto a predchádzajúcich dvadsiatich šiestich textoch (a to som si myslel, že ich bude tak desať) som sa pokúsil vybrať to najzaujímavejšie z knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Zďaleka som nevyčerpal všetko zaujímavé, ale myslím si, že už stačilo. Predstavil som vám prvé dve kapitoly knihy, z ktorých prvá pojednáva o živote v obciach horného Novohradu v rokoch 1938-43, keď vojna ovplyvňovala tunajších ľudí len nepriamo a druhá o živote v rokoch 1944-45, keď jej stáli tvárou v tvár. Tretiu kapitolu tvoria spomienky jednotlivcov, z tých na blogu zverejním len tie, ktoré som zapísal podľa rozprávania môjho starého otca. To bude posledný blog z tejto série.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?