Utekáč. Keď pre veľkú potrebu môžete prísť o zamestnanie

Autor: Mišo Šesták | 11.10.2016 o 8:27 | (upravené 11.10.2016 o 15:08) Karma článku: 8,19 | Prečítané:  2335x

Čo dostali sklári od zamestnávateľa, keď prišli do Utekáča za prácou? Keď vám doma elektriku zapína a vypína niekto iný. Susedský život. Ako mohla sklára vyjsť veľká potreba poriadne draho. Život v Utekáči pred rokom 1938.

predošlom blogu som sa vám snažil priblížiť, prečo bol Utekáč na sklonku rakúsko-uhorskej monarchie a počas prvej Československej republiky modernou osadou, ktorá v mnohom v rámci svojho regiónu predbehla okolité obce. Dnes sa pokúsim pozrieť na život sklárov v tomto období. Nebude to, samozrejme, vyčerpávajúci text, skôr sa zameriam na niektoré zaujímavosti. Citáty aj fotografie sú z knihy Utekáč na dobových fotografiách, na ktorej vzniku som sa podieľal spolu s Milanom Pupalom a Gabikou Šustekovou.
Sklári do Utekáča prichádzali z rôznych kútov Európy – Maďari, Nemci, Česi, Slováci a ďalšie národnosti. Aby ich majitelia sklárne dokázali pritiahnuť na svoju stranu, ponúkali im okrem platu aj iné výhody: „Zamestnanci závodu dostávali mimo svojho zárobku aj tzv. deputát. Do tohto patrilo bezplatné používanie bytu, elektrického osvetlenia, bezplatné opravy bytového hospodárstva a bezplatný prídel palivového dreva.“

Sklári bývali v takzvaných kolóniách alebo šalandách. Boli to pozdĺžne robotnícke domy s viacerými bytmi. Ku každému patril aj malý dvor. Takto opisoval byty sklárov za prvej republiky Jozef Midler v sklárskej kronike z roku 1984 (čiže treba brať do úvahy i to, že je to pohľad poznačený socialistickou ideológiou): „Byty boli malé, stavané v kolóniách so skromným osvetlením. Podlahy z drevených dosák, murované šporáky a kúrilo sa drevom. Boli vážne problémy s hmyzom. Do príbytkov sa dostávali z huty, vtedy sa ešte deratizácia neprevádzala. Odporné boli šváby, chrobač okrúhleho tvaru s hrubými pancierovými krídlami, pri zašliapnutí pukali. Tiež „rusi“, podlhovastý červenkastý hmyz, ktorého bolo veľké množstvo, celé kŕdle. ... Nábytok v domácnostiach bol jednoduchý a obsahoval len najnutnejšie časti, ako napríklad postele (so slamníkmi), skrine, stôl, stoličky, všetko v jednej izbičke, ku ktorej patrila malá kuchyňa, kde sa prakticky bývalo, varilo aj jedlo. Mnohé domácnosti nemali ani kredenc, ale len police. V niektorých sklárskych rodinách všetky peniaze prakticky prejedli. Spravidla sa najedli len otcovia, ktorí museli ťažko robiť, niečo sa aj prepilo, pričom deti z niektorých rodín behali aj polohladné, trhané alebo biedne oblečené.“

Vráťme sa k osvetleniu bytov. Pred časom som písal o tom, kedy sa zavádzala elektrika po obciach v poltárskom okrese. Blog nájdete tu. V Utekáči mali sklári elektrické osvetlenie už podstatne skôr, pravda, malo to svoje obmedzenia: „V každom kvartyre svieti len jedna gulička v kuchyni, najviac 20 W na stejnosmernu elektriku a to v zime od pou šiestej ráno a potom ešte zapalja na večerno obdobja, najviac do deviatej hodiny. Vypinač je len v hute. Keri sa ešte aj potom po vonku prechadzaju, sa považovany za švandrakov a švandry.“
Situácia sa zlepšila v roku 1937, kedy bola v závode dobudovaná vodná turbína: „Od tejto doby dali aj robotníckym rodinám celonočné osvetlenie bytov a vylepšilo sa tiež osvetlenie ulíc. Do tejto doby bola spotreba elektrickej energie obmedzovaná a svetlo sa večer vypínalo pre celú kolóniu.“

Jozef Midler podrobnejšie popísal aj prídely dreva v rámci deputátu: „Prídel palivového dreva bol odstupňovaný. Neobmedzené množstvo popíleného dreva na klátiky dostával riaditeľ a niektorí vybratí úradníci a z robotníkov len šmelcír. Ostatní dostávali drevo len šajtové, čiže pílené na metre a to bukové, hrabové alebo brezové. ... Drevo ťažil závod vlastnými zamestnancami z lesných porastov patriacich závodu. Závodu patrili všetky okolité lesy, pastviny a lúky. ... Robotníci si museli drevo píliť sami, vtedy len ručnými pílkami, spravidla každý deň po fajrome. Len niektorí si dali popíliť drevo na zimu chudobnejšími roľníkmi z okolia, ktorí sa na túto prácu ponúkali za stravu a niekoľko koruniek, ktoré nutne potrebovali. Mnohým rodinám pridelené drevo nepostačovalo. Preto chodievali do lesa na suché raždie alebo vypiľovali suché stromy. Beda bolo tomu, kto si priniesol surové drevo. Hrozila mu pokuta alebo výpoveď z práce. Podobne tomu bolo pri prichytení v lese patriacom pánu Novekovi, majiteľovi všetkých ostatných lesov v okolí. Jeho horári striehli aj na zber suchého raždia alebo dokonca na zber pŕhľavy pre ošípané v jeho rajóne. Ak bol niekto pristihnutý a chcel dobre obísť, musel Novekovi odpracovať určitý počet dní odpoludnia na kosení a sušení sena na jeho majetkoch. ... Na drevo do lesíkov okolitých roľníkov a kopaničiarov sa nechodilo. Majiteľ počul každé šuchtanie na svojom majetočku a hneď bežal so sekerou do lesa, čo sa mu tam robí.“

Svoje za a proti malo i bývanie v kolóniách (šalandách): „V osade bolo aj dosť prípadov kradnutia hydiny, podozriví boli vždy bližší susedia, ktorí nič nechovali. V takých prípadoch sa bez menovania nadávalo na dvoroch, ale každý vedel, komu to patrí. V nestráženej chvíli sa vedel ukradnúť aj bochník chleba, dopekajúceho sa v peci.“
Viac však bolo pozitívneho, opäť Jozef Midler: „Na dlhých dvoroch robotníckych domov si susedky požičiavali navzájom rôzne domáce potreby aj potraviny alebo peniaze. Jednotlivé domácnosti neboli všetkým vybavené, preto bolo rozšírené požičiavanie. Išlo napríklad o strúhadlá na kapustu. Za požičiavanie sa dokonca platil aj poplatok. Podobne tomu bolo v čase zabíjačiek, kedy sa požičiaval kotol, potrebné náradie, hrnce na vyprážanie slaniny, pres na švankéz, vajdlingy a podobne. Mak sa drvil v drevených tlčiakoch na dvore pred vchodom do bytu. Ak si niektorá gazdiná zmyslela variť niečo s makom, hneď to pochytilo aj ďalšie susedky, a tak tlčiak veľa razy prešiel celým dlhým dvorom a všade mali makové rezance alebo šúľance na obed. Požičiavali sa aj mlynčeky, mažiariky, dokonca aj múka, kúsok cukru alebo soli. Beda ak sa susedky povadili, vykričali si všetko, že to vedeli aj v druhých dvoroch. Zvykom bolo, že po frištiku, keď sa vrátili z huty, si po dvoroch vzájomne poklebetili a povyzvedali sa, ktorá čo ide variť. Obyčajne jedna od druhej si vzájomne poradili a potom začali variť. Nič sa nedalo zatajiť, aj podľa vône sa vedelo, ktorá čo varí.

Treba spomenúť, že ešte pred začatím varenia vyzametali dôkladne dvory, vyriadili kuchyne, pozametali schody, všade musel byť poriadok. Veď v tomto čase zvykol chodiť riaditeľ závodu, predovšetkým riaditeľ Bauer (Bol riaditeľom v rokoch 1924 – 1944 a o jeho úlohe v Utekáči počas SNP si môžete prečítať tu.) a beda tej, kde by našiel neporiadok. Dokonca vošiel aj do niektorého bytu, aby sa presvedčil, ako sa zaobchádza s bytovým hospodárstvom, ktoré patrilo závodu. Ženy však vedeli využiť aj túto príležitosť, aby mu ukázali, že treba vymeniť zhnitú dlážku, starý šporhert alebo drevené schody do bytu, ktoré neboli kryté, tiež premokanie cez strechu krytú lepenkou.“
Návšteva riaditeľa v byte sklára však mohla mať i neblahé následky: „Do roku 1949 mali všetky byty suché WC vo vybudovaných uzavretých budároch (latrínach), ktoré si jednotlivé domácnosti samy udržiavali v požadovanej čistote. Budáre boli zvnútra olepené baliacim alebo policovým papierom a ešte vyzdobené filmovými či športovými plagátmi a fotografiami. Prvé splachovacie toalety boli v kaštieli, v byte ekonóma závodu a v byte hlavného technika. V zimných mesiacoch používali sklári v noci nočník alebo staré vedro. Ráno sa potom moč vynášal do latríny. V byte nesmelo z „nočných potrieb“ nič ostať, vedenie závodu bolo na to veľmi prísne a pre sklára to mohlo mať fatálne následky. Ak by riaditeľ pri námatkových kontrolách niečo také v byte našiel, hrozilo rodine deložovanie.“

Malú exkurziu do života sklárov v Utekáči za prvej Československej republiky ukončím hygienou: „Každú sobotu mali sklárske rodiny povolené kúpanie sa v hygienických jednotkách fabriky. Sobotné kúpanie bolo spoločenskou udalosťou. Manželky sklárov pripravili cesto na točne (zemiakové placky) alebo zemiaky na pečenie. Najskôr okúpali deti, ktoré sa potom sušili pri sklárskych peciach. Kým sa piekla točňa a zemiaky (tie sa piekli na pásovke, prichytené o okraj), okúpali sa aj rodičia. Vôňa točne a pečených zemiakov sa šírila po celej hute a odtiaľ aj do obce, kde vytvárala neopakovateľnú atmosféru. Rodiny jedlo konzumovali priamo pri peci, zvyšky si odniesli domov.“ Tento zvyk trval údajne až do šesťdesiatych rokov 20. storočia, to už sklári postupne dostávali nové byty s kompletnou hygienickou vybavenosťou. Začalo sa aj s rekonštrukciou bytov sklárskych kolónií a, pokiaľ to bolo konštrukčne možné, riešila sa aj vybavenosť týchto bytov hygienickými jednotkami. V Utekáči však i dnes existuje ešte niekoľko bytov, ktoré stále využívajú latríny.

Na budúce sa budem venovať vzťahu medzi sklármi a roľníkmi – obyvateľmi okolitých menších osád. Všetky fotografie a citáty v blogu sú z knihy Utekáč na dobových fotografiách 1: Premeny obce a osád v jej okolí. Citáty ale pôvodne pochádzajú z kroniky Utekáča, ktorú v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia zostavil Jozef Midler. Ďalšie ukážky na martinus.sk

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?