Ako 230 československých vojakov zosmiešnilo tisíc maďarských v boji o "Tóthország"

Autor: Mišo Šesták | 13.10.2016 o 8:27 | Karma článku: 10,92 | Prečítané:  11505x

V roku 1919 bol Lučenec chvíľu slovenský a chvíľu maďarský. Prvý raz ho československá armáda obsadila po husárskom kúsku nadporučíka Josefa Ejema. Práve o ňom bude reč...

Dnes vám chcem predstaviť málo známe udalosti z Novohradu, ktoré sa udiali pred bezmála sto rokmi. Blog vznikol na základe príspevku Pavla Mičianika do zborníka zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie, ktoré sa uskutoční na konci novembra v malej novohradskej obci Hradište. Vráťme sa do obdobia tesne po skončení prvej svetovej vojny, kedy Európa dostávala novú tvár.
28. októbra oficiálne vznikla Česko-slovenská republika. Jej zrod bol komplikovaný najmä v južných oblastiach Slovenska, kde boli Slováci a Maďari približne rovnomerne zastúpení. Také bolo i územie Novohradu so svojim centrom – Lučencom. Len o tri dni neskôr ako Česko-slovenská republika bola vyhlásená aj Maďarská národná republika. Maďarské obyvateľstvo v Lučenci ešte v ten istý deň, t. j. 31. októbra 1918 vyhlásilo, že súhlasí s utvorením Maďarskej národnej republiky a pripojením k nej. Slováci v Lučenci zaujali k udalostiam pasívny či neutrálny postoj – o udalostiach v Prahe, vyhlásení ČSR či vyhlásení Martinskej deklarácie ešte nič nevedeli, pretože po prevrate bola železničná a poštová doprava prerušená.

Dlho sa nevedelo ani to, kadiaľ bude viesť hranica medzi Československom a Maďarskom. Hovorilo sa, že bude pri Kremnici, neskôr že hranicou bude Hron. O tom, že by hranicou mohol byť aj Ipeľ, nechceli Maďari ani počuť.
Ďalšie udalosti zoberiem v skratke, aby som sa dostal k udalosti, ktorá je predmetom blogu. Po 1. novembri sa na Slovensku organizovali ľudové zhromaždenia, kde obce vyhlasovali, že súhlasia s pripojením k ČSR. 13. novembra vznikla v Lučenci Slovenská národná rada hornonovohradská, ktorá na 28. novembra zvolala do Lučenca ľudové zhromaždenie. To odsúhlasilo rezolúciu o pridaní k ČSR. Maďari chceli toto zhromaždenie prekaziť, ale nepodarilo sa im to. Maďarská vláda však robila všetko preto, aby Slovensko ostalo súčasťou MNR. Zbierali aj podpisy obyvateľov.
V druhej polovici novembra začali československé vojenské oddiely postupne obsadzovať Slovensko. Trvalo im to takmer tri mesiace. V Lučenci posádkový veliteľ maďarskej armády organizoval útočné roty na boj proti československej armáde. Okrem toho uskutočňovali aj trestné výpravy do obcí, ktoré odmietali poslušnosť maďarskej vláde.
Onedlho prišla správa, že demarkačná čiara bude nad Lučencom (Tomášovce, Halič). Maďarskí dôstojníci s improvizovaným vojskom ju obsadili. Československé vojsko sa vtedy nachádzalo pri Zvolene. Najvyššia vojenská rada dohodových mocností stanovila 27. decembra 1918 novú provizórnu demarkačnú čiaru. Lučenec sa pre zmenu ocitol na slovenskej strane.

A konečne sa dostávame na začiatok januára 1919 – československá armáda pri postupnom obsadzovaní územia horného Novohradu postupovala prakticky výlučne po železničných tratiach. Lučenec obsadila bleskovou akciou 3. januára 1919 asistenčná rota 30. pešieho pluku z Vysokého Mýta. Jej veliteľ, npor. Josef Ejem, podnikol túto akciu na vlastnú päsť bez vedomia svojho veliteľa. Jeho rotu v počte 230 mužov tvorili dvadsať až štyridsaťroční dobrovoľníci. Npor. Ejem sa odhodlal k mimoriadne odvážnej akcii. Vedel, že „v Lučenci je viac než peší pluk a niečo delostrelectva“ a vojaci sa „často opíjajú a túlajú po nociach a ohrozujú obyvateľstvo“.
Lenže vo Zvolene boli len dve roty a v Banskej Bystrici jedna rota československého vojska, preto veliteľ skupiny mjr. Porák nechcel o postupe na Lučenec ani počuť. Npor. Jozef Ejem vypracoval plán akcie a zhromaždil svoju rotu. Kým npor. Ejem 2. januára 1919 zabával svojho veliteľa v kaviarni, vojaci jeho roty sa v hmlistom počasí naložili na pripravený vlak. Neskôr veliteľa odprevadil do bytu a sám bežal na stanicu. Vojakov nechal ešte raz nastúpiť a po krátkej reči sa ich opýtal, kto ide do akcie. Všetci zborovo odpovedali: „Veď nás napred!“ Po polnoci sa zvláštny vlak pohol zo zvolenskej stanice.
Na trati Zvolen – Lučenec bol zavedený zvláštny vlak č. 363.b, ktorým sa rota viezla obsadiť Lučenec. Vlak nebol osvetlený, aby nebudil väčšiu pozornosť. Npor. Ejem výpravu utajil nielen pred vlastným veliteľom, ale aj pred protivníkom: „Od stanice k stanici dával som návestie: ʼČesi prepustili vlak s civilným obyvateľstvom.ʼ Na každej stanici nahnal som prestrašeným úradníkom hrôzu poukazom, že nasledujúci transport ich obesí, ak zatelefonujú späť, že v stanici o nás vedeli. Hrozba účinkovala. Bez najmenšej nehody prišli sme až pred Lučenec. Keď som zbadal v lučeneckom nádraží svetlá, dal som vlak zastaviť. Podľa plánu vystúpila Štepánkova čata, ja a veliteľ guľometov Adamec... Išli sme spočiatku krokom. Ako sa nám nádražie približovalo, tak sa zrýchľoval aj náš krok a zmenil sa v šialený beh pri poznaní guľometov na peróne. Vrazili sme ta ako búrka, prekvapená stráž nezmohla sa ani na najmenší odpor. Vbehol som do dopravnej kancelárie, aby som zamedzil možné upovedomenie posádky. Úradník bol naším vpádom taký prestrašený, že mu doslova cvakali strachom zuby.“ Staničná vojenská stráž spala v čakárni a bola československými vojakmi prekvapená – pušky vydala bez odporu. Vlak medzitým stál pri vzdialenostnom návestidle pred Lučencom. Asi po piatich minútach sa pohol za vojakmi a vošiel do stanice.

Jednotlivé čaty v tichosti z vlaku vystúpili. Npor. Ejem im nariadil: „Tu vyberte si sprievodcu, pracujte v tichu, streľbu použite len v najhoršom prípade, ale keď už, teda poriadne a nezabudnite hlásiť splnenie úkolu.“ Útočné skupiny vyrazili do mesta. Npor. Ejemovi prialo šťastie: „Pred nádražím chytil som dozorčieho dôstojníka, ktorý sa práve chcel dať na útek. Prekvapenie bolo úplné a tiež úspech veci. O siedmej hodine mal som hlásenie od všetkých skupín a hliadok, že ich úkol je splnený a guľomety postavené na križovatkách všetkých ulíc... V kasárňach pešieho pluku stráž bola odzbrojená bez jediného výstrelu, zbrane z chodieb kasární zobrané do kopy a vojaci boli potom jednoducho rozohnaní nezvyklým budíčkom výbuchov ručných granátov. Stráž na radnici o dvadsiatich mužoch a 4 ťažkých guľometoch zastihli sme v najlepšej nálade u karát... Ako boli prekvapení aj dôstojníci, o tom svedčí najlepšie to, že sa nikto nepokúsil o nejaký odpor, hoci sa ich zhromaždilo u mňa na veliteľstve, ktoré som ʼrozbilʼ vo veľkej zasadacej sieni županátu, na 300 – a ja som mal v meste rotu o 200 mužoch, v budove iba dvoch svojich druhov a osem chlapcov... Keď sa veliteľ pluku dozvedel, kto vlastne odzbrojil mesto, prišiel a povedal: ʼPodarilo sa vám to len raz v živote!ʼ Ja som odpovedal: ʼOno stačí i ten raz!ʼ“
Pred svitaním mala rota obsadené všetky kľúčové pozície v meste a obkľúčila aj kasárne, kde odzbrojili a zajali celú posádku mesta v počte 1 000 mužov. Korisť predstavovalo 38 ťažkých guľometov, takmer 2 000 pušiek, 21 poľných kuchýň a mnoho iného vojenského materiálu. Akcia npor. Jozefa Ejema bola brilantne uskutočnenou špeciálnou operáciou. S minimálnymi silami a bez jediného výstrelu sa mu podarilo obsadiť mesto s takmer päťnásobne silnejšou vojenskou posádkou.

Lučenec, žiaľ, nevydržal v rukách československej armády dlho a prvá polovica roku 1919 bola v Novohrade mimoriadne rušná. Na to však už v rámci tohto blogu nemám priestor, celý príspevok Pavla Mičianika sa objaví v zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie (vyjde na konci novembra 2016). Všetko podstatné sa o ňom dozviete na tomto linku, kde ku zborníku prebieha crowdfundingovú kampaň. Ak by ste mali o zborník záujem a nie ste priamo z Lučenca, je to asi jediný spôsob, ako sa k nemu dostať.
Citáty (kurzívou) v príspevku Pavla Mičianika i v blogu sú z pamätnej knihy železničnej stanice Lučenec a z príspevku Josefa Ejema v zborníku Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919, ktorý vyšiel v Trnave v roku 1938. Všetky boje v rámci Novohradu až do ich konca na začiatku júla 1919 opisuje vo svojom príspevku Pavel Mičianik. Skončím citujúc M. Hronského (Boj o Slovensko a Trianon, 1998): „Napriek všetkému to však nebol silnejúci odpor čs. vojska, čo zastavil maďarskú ofenzívu, ale bol to fakt, že sa nesplnili maďarské nádeje orientované na vzostup revolučnej vlny v Nemecku a Rakúsku. Veľmi dôležitú úlohu tu zohral ostrý postoj Dohody, ktorá od stola mierovej konferencie v Paríži pohrozila komunistickej vláde Bélu Kuna ozbrojenou intervenciou. Takto v polovici roku 1919 mala už ČSR za sebou svoju prvú (a vlastne i poslednú) skutočnú vojnu. Vojenské neúspechy v tejto vojne značne poškodili medzinárodnú prestíž mladého Česko-Slovenska a pozdvihli sebavedomie jeho susedov.“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?