reklama

Môže vo vojne obstáť kresťanská morálka?

Dali sa v podmienkach prvej svetovej vojny dodržať prikázania „nepokradneš“, „nezabiješ“, „nezosmilníš“ či „nevezmeš meno Božie nadarmo“? Bolo možné milovať blížneho svojho?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Tu som písal o Samuelovi Činčurákovi, náboženskom spisovateľovi, ktorý väčšiu časť života prežil v novohradskom Ozdíne. Napísal a vydal niekoľko desiatok publikácií, mnohé ďalšie zostali v rukopise. Z dnešného pohľadu patria k tomu najdôležitejšiemu z jeho pera zápisky z prvej svetovej vojny. Knižne sa nám ich podarilo vydať tento rok s podporou Fondu na podporu umenia.
Samuel Činčurák bol mimoriadne nábožensky založený človek, bojoval proti alkoholizmu a iným hriechom, šíril slovo Božie a ako sám spomína v knihe Nové Slovensko (v podstate autobiografickej), neraz mu za to hrozila i bitka. Päťdesiatjeden mesiacov vo víre prvej svetovej vojny bolo tvrdou skúškou jeho viery i charakterových vlastností. Pokúsim sa odpovedať na otázku, či sa mu v skúške podarilo obstáť alebo platilo známe vodu káže, víno pije. Uvedomujem si, že sa jedná o jeho pohľad na vlastné činy a je možné, že vo svojich spomienkach mohol zvýrazniť pozitívne a naopak zamlčať negatívne veci, iný zdroj však nemáme.
Zachovalo sa len málo zápiskov z prvej svetovej vojny podobných tým Činčurákovým. Väčšinou pamäti písali dôstojníci (a riešili skôr veľkú históriu ako históriu každodennosti), československí legionári (ktorí veľkú časť vojny strávili v zajatí) alebo ich písali s veľkým časovým odstupom (a teda sa vytratili detaily), prípadne sa jednalo len o strohé poznámky bez väčšej pridanej hodnoty. Samuel Činčurák bol obyčajný vojak, neskôr dôstojnícky sluha. Zápisky si písal priebežne, zachytával v nich každodenný život na fronte a tesne za frontom z pohľadu obyčajného človeka. Zaznamenal udalosti, ktoré by inak upadli do zabudnutia, neuveriteľné podrobnosti vojenského života. Prínosom boli i jeho literárne skúsenosti.
Poďme sa pozrieť na dodržiavanie štyroch z desiatich Božích prikázaní na fronte prvej svetovej vojny očami Samuela Činčuráka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Na ťahanie 10,4 cm ťažkého poľného kanónu M15 bolo potrebných šesť ťažných koní. Kanón vážil 3030 kg a vystreľoval ťažké granáty do maximálnej vzdialenosti 16 200 metrov.
Na ťahanie 10,4 cm ťažkého poľného kanónu M15 bolo potrebných šesť ťažných koní. Kanón vážil 3030 kg a vystreľoval ťažké granáty do maximálnej vzdialenosti 16 200 metrov. 

Nevezmeš meno Božie nadarmo
Udalosť sa stala na konci roku 1914 neďaleko srbského mesta Ub: „Poručík šiel na komando do mesta, hlásiť, že sme prišli a ja som čakal, čo prinesie za novinu. Ako tak stojím pri ceste, ide jeden sedliak s vozom. Voz mal naložený starými handrami, dva kone mal zapriahnuté a dva za vozom uviazané, no všetky štyri nestáli za jedného dobrého. Iste ich niekde ukradol. Kone nevládali ťahať, on ich bil palicou a zlorečil tak, ako som ešte nepočul. Nemohol som to vystáť, tak som sa osopil na sedliaka, ako sa opováži tak obrážať dobrého a láskyplného Boha. Sedliak prestal obrážať Boha a začal hrešiť a preklínať kráľa Petra Srbského. Keď som sa ho spýtal, akého je náboženstva, tak hovoril, že je musliman. ‚Muslimanska a Austrijska viera je naj bolja na svetu!‘ hovoril sedliak, hľadiac na mňa. Očakával, že mu prisvedčím.
‚To je pekná viera, tak Boha obrážať! To ja takú vieru nechcem!‘ hovoril som priamo.
Sedliak obrátil tón a začal sa vyhovárať, že kone nechcú ťahať. ‚Ba nevládzu!‘ hovorím mu: ‚Vyhni na bok z cesty, tu prenocuj, nachovaj dobre kone a zajtra môžeš pomaly ďalej.‘“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Typická dedina v Bukovine. Vpravo dolu pred domami sú rozložené vojenské stany, vľavo sú zaparkované vojenské vozy.
Typická dedina v Bukovine. Vpravo dolu pred domami sú rozložené vojenské stany, vľavo sú zaparkované vojenské vozy. 

Nepokradneš
Krádeže na všetkých úrovniach boli každodennou súčasťou vojenského života. Samuel Činčurák ako dôstojnícky sluha videl ako dôstojníci okrádajú mužstvo o menáž i oblečenie. Vojaci kradli civilnému obyvateľstvu jedlo a všetko, čo mohli speňažiť (a za peniaze si kúpiť alkohol). „Darme sa bránilo, že sa nesmie kukurica kradnúť, to sa málo poslúchalo. O pár dní kolo nás čo boli role, boli očistené ako od húseníc, až na zaplakanie.“
Dokázali by ste ostať hladní, aby ste neporušili Božie prikázanie? „Naši trainvojaci rozbehali sa do neďalekej dediny a doniesli, čo našli – prasatá, ovce, ba jedni vyňuchali kdesi pálenicu a v sudoch slivky, tak pálili celú noc pálené. Menáž sa druhý nevaril ako z krádeží, preto som nemohol z toho jesť a ani môj kamarát nejedol. Nebol veriaci, ale kradnuté nemohol jesť a ani nič nekradol. Dostali sme od kanonierov trochu hovädzej polievky a šli sme spať.“
A ešte jedna príhoda zo Srbska: „‚Poobede som sa trochu prešiel po domoch, aby som videl, čo je to porobené. Bolo hrozné sa na to dívať. Veľké šijacie stroje porozbíjané, náradie posekané, pece dováľané, v izbách dlážky zodvihované. Tu i tam sa našlo, že si boli domáci pod posteľami do zeme zakopali fazuľu, šatstvo, no to vyňuchané bolo vykopané a rozhádzané. V jednej komore spozoroval môj kamarát, čo so mnou chodil, dvoch našich furmanov ako zo zeme vyťahovali krásne vytkávané vlnené pokrovce. ‚Čo je to?‘ oslovil som ich.
‚Hľadáme seno,‘ vetil.
‚A však seno v komore nebýva! Hľaďte, aby ste šli ku svojim koňom a to nahajte!‘
Nahali a odišli. O chvíľku pozorujem, jeden sa vrátil a kradomky vťahal sa zase do komory ku pokrovcom. ‚Čo zase tam hľadáš?‘ obkríkol som sa naňho.
‚Seno pre kone.‘
‚Či som ti nepoviedal, že ľudia seno v komore nedržia?! Hľaď sa stratiť odtiaľto!‘
Odišiel, no o pár hodín vidím ho zase v tej komore prehadzovať sa v tých dekách. Pochytil som jedno vidlisko a bezmála, že som ho neudrel, no spamatoval som sa, že sa mi to nesluší.“
A ako často skončili nakradnuté veci? „Na každých pár krokov ležal v priekope zabitý kôň alebo voz uviaznutý, kone odvedené a nikoho pri ňom. Ku jednému vozu som prišiel a hneď som spozoroval, že jeho majiteľ bol dlhých prstov, bo plno vecí bolo na voze, čo nakradol po sklepoch v Srbsku. Cudzie bral, čo nepotreboval, potom nahal aj to, čo potreboval.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Unikátna fotografia rakúsko-uhorských a ruských vojakov (majú na hlavách baranice) počas jedného z mnohých "brataní sa" vojakov na fronte v roku 1917.
Unikátna fotografia rakúsko-uhorských a ruských vojakov (majú na hlavách baranice) počas jedného z mnohých "brataní sa" vojakov na fronte v roku 1917. 

Miluj blížneho svojho
Toto síce nepatrí medzi desať Božích prikázaní, ale keďže sa jedná o veľmi známy citát, zaradil som ho do zoznamu. A tiež preto, že Samuel Činčurák k nemu zanechal krásny príklad: „Robil som si chuť, že si kúsok chleba zajem, odkrojil som si, že budem jesť. Tu príde jeden zranený ku mne a prosí ma, aby som mu dal len raz do úst, že mi dá jeho feldfľašku. Čo robiť? Ja som zdravý, ešte hádam neumieram, dal som mu polovičku z toho, čo som mal a feldfľašku, aby si len nahal, chudák. Vzal ten kúsok chleba a šiel ďalej. Tam našiel v priekope jednu svinskú hlavu, ktohovie odkedy je tam hodená, bo už smrdela, odrezal z nej a jedol. Neďaleko mňa stál stotník, aj ten bol tiež poranený, ku nemu prišiel jeden zranený vojak a prosí ho o kúsok čokolády, že má brucho prestrelené, takže nesmie inšie jesť. Stotník pozrel do zeme a povie: ‚Nemám, môj drahý, sám by jedol, keď by som mal.‘
Ja mal vo vačku ešte štyri kocky cukru, čo urobiť? Mám mu dať alebo mám to sám zjesť? Vnútorný hlas na mňa doliehal: ‚On to lepšie potrebuje ako ty!‘
Rozhodol som sa, idem k nemu a poviem, že čokoládu nemám, ale ak chce, že mu to dám. Bol veľmi povďačný za ten darček a moje srdce sa radovalo, že som mu mohol poslúžiť. Vzal som klas kukurice a piekol na ohni. Keď bol pečený, idem k vozu, že ho budem obhrýzať, tu z vozov volajú zranení a prosia o kúsok. Rozlámal som ho na viac kúskov a s nimi sa podelil.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Nezabiješ...
Nezabiješ... 

Nezabiješ
V prípade, že ste frontový vojak je dodržanie tohto prikázania veľmi ťažké, ak nie nemožné. Samuel Činčurák mal šťastie, že bol členom zásobovacej kolóny pohybujúcej sa tesne za frontom, priamo do bojov teda nikdy nezasiahol. Ako dôstojnícky sluha dokonca ani nenosil zbraň. I tak sa však s nezmyselným zabíjaním stretol: „Ako tak mašírujeme, pred nami šli muničné vozy, na ulici stáli dve srbské ženy a jeden starý Srb. Jeden dôstojník sa ho pýta: ‚Kade šlo srbské vojsko?“ Srb poklonil sa hlboko a hovoril: ‚Neznam, gospodine, kuda je vojska odišla, tu su bili, ali di su sad neznam.‛ ‚Neznáš?‛ skríkol naňho dôstojník, zahrešil škaredo a vytiahol z pošvy levarku a prásk do Srba. Srb sa hneď mŕtvy zvalil na zem, ženy do kriku a dôstojník jazdil ďalej za jeho vozy.“

Zdravotná sestra so skupinou rakúsko-uhorských vojakov pred vojenskou nemocnicou.
Zdravotná sestra so skupinou rakúsko-uhorských vojakov pred vojenskou nemocnicou. 

Nezosmilníš
Ak ste sa tešili na toto prikázanie, sklamem vás. Nie preto, že by Samuel Činčurák neopísal množstvo prípadov, naopak veľmi detailne zachytáva, akým spôsobom fungovala prostitúcia, ako mnohým ženám nič iné neostávalo, len si pomôcť predávaním sa, popisuje, ako si dôstojníci pašovali neviestky priamo na front a mnoho ďalších detailov. Je toho toľko, že o tom pravdepodobne napíšem samostatný text. Jednu ukážku si predsa len neopustím, je to jedna z tých, ktoré mi najviac utkveli v pamäti: „Po peknom čase prišlo daždivo a noci schladli. Páni si hľadali byt a si ho aj našli u jednej sedliackej rodiny. Domáci mali dievča šestnásťročné a jedna vydaná 22-ročná, len aj tá bola doma, bo muž jej bol na vojne a pri svokre nemohla to robiť, čo pri svojej mamičke. Bola v druhom stave, od koho, to len ona vedela. Nadporučík Šetela hneď sa skamarátil a nielen dôstojníci, ale aj poddôstojníci šli na ne, boli si blízka rodina, dobre že nepovstali si „pertum“.
Jedného dňa nad. Šetela to šestnásťročné dievča na záhrade od hlavy po pás holé fotografoval, aj rodičia dievčaťa tu stáli a smiali sa na tej práci. Boli ešte pyšní, že majú dievku s veľkými cecky. Keď som im aj jej dovrával, že je to hriech, nahnevali sa mi, veď čo by si oni jednému vojakovi dali povedať, keď sa kamarátili s dôstojníkmi. Nadporučík Šetela pred druhými pánmi, keď im ten obrázok ukazoval, hovoril ku mne, aby som tú rodinu priviedol na dobrú cestu, že vraj on sa len nažartoval, že ju tak odfotografuje a ona hneď bola hotová. Musel som povedať, že to s takými ťažko ide, ktoré sú si vedomé, že zle nerobia, keď sa dajú holé fotografovať. Nielen do pásu prsia, ale mali obrázky, čo úplne celkom holé ženy odfotografovali. Ó, to je hrozné.“

Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Kniha je už vypredaná, posledných 9 kusov je možné získať na tomto mieste (spolu so Zborníkom zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 - 2 zväzky, 720 strán).

Zápisky sú k dispozícii aj v exkluzívnej zberateľskej podobe, hľadajte tu alebo tu.

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu