Slávni lučenskí Rómovia

Autor: Mišo Šesták | 13.12.2016 o 8:27 | (upravené 13.12.2016 o 12:40) Karma článku: 7,52 | Prečítané:  2532x

V 19. storočí možno v Lučenci hovoriť o dvoch skupinách Rómov. Väčšina bola chudobná a pretĺkala sa na okraji spoločnosti, no existovala i menšia skupina rómskych hudobníkov, ktorá dosiahla nezanedbateľné úspechy.

Práve o nich písala vo svojom príspevku v Zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie pani Mária Adamová a ja sa vám pokúsim priblížiť to najzaujímavejšie.
Ani pre rómskych hudobníkov nebolo jednoduché stať sa populárnymi: „Hudbou, nácvikmi, úpravou a zlaďovaním harmónie trávili každú voľnú chvíľu vo svojom živote. Pri hre sa museli spoľahnúť iba na svoj sluch a hudobnú pamäť, ktorá bola u týchto hudobníkov výnimočná. Ak mesto navštívila iná rómska kapela, vymieňali si navzájom skúsenosti. Ak so svojou hudbou chceli prežiť, musela mať kapela bohatý repertoár pre rómsku i nerómsku spoločnosť. Mali schopnosť prispôsobiť sa žánru, štýlu hudby, viesť doprovod s akoukoľvek kapelou, alebo orchestrom. Ako prví vstúpili do sveta pánov a stali sa ich súčasťou.“

Zaujímavé sú aj ďalšie pohľady do zákulisia: „Tradíciou rómskych hudobníkov bolo, že životného partnera si vyberali spomedzi svojich. V každom prípade bolo dôležité, aby matkou ešte nenarodeného dieťaťa bola Rómka. Ženy sa veľmi rady vydávali za hudobníkov, pretože vedeli, že budú dobre finančne zabezpečené.“

Spoločenský život v Lučenci bol v 19. storočí nepredstaviteľný bez rómskej muziky. „Kaviarenská hudba – kvalitná rómska muzika bola pre kaviarne prestížnou záležitosťou, mená známych primášov boli lákadlom pre zákazníkov. Majitelia kaviarní sa preto snažili do svojich podnikov získať vynikajúcich interpretov. Hudobníkov si vyhľadávali väčšinou sami. Ak sa im niektorá banda zapáčila, ponúkli primášovi účinkovanie a uzavreli s ním zmluvu. Od hudobníkov, najmä primáša, vyžadovali živý kontakt so zákazníkmi, čo podporovalo dobrú náladu a konzumáciu. Hudba bola určená meštianskej vrstve spoločnosti. ...
Pracovným oblečením kaviarenských hudobníkov bol čierny oblek, v lepších podnikoch smoking, biela košeľa s motýlikom, lakované topánky. Primáš sa obyčajne svojím oblečením od ostatných odlišoval: ak mali hudobníci čierne obleky, on mal smoking, ak mali všetci smoking, on mal frak. Oblek mal obyčajne ušitý z kvalitnejšej látky, či látky iného odtieňa. Hudobná produkcia v kaviarňach sa skladala z dvoch častí – koncertnej a zábavnej. Obidve sa odlišovali nielen hudobným repertoárom, ale aj obecenstvom a jeho správaním.“

Pozrime sa na niektorých slávnych hudobníkov, ktorí svojou tvorbou a umeleckou činnosťou prispeli k rozvoju hudobného života mesta a jeho okolia, bližšie.

František Bunkó ml.
Bunkóovci sa pôvodne volali Maurignakovci. Nové priezvisko dostal od fiľakovského kantora František Bunkó st., pretože ako štíhly chlapec mal na dlhom krku veľkú hlavu. Kantor ho na učenie volal slovami: „Hej ty veľkohlavý Bunkó, ostaň u mňa!“ (pozn. bunkó maď. kyjak). František Bunkó ml. získal hudobné základy od svojho otca, neskôr študoval v Pešti u husľového virtuóza Marka Rózsavölgyiho. Ako 30-ročný prevzal kapelu po svojom otcovi. V roku 1845 navštívil Lučenec Sándor Petőfi, básnik svetového mena. V Rozpomienkach na Petőfiho sa uvádza: „...že poslednú noc v Lučenci pod oknom Petőfiho odznela tichá serenáda – lúčenie. Už všetci spali spánkom spravodlivých, keď Petőfi vyskočil z postele, aj nás zbudil a podľa „zberača nálady“ hudobnej hry Bunkóovcov začali sme tancovať a smiať sa, tak ako sme boli v nočných košeliach.“
Mária Adamová ďalej píše: „Po vypálení mesta Lučenec v roku 1849 kapela Bunkóa mladšieho veľa cestovala po zahraničí, so svojou hudbou zožali úspechy v Paríži, Hamburgu a Berlíne. Bunkó bol aj hudobným skladateľom a autorom čardášov, ale hlavne interpretom starých maďarských piesní na počúvanie (halgató) a tanečných piesní. Z jeho diel sú známe Smútiaci Maďar (Budapešť 1857) a 13 karančských poloveckých piesní – 1857. ... Máloktorý primáš hral tak ohnivo a s takou zamatovou jemnosťou ľudové piesne ako Bunkó.“

Miško Borzó (1800 – 1864)
„Traduje sa o ňom, že už ako dvanásťročný si požičiaval otcove husle a včas ráno odbehol do polí, kde napodobňoval na husliach spev škovránkov. V roku 1820 hral v kapele Marci Dombiho a o desať rokov neskôr už v spomínanej chýrnej kapele Františka Bunkóa. Borzó bol aj hudobným skladateľom. Pri vypálení mesta Lučenec cárskou ruskou armádou 9. augusta 1849 zutekal s ostatnými muzikantmi do „husinského lesa“. Zachránil si len holý život a staré husle. Vtedy vytvoril slávnu husľovú kompozíciu zloženú z piatich častí Spustošenie Lučenca, ktorú upravil Marci Dombi. Údajne prvý raz pieseň zachytil v notovom zápise kapelník Koloman (Kálmán) Balázs. V súčasnosti nevieme, kde sa kompozícia nachádza. Po roku 1883 Ján Rácz II. zahral túto pieseň v Košiciach, kde kapelník Kamillo Linka pieseň znotoval. Počuť v nej zvonenie na poplach obyvateľom mesta, kvílenie žien a detí, krik ruských kozákov a hlasy ich trubiek. Ďalej v piesni počuť svišťanie guliek produkovaných na G strune, delostrelcov ruskej armády produkované šikovne na zadnej strane veľkej basy.“

Pavel Rácz st. (1822? – 1885)
Zrejme najvýznamnejší a najobľúbenejší virtuózny primáš z Lučenca, hudobný a textový skladateľ, známy v celej Európe mal tiež pohnutý život. Ako dieťa hrával na klarinete v dedinských krčmách a už ako osem až desať ročný zožal veľké úspechy. Ako jedenásťročný sa rozhodol vyhľadať svojho bratranca Rudolfa Rácza, ktorý hrával v Lučenci. „Spoliehal sa na to, že sa u Rudolfa veľa naučí a aj zarobí nejaké peniažky. Mal veľký talent a k tomu pevnú vôľu. Rudolf sa ihneď zamiloval do spôsobu podania hudby Pavla a prijal ho za priateľa – brata do lučenskej rómskej bandy a stanovil ho za pomocného primáša. Svoje mladé roky prežil veľmi pestro. Ako pätnásťročný sa stal spoluúčastníkom vraždy dedinského šľachtica. Preto musel zo svojej obce ujsť a počas skrývania sa ako sedemnásťročný dal v Rožňave naverbovať za vojaka. Tak sa dostal do Milána k 33. pluku. Slúžil najprv ako pešiak, no o niekoľko rokov sa stal dirigentom vlastnej 20 člennej kapely, ktorej bol kapelníkom.“
Keď v roku 1848 vypuklo talianske povstanie, Pavol Rácz sa ako kaprál ocitol vo Verone. Ako členovia výzvednej služby vyslobodili Rácz a jeho spoločníci zo zajatia ruského princa Vladimíra, za čo bol vyznamenaný krížom sv. Juraja. „Po vojne sa vrátil do Milána, kde nápadne pekný strážmajster lámal srdcia milánskym ženám a dievčatám. V láske mal rád zmeny. Zoznámil sa s krásnou Taliankou, bohatou jedinou dedičkou. Zamilovali sa do seba a požiadal ju o ruku, čo jej otec odmietol. Za pomoci spoločníkov ju v jednu mesačnú noc uniesol a tri dni strávili spoločne v neďalekej obci. Otec musel ustúpiť a sobáš povolil. Dostala veno 150 000 lír, ale viac o nej nechcel počuť. Z tohto manželstva sa narodili syn a dcéra. Býval vo vlastnom trojposchodovom dome, vlastnil pompézny kočiar a pansky si žil.“ Keď postupne minuli manželkine peniaze, rozhodol sa pre návrat domov, zarobiť si peniaze muzikou: „Domov prišiel spolu s manželkou a deťmi, ale manželka čoskoro prišla na to, že doma ho nemajú za nič iné ako za cigánskeho primáša, čo ju urážalo. Rozviedli sa a manželka sa spolu s deťmi vrátila do Milána. ... Pavel sa znovu oženil a mal 22 synov. Spolu mal 36 detí.“
Pavol Rácz st. bol vynikajúci pozorovateľ s výbornou pamäťou. Vďaka tomu sa naučil dobré pesničky od Miška Borzu, ale priučil sa aj novej husľovej technike, rôznym trikom i dobre utajovaným majstrovským ťahom. Vedel hrať na všetkých hudobných nástrojoch v kapele. „Cimbal mu však učaroval a už sa ho nechcel vzdať, bol dušou kapely. Raz vyzval v kúpeľoch Sliač najchýrnejšieho cimbalistu Bertóka na súťaž. Veľká súťaž bola nerozhodná.“

Aj po odchode z Lučenca do Pešti „usporadúval vo významných kaviarňach súboje huslistov, tak napr. v roku 1864 si svoje sily v kaviarni Cicinus zmerali Pavel Rácz a Ferko Patikárus. S prihliadnutím na citovú hru zhodnotila komisia obidvoch veľmi dobre, ale súťaž vyhral Patikárus, pretože hral citlivo a ohnivo. Rácz hral vyrovnanejšie a kľudnejšie.
Predmetom stávky bol aj v roku 1873: „Maďarskí poslanci sa stavili, že zahrá 100 piesní za sebou bez toho, aby niektorú z nich opakoval. Zahral 114 bez opakovania a bol by hral ďalej, ale stávka bola vyhratá.“
Bol taký chýrny, že sa dostal až na kráľovský dvor, kde hral na báloch. Zomrel 30. januára 1885 v Budapešti. Na pohrebe mu 120 rómskych hudobníkov hralo jeho skladbu Opadali zlaté listy z chvejúcej sa osiky... (Lehullott a rezgő nyárfa arany szinű levele...). Bola to najmilšia pesnička cisárovnej Alžbety.

Toľko z príspevku Márie Adamovej zo Zborníka zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie. Zborník (250 strán, 18 príspevkov) sa nám podarilo vydať vďaka spolupráci občianskeho združenie PreHradište, sponzorov a podporovateľov. K dispozícii bol zadarmo, tisíc kusov sa rozchytalo v priebehu dvoch týždňov. Posledné voľné kusy hľadajte na týchto miestach:

Rimavská Sobota – Gemersko-Malohontské múzeum
Fiľakovo – Mestská knižnica
Asi desať až dvanásť posledných kusov je možné objednať na stránke martinus.sk v balíčku spolu s knihou Samuela Činčuráka (ukážky Muž, ktorý nenávidel alkohol a Smilstvo, krádeže a iné). Tu to bohužiaľ nie je zadarmo, ale zas cena knihy a zborníka je nižšia ako cena samotnej knihy. V elektronickej podobe (pdf súbor) sa zborník dá stiahnuť tu. Prípadne sa o dostupnosti zborníka informujte na kniha.hornohrad@gmail.com

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Má najhorší názov, aký kedy film mal. Môže napriek tomu získať Oscara?

Zhodnotili sme šance nominovaných filmov.

KOMENTÁRE

Zmysel života sa dá vybudovať. Cieľavedome a pracovito

Na obsah musíte čakať, až kým sa z vás stane tvorca zmyslu života a nielen jeho konzument.

PRIMÁR

Ako si pri nádche nezodrieť nos

Šupinkám v okolí nosa a zbytočnému podráždeniu pokožky sa dá vyhnúť.


Už ste čítali?