reklama

Z našej dediny neodíde ani jeden Cigán, lebo sú to poriadni ľudia!

O tom, ako Hradišťania Cigánom búdu zapaľovali. O tom, ako sa ňaňa Róža nakoniec aj na obálku Hradištskej knihy dostala. O tom, ako si Hradišťania svojich Cigánov zastali, o ich živote v 20. storočí a o všeličom inom...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

V úvode Pamätnej knihy obce Hradište opísal v roku 1935 Július Mézeš príchod Cigánov do Hradišťa takto: „Prvý Cigán, ktorý prišiel do Hradišťa z Cinobane, sa menoval Laco, usadil sa v jarku pri Henžeľovcoch. Aby sa ho zbavili, zapálili mu búdu. Cigán bol nezlomný, postavil si novú, i tú mu zapálili. Na to sa prisťahoval na miesto, kde majú domy terajší Cigáni, istý Klanko z Málinca, asi pred 50 rokmi. K jeho sestre ňani Zuze sa priženil Hengáč, tiež z Málinca, a mali tri deti. Brat Klankov mal Balogovcov Mišunta, Lojza a Paulínu. Rod Mišuntov sa tak rozmnožil, že len ich je nateraz osemnásť a všetkých Cigánov asi šesťdesiat. Za pár desiatok rokov bude mať Hradište s nimi nie malé starosti. Živia sa muzikantstvom (známy je zvlášť Berci), robia váľky, nádenníčia a žobrú.“
Dve veci treba uviesť na pravú mieru. Prví Cigáni prišli do Hradišťa skôr – v regióne sa objavili niekedy po roku 1725. V Hradišti sa im dovolili usadiť zemepáni Szentivániovci. Súpis Cigánov v okrese Fiľakovo (1775) vykazuje pre Hradište jednu štvorčlennú rodinu. Rímskokatolícke matriky farnosti v Brezničke v rokoch 1787 – 1810 zase uvádzajú šesť pokrstených rómskych detí s priezviskom Berky a v rokoch 1802 – 1806 dve deti s priezviskom Bota. Je, samozrejme, možné, že potom Cigáni z Hradišťa odišli a vrátili sa až tí, ktorých spomína Július Mézeš.
Každopádne mylná bola aj jeho predpoveď, že „za pár desiatok rokov bude mať Hradište s nimi nie malé starosti.“ Po viac ako osemdesiatich rokoch je možné povedať, že v Hradišti s Cigánmi nikdy problémy neboli, spolunažívanie s ostatnými obyvateľmi bolo na dobrej úrovni.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Všetci spolu...
Všetci spolu... 

Spôsoby obživy hradištských Cigánov za prvej republiky zhrnul Július Mézeš presne, snáď mu tam chýbajú len kováči. Zastavme sa najprv pri výrobe váľkov. Z váľkov sa v hornom Novohrade stavali až do roku (približne) 1960 takmer všetky budovy. Na ich výrobu bola potrebná hlina, ktorá dobre viazala. V Hradišti sa taká získavala v miestnej časti Ivánka, ktorej vlastníkom bola obec. Váľky si mohli občania vyrobiť sami, ale zvyčajne si ich nechali vyrobiť páve od Cigánov. Za hlinu sa obci neplatilo, len za prácu výrobcom váľkov. Najznámejšia a najdlhšie pôsobiaca výrobkyňa bola ňaňa Róža. Pri troche zveličenia možno povedať, že polovica domov z nepálených tehál v dedine bola postavená z váľkov, ktoré prešli jej rukami. Hlina sa ťažila odkopávaním z brehov. V jamách s vodou, ktoré tam ostali po predošlej ťažbe, sa nohami miesila s vodou, plevami a slamou. Keď bola zmes dostatočne vypracovaná, dávala sa do foriem. Tie sa najskôr navlhčili vodou, aby sa hotové váľky ľahšie vyklopili. Potom sa do formy nasypali plevy a posekaná slama, nabila hlina a vyklopila. Hotové váľky sa vyklápali priamo na zem – na rovinku priľahlej lúky, kde sa sušili. Na dobré preschnutie potrebovali aj niekoľko týždňov, v závislosti od počasia. Usušené sa ukladali do štósov, ktoré boli predajnou jednotkou. Okrem peňazí brala ňaňa Róža za váľky aj naturálie, najmä potraviny. Odvoz si stavitelia zabezpečovali sami. Pri stavbe sa váľky spájali rozpracovanou hlinou zmiešanou s plevami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ňaňa Róža alebo jednoducho Róža, ako ju všetci volali (vlastným menom Rozália Balogová, 1886 – 1979), bola zaujímavou postavou v dedine. Okrem výroby váľkov chodila často ľuďom z dediny pomáhať pri okopávaní, prípadne pri iných prácach okolo hospodárstva. Najviac sa však v dedine preslávila „noséňin Bábuľi“ – vynášaním Moreny na Smrtnú nedeľu. Do kríža spojila dve drevené tyče, z handier urobila na vrchu guľu predstavujúcu hlavu, na ktorú „uvejzala aj ručník“ a na vodorovnú tyč, akože ruky, povešala rôzne handry, to mali byť šaty. Celou dedinou ju niesla vysoko nad hlavou, držiac za spodný koniec dlhšej tyče a kričala: „Zimu taňesémo, ľeto doňesémo.“ Na dolnom konci poľa Borošov ju hodila do potoka. Ako išla dole dedinou, postupne sa k nej pridávali deti, až z nich bol poriadny kŕdeľ. Keď Róža s Bábuľou skončila, vošla do prvého domu a potom do každého ďalšieho spievajúc nábožnú pieseň: „Poďakujme Kristu Pánu a vzdávajme česť a chválu jemu.“ Od každej gazdinej dostala jedno čerstvé vajce. Ňaňa Róža bola dlhé desaťročia neodmysliteľnou súčasťou prípravného obdobia k Veľkej noci, zhruba ohraničené rokmi 1930 až 1970.
Nečudo, že fotografia ňani Róži, bábuľe a kŕdľa detí sa dostala aj na obálku našej knihy Hradište.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Fotografia z obálky knihy
Fotografia z obálky knihy 

Hradištskí Cigáni chodili po dedine a priľahlých osadách aj pri iných príležitostiach. Boli neodmysliteľnou súčasťou veľkonočného pondelka, kedy chodili po domoch zahrať pár pesničiek. Janči Oláh si pri tejto príležitosti zvykol otáčať basu naopak. V domácnostiach im poliali a pohostili ich. Ak sa pripili, zvykli sa po ceste hore dedinou aj hlasno hádať.
Na Nový rok sa často so spevom vo dvore alebo pod oknami domov zjavili Cigánky a veruže pekne spievali: „Rok nový zase k nám prišél,v nemž má býti každý vesél, rádujme se, veselme se v tomtó novém roce.“ Za spievanie dostali vypiť, keď už mali dosť, pálenku si zlievali do fľaštičiek, ktoré nosili so sebou. Koláče si odkladali do tašky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ešte jedna fotografia ňani Róži s bábuľou, na tejto ju je lepšie vidieť.
Ešte jedna fotografia ňani Róži s bábuľou, na tejto ju je lepšie vidieť. 

Osobitnou kapitolou sú hradištské cigánske kapely, ktoré boli známe široko ďaleko. Hrávali na svadbách, zábavách, všade, kam ich zavolali. Najznámejšie boli kapely primáša Berciho a Ferčiho. Okrem zábav zvykli hrať aj po domoch. Cigáni tiež hrávali na prvého mája pred budovou Miestneho národného výboru – z okna spustili mikrofón a Cigáni hrali priamo do miestneho rozhlasu. Takto zvolávali občanov k autobusu do prvomájového sprievodu v Poltári. Najlepší hudobníci však postupne z Hradišťa poodchádzali. Ako spomína Ján Mucha: „Cigáni, ktorí odišli z Hradišťa, sa ešte ku koncu obdobia socializmu a krátko po revolúcii pokúšali oživiť tradíciu hrania po domoch, ale už to nemalo cveng. Bola príliš dlhá prestávka a mladých to už nenadchýnalo.“

Kapela Mišuntovcov. Druhý zľava predník Berci Balog
Kapela Mišuntovcov. Druhý zľava predník Berci Balog 
Kapela primáša Františka Baloga
Kapela primáša Františka Baloga 

Veselé príhody si chcem nechať do ďalšieho blogu, ale aspoň jednu spomeniem i teraz, do Obecnej kroniky ju zapísal Martin Žilák: Na svadbe sa ľudia veselili, spievali, nechybela ani muzika. Aj pre ňu sa vyšlo s tanierom, aby do taniera každý dal. Starejší zacengal a prehlásil: ‚Nemóžeťe povédaťi, že sa naší muzikanťi planí. Navozaj hraju dobre a misímo sa jin za jich dobrú muziku aj odmeňiťi. Navrhujen, abe chlapi daľi do taňéra po 10 grajcárí a žene po 5 grajcárí.‘
Muzikant nadskočil a vytkol starejšiemu: ‚A čó že je to, či je to pláca za takú muziku? To je málo. Bodaj ván, pán staréši, rohe narósle!‘ (rohy narástli - pozn.)
Vyskočil aj starejší a zahromžil na Cigána: ‚Čó si to povédav, te somár?‘
Muzikant sa opravil: ‚Ešte že čó, pán staréši, ňi vám! Aľe abe vo vašon chľéve narósle rohe. Abe sťe mali volke.‘“

1966
1966 
Okolo roku 1985-1986, jeden z pokusov obnoviť hranie po domoch...
Okolo roku 1985-1986, jeden z pokusov obnoviť hranie po domoch... 

Vrátim sa ešte do obdobia prvej republiky. V školskej kronike tiež nachádzame zmienky o Cigánoch, tentoraz nie úplne pozitívne: „V roku 1932 sa vyskytol medzi cigánskymi deťmi svrab – následne mali zakázané navštevovať školu.“ Píše sa tu tiež o zbierkach šiat a bielizne pre cigánske deti v obci. Nuž, Hradišťania sa o svojich vari vedeli postarať...
Postarať sa museli hlavne počas druhej svetovej vojny. Tu som písal o tom, ako malo Hradište v roku 1944 na mále a ako sa hnev Nemcov mohol ľahko obrátiť aj na našich Cigánov. V obci sa traduje i to, že keď vládny komisár Michal Hronec Gáborove dostal za Slovenského štátu z vrchnosti príkaz určiť niekoľkých Cigánov na odvoz do koncentračného tábora, vyhlásil: „Z našé ďeďine ňeodíďe aňi edon Cigán, ľebo sa to porédňi ľiďé, živej sa pocťivó robotó a ňikomu nič ňerobej.“ Či to bolo takto alebo inak, je dnes už ťažko dokázať. Faktom je, že z Hradišťa neodišiel nik, dokonca ani Paľo Krivý, pôvodom žid, telesne aj duševne postihnutý (krátko pred vojnou niekým jasnozrivým pokrstený na evanjelika, ale či ho zachránilo toto, či niečo iné, dnes už nikto netuší).

Záverom už len pár poznámok z obdobia socializmu. Podľa kroniky si v roku 1949 František Balog „ako prvý z Cigánov postavil dom medzi ostatnými obyvateľmi a nie von z dediny, ako to bolo dovtedy.“
Zamestnanie našli hlavne na družstve, čiastočne aj v okolitých fabrikách. Zapájali sa do kultúrneho i športového života obce, ktorá sa preslávila najmä volejbalom (zápasy sem chodili hrať i mestá ako Martin či Ružomberok). Takto si na to spomína Milan Falťan: Dvoch si pamätám, že boli dobrí volejbalisti. Prvým bol brat spisovateľa Dežka Bangu Edo, prezývaný Rýľko, výborný nahrávač a poliar. So susedom Stanom Kmeťom denne hrávali a trénovali na Kmeťove dvore. Nakoniec mu bol v hradištskom doraste nahrávačom. Druhým bol Július Balog Dupľáš, hrával za dorast Hradišťa a bol so mnou aj vo výbere okresu Lučenec na krajských hrách v Čadci.“

Stanislav Kmeť hore v strede, Július Balog Dupľáš dole druhý zľava...
Stanislav Kmeť hore v strede, Július Balog Dupľáš dole druhý zľava... 

V ďalšej časti sa pokúsim napísať niekoľko veselých príhod a tiež spomenúť niekoľkých našich rodákov, ktorých meno rezonuje aj ďaleko za hranicami hradištského chotára. Blog je napísaný na základe hradištských kroník a knihy Hradište, kde som bol vedúcim autorského kolektívu.

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu