O druhej svetovej vojne bolo napísané mnoho. V minulom roku pri príležitosti sedemdesiateho výročia jej ukončenia sa k udalostiam vojny vracali novinári, politici či historici. Svojou troškou do mlyna som prispel editorsky pri zostavení publikácie Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 – 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku (vydal Miloš Hric a občianske združenie PreHradište, 2015. 584 s.) K hornému Novohradu, kraju, ktorý v minulosti i dnes sa nachádza skôr na periférii udalostí i spoločenského záujmu, mám spolu s editorským spolupracovníkom, Júliusom Lomenčíkom, vrúcny vzťah. Naším cieľom bolo zachytiť podmienky každodenného života ľudí, ale aj prežívanie a skúsenosti jednoduchého človeka vo víre pohnutých rokov 1938 až 1945 tak, ako ich očami kronikárov vnímali naši predkovia. Tí sa pri písaní kroník neopierali o archívne dokumenty, ale len o vlastné vnímanie udalostí. Zápisy boli robené s väčším či menším odstupom, preto nečudo, že niektoré dátumy či mená uvádzajú kronikári s nepresnosťami alebo s výraznými odchýlkami medzi jednotlivými obcami. Zápisy z kroník sú najzaujímavejšie a najhodnotnejšie pre našich krajanov, pretože viacerí z nich si v knihe nájdu rodičov, starých rodičov alebo iných predkov. Mnohé zapísané udalosti majú širšiu platnosť a môžu byť zaujímavé pre všetkých, ktorí sa obdobím druhej svetovej vojny zaoberajú. Práve tieto skutočnosti chcem v sérii blogov predstaviť.
V prvej časti sa budem venovať mobilizáciám v roku 1938, čiastočnej z 21. mája a všeobecnej, ktorá bola vyhlásená 23. septembra o desiatej večer. Takto opisuje májovú mobilizáciu v Brezničke kronikár Ján Pánik: „V súvislosti s konaním obecných volieb javila sa verejná nespokojnosť medzi sudetonemeckým obyvateľstvom, ba v niektorých mestách došlo i k zrážkam medzi Čechmi a Nemcami. Pre udržanie kľudu a poriadku v republike, povolaný bol jeden ročník záložných vojakov. Uskutočnenie tejto malej mobilizácie dialo sa doteraz neslýchaným spôsobom. V noci zo spania budení boli vojopovinní muži a na četníckych staniciach vystrojení a oblečení do rovnošaty. Tak bol 21. mája ráno o tretej hodine zo spánku zobudený Pavel Križo ml. a Pavel Hlásnik Barkáč, ktorí na motorovom vozidle zavezení boli na kalinovskú četnícku stanicu. Taký spôsob použitý bol aj inde.“ (poznámka: texty z kroník sú autentické) Podobne situáciu opisuje aj Pavol Urbančok, kronikár Cinobane: „21. mája 1938, keď som ráno vstal, ľudia stáli na ulici v malých hlúčkoch a videl som, že jednotlivci nervózne hovoria o nejakej strašnej udalosti, ktorá sa stala v uplynulú noc. Ženy, matky a manželky mali vyplakané oči, chlapi si niečo smutne vysvetľovali. Aby som zistil príčinu ich zhromažďovania sa, šiel som k najbližšiemu hlúčku a opýtal som sa Jána Barkáča, môjho suseda, čo sa stalo. Hovoril, že v noci četníci obliekli a vystrojili niektorých záložných vojakov a títo podľa rozkazu ihneď na nákladných auťákoch boli odvážaní na maďarskú hranicu. Naši starší občania ešte z (prvej – pozn. autora) svetovej vojny mali v pamäti všetky hrôzy vojny, pod vplyvom ktorých ženy slabšieho srdca oddali sa plaču a chlapi – vojaci – smutnými črtami na zakabonelej tvári predstavovali všetky hrôzy blížiacej sa vojny. Veru u občianstva nevidel som žiadne oduševnenie pre vojnu, ale vycítil som to, že ľud túži po pokoji a ideálom ľudu je pokoj a nie vojna.“
Ľudia si po týchto udalostiach hneď spomenuli na prírodné znamenia, ktoré vojnu predpovedali. Opäť kronika Brezničky: „25. januára večer okolo ôsmej hodiny objavil sa vzácny prírodný zjav, aký sa často nevyskytuje. Na severnej oblohe objavilo sa najprv ružové, potom červené svetlo preplnené zelenkastými a belasými svetelnými pásmi. Bola to polárna žiara, aká v polárnych kruhoch je všedným zjavom. U nás sa objavuje zriedka, avšak v takej kráse ako teraz, neobjavila sa vari nikdy. Ohnive sfarbená obloha vyvolala na mnohých miestach vzrušenie. Intenzívne ožiarená obloha budila dojem, akoby horeli všetky lesy a plamene žiaru osvetľovali nočnú oblohu. Mnohí pripisovali žiaru za znamä budúcej vojny.“ Polárnej žiare ako predzvesti vojny sa podrobne venovali aj kronikári Rovnian, Veľkej Vsi a Hradišťa (tu ale kronikár udáva dátum pozorovania polárnej žiary 21. marec).
Napätie sa na krátko utíšilo a mobilizovaní vojaci sa vrátili domov: „Po čase bez boja sa utíšilo. Ľud náš zabudol na to a chopil sa letných prác.“ (kronika Točnica) V Cinobani to kronikár vnímal úplne opačne a čas mu dal za pravdu: „Počnúc od májovej mobilizácie občania našej obce žili v stálom duševnom vzrušení. Vojaci, nevojaci, ženy, deti v novinách, v rádiu s najväčšou pozornosťou sledovali politické udalosti, lebo každý cítil to, že májové udalosti boli iba predohrou väčšej nastávajúcej politickej udalosti, o ktorej nikto nemá ani tušenia a nevie sa, že národ slovenský z nej ako vyviazne. Za takýchto pomerov sedeli sme 22. septembra 1938 pri svojich prijímacích aparátoch a očakávali sme najčerstvejšie politické správy.
Bola polnoc. Väčšina občanov túto noc prebdela. Akoby ľudia boli tušili, že táto noc prinesie pre nich nové prekvapenia. „Zostaňte pri svojich aparátoch!“ Program sa už skončil, každý zvedavý, že čo sa oznamuje občianstvu. Netrpezlivo čakáme na túto dôležitú správu. A skutočne v túto noc bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Vyskočím z postele, oblečiem sa a utekám na notariát. Na moje veľké prekvapenie na ulici v malých hlúčkoch stáli ľudia, ktorí už vedeli o nariadenej mobilizácii. Ako požiar vo víchrici šírila sa správa o mobilizácii a ľudia v najpestrejších nočných šatoch objavovali sa na ulici. Plačúce ženy, zadumaní záložníci, školské deti, bojazliví starci, starenky, pretriasali, že podľa mobilizačného rozkazu každý záložník behom dvadsiatich štyroch hodín musí nastúpiť vojenskú službu. Obchodníci po polnoci otvorili svoje obchody a predávali záložníkom tie veci, ktoré podľa mobilizačného rozkazu každý vojak mal so sebou k vojsku priniesť.
Ženy v pravom slova zmysle celý útok robili na Baťovu predajňu. Obchod vedúci v túto noc predal takmer celú zásobu tovaru. Každý kupoval, zásoboval sa. Sú dve hodiny v noci a občania v obchodoch veselo kupovali ako vo dne. ...
Ohromný dav ľudu stál na stanici. Lúčili sme sa. Opakovali sa sentimentálne scény u žien, ktoré vyvrcholili v žalostnom plači. Veď nebolo divu. Odchádzali sme otcovia, všetci chudobní, ktorí ťažkou prácou sme zarábali každodenný chlieb pre rodinu. A keď rodina stratí toho, kto zarába, nuž to je najväčšou tragédiou rodiny. Keď dojachal vlak z Katarínskej Huty, rýchlo sme vstupovali do vozňov a cestovali sme v ústrety neznámej budúcnosti... 113 záložníkov opustilo Cinobaňu.“
Okrem vojakov – záložníkov narukovali aj „... všetky evidované kone, mnoho vozov tiež išlo k účelom vojenským.“ (kronika Málinec) Podrobnejšie (i keď konkrétne čísla chýbajú) to opisuje kronikár Michal Chrtiansky, učiteľ v Rovňanoch: „Bolo povolaných 30 chlapov ku koňom – vozom a k zemným prácam. Tí sa však behom týždňa povracali domov, lebo sa zákopy nekopali a vozy sa pre chlapov nedostali.
Evidenčných koní odišlo sedem, so sedliackym vozom odišlo (chýba) i s vozmi, ale uznaní boli len (chýba), ostatné sa vrátili. Kone každý dostal späť aj s náhradou 5 korún za jedného koňa na jeden deň.“
Počas mobilizácie „sa zbrane a rádiové prijímače museli odovzdať na četnícku stanicu. Boli potom vrátené.“ (kronika Rovňany) Keďže k vojne zatiaľ nedošlo, mobilizovaní vojaci sa postupne vracali domov. Najprv staršie a potom mladšie ročníky. Poslední mobilizovaní vojaci sa do obcí vracali v polovici decembra: „Chlapi a kone boli preč práve v čase najväčších jesenných prác – vyberanie zemiakov, kukurice, repy a hlavne sejba ozimín. Bol nedostatok chlapov i záprahu.“ (kronika Rovňany)
Nedostatok pracovných síl nahrádzalo roľníkom vojsko, ktoré tu bolo rozmiestnené, o čom sa zmienili kronikári viacerých obcí: „7. októbra prišiel do obce prápor horského pešieho pluku číslo 8 v počte asi tisíc vojakov a sto koní. Umiestnenie vojakov bolo ľahké – čo ich bolo aj veľa pre našu maličkú obec, lebo počasie bolo veľmi priaznivé – teplé – a z počiatku ubytovanie bolo na pajtách a seňaných povalách. Maródka umiestnená bola v škole. Vojsko zdržalo sa tu do 4. novembra, keď o pol šiestej večer odišlo smerom na Kokavu.
Zjavili sa ťažkosti s ubytovaním vojakov, keď sa počasie schladilo a museli sa ubytovať vojaci do miestností, kde sa mohlo kúriť. Občania veľmi ochotne a vďačne poskytli svoje byty pre vojakov. Vojsko bolo veľmi dobre vystrojené a bolo našou pýchou. Veľkú službu robili vojaci aj občanom, lebo nezorané a neobsiate pole usporiadali, ktoré pre nedostatok pracovných síl vo veľkej časti iste bolo by ostalo neobrobené a neobsiate.“ (kronika Breznička)
„Počas mobilizácie v obci vojsko nebolo, len po zmene hraníc s Maďarskom 5. až 9. novembra bol tu jednu noc oddiel horských delostrelcov a za nimi asi 400 vojakov pešieho pluku 82 Prešov (bývalý Košický), ktorí tu boli štyri dni. Prišli z Uderinej a odišli na Brezničku. Bolo tu aj veliteľstvo pluku. (...) V školskej učebni bola hospodárska správa, takže sa tri dni nevyučovalo. Vojaci sa tu dobre cítili, ale si už veľmi žiadali domov.
Z Brezničky ubytovaných vojakov a kone dávali na pomoc orať a siať. Pracovali u nás asi štyri páry. Neplatilo sa, len sa opatrili. Veľmi dobre sa to zišlo, lebo by dosť poľa bolo ostalo neposiate.“ (kronika Rovňany)
„Po štrnásťdennom pobyte v Prešove som sa 10. októbra vrátil domov. Doma som našiel československé vojsko. V mojej triede bolo ubytované veliteľstvo práporu. Aby som mohol vyučovať, požiadal som veliteľa práporu o vyprázdnenie triedy, ktorý s najväčšou ochotou presídlil do Úverného družstva. (...) Vojaci v našej obci boli ubytovaní u gazdov v stodolách, v Potravnom družstve, v hostinci V. Ecksteina a v III. triede našej školy. Vojaci počas tunajšieho svojho pobytu veľmi dobrú službu konali roľníckemu občianstvu. Všade, kde hospodár – záložník, nastúpil vojenskú službu, pilný vojak nahradzoval silu pri hospodárskych prácach. Naši občania zase v protihodnote vykonanej práce robili vojakom rôzne služby. Tak pomer medzi vojskom a občianstvom bol veľmi dobrý.“ (kronika Cinobaňa)
„A tak, čo mobilizačná vyhláška kázala – chlapi z obce odišli – o týždeň prišli vojaci z Prešova. Ubytovali ich po pajtách. Potom prišli i delostrelci a nebolo obce na okolí, kde by nebolo vojska. Tu cvičili, ba občanom pomáhali vyberať zemiaky, orali atď. Potravné družstvo večer čo večer bolo plné. Pili a spievali. Nálada do boja bola vystupňovaná. Boj však nebol, lebo 5. októbra vzdal sa prezident Dr. Beneš a vládu prevzal generál Syrový.“ (kronika Točnica)
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 – 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, z ktorej sú všetky citáty a fotografie.
