Problémy so zásobovaním obuvou sa na Slovensku objavili prakticky hneď po vzniku Slovenského štátu. Príčiny vysvetľuje kronikár Málinca: „Následky už spomenutej vojny prejavili sa aj v zásobovaní obuvou. Touto významnou potrebou človečenstva zásobovala za lacné peniaze továreň Baťu v Zlíne na Morave. Odtrhnutím sa Slovenska od Čiech a Moravy táto továreň zostala v zahraničí a jej odbočka na Slovensku nevládala kryť všetku potrebu, preto prejavil sa i tu nedostatok. Menovite lacná gumová obuv – obuv našej chudoby – zmizla úplne z trhu. Keď Baťove predajne nevedeli svojich zákazníkov obslúžiť, obrátili sa na miestnych obuvníkov. Následok zvýšeného dopytu u nich bol ten, že naši majstri prišli ku lepšej zamestnanosti.
Zásobovanie šatstvom a textilnými výrobkami tiež poukazovalo na vojnový stav v Európe. Nedostatok sa síce nezjavil, ale ceny tovaru sa zvýšili a kvalita jeho klesla. Ceny niektorých textilných výrobkov stúpli aj o 100 až 200 percent. Príčina: znemožnenie k výrobe potrebných surovín zo zámoria.“
Kronikár Rovnian zaznamenal aj konkrétne ceny v roku 1939: „Najviac zdražel kožený tovar: 1 kg podošvy z 30 na 65 až 70 Ks, topánky 100 až 150 Ks, čižmy 300 až 400 Ks. Textílie tiež viac ako o 100 percent zdraželi.“ Tu by som rád pripomenul, že nástupný plat učiteľa so stredoškolským vzdelaním bol v roku 1939 750 Ks mesačne a napríklad žena, ktorá nádenníčila u gazdu (a ten jej dával aj stravu), dostávala 8 Ks denne.
Od roku 1940 bol zavedený prídel podošvového remeňa, obuvníci dostávali len určité predpísané množstvo. O rok neskôr nachádzame v kronike Rovnian takýto zápis: „Od 25. novembra sa kožená obuv nesmela voľne predávať ani vyrábať, len na lístky, a to jeden pár do roka a jedna podrážka kožená alebo dve gumové.“ Vysvetlenie, podrobnosti i konkrétne ceny uvádza kronika Málinca: „Aby sa zabránilo hromadeniu obuvi u zámožnejších občanov, zavedený bol od novembra lístkový systém. Jeden občan má nárok ročne na jeden pár obuvi a jednu podrážku. Nedostatok obuvi citeľný bol najmä u detí. Pre tú príčinu takmer polovica detí nechodila do školy. Ako náhrada za koženú obuv veľmi hľadanými sa stali kapce. Samozrejme, že veľký dopyt po súkne mal za následok veľké zvýšenie jeho ceny. Pre túto príčinu cena obuvi značne stúpla a obuvníci sa stali veľmi hľadanými remeselníkmi. Ceny sa vyvinuli takto: pánske celé topánky 250 Ks, pánske poltopánky 200 Ks, dámske celé topánky 240 Ks, poltopánky 180 Ks. Bakanče do roboty 300 Ks, čižmy lepšie 480 ks, čižmy z bagarie 450 Ks, kapce s koženou podošvou 200 Ks, so šitou podošvou 160 Ks. Cena podrážok 30 až 40 Ks podľa veľkosti. Gumová obuv vôbec niet.“
V roku 1942 „ceny obuvi nepomerne stúpli. Prideľovaný spodný a vrchný remeň nebol veľmi zdražený, ale obuvníci si za prácu a iné dodané potreby účtovali vysoké sumy. Za pár čižiem pýtajú 800 až 900 Ks, za mužské topánky 300 až 500 Ks podľa kvality, za ženské topánky 250 až 450 Ks a za kapce 380 až 450 Ks. Obuvníci sú hľadaní a dobre platení. Prideľovanie koží – remeňa – je nedostatočné.“ Mzdy a zárobky si môžete pripomenúť v tomto blogu.
V roku 1943 ceny ďalej stúpali, podľa ozdínskeho kronikára stál pár čižiem až 1 400 Ks a kapce 600 korún.
Okrem obuvi kronikári veľa priemyselného tovaru nespomínali. Výnimkou je len kronika Uhorského v roku 1942: „Stavebný materiál zo dňa na deň narástol na cene. Železo a výrobky z neho boli zväčša na prídel.“ A 1943: „Ťažkosti v zásobovaní sa len zvyšovali, citeľný bol nedostatok dopravných prostriedkov, čierny obchod sa všemožne zmáhal. Stavebný materiál bol len na prídel, zvlášť klince bolo ťažko dostať.“
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.
Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk
