reklama

Zažili sme vojnu XVI: Utečenci z Ukrajiny

Koncom júla 1944 zasiahla Slovensko utečenecká vlna zo Sovietskeho zväzu a južného Poľska. Časť utečencov sa dostala i do obcí horného Novohradu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Boli to väčšinou Ukrajinci, Poliaci a Rusi pochádzajúci z oblasti západnej Ukrajiny a juhovýchodného Poľska, ktorí utekali spolu s ustupujúcou nemeckou armádou. Ich osudy sa spomínajú v šiestich kronikách obcí horného Novohradu (okrem nižšie spomenutých ešte Breznička, Kokava nad Rimavicou a Utekáč). Pozrime sa najprv do Veľkej Vsi: „Slovenská vláda vyhlásila, že si pokladá za mravnú povinnosť pomáhať každému, kto pomoc potrebuje, preto urobila prípravy, aby poľskí, ukrajinskí a ruskí utečenci mohli byť u nás prijatí a umiestnení, ako to len okolnosti dovoľujú. Utečenci prichádzali na Slovensko na vozoch, vlakom i pešo. Najskôr boli obyvatelia upozornení, aby sa s utečencami, kým neprejdú cez záchytné stanice, kde sa museli podrobiť príslušným zdravotným prehliadkam, nestretávali, aby sa predišlo akýmkoľvek prípadným chorobám, ktoré by utečenci mohli k nám doniesť.
Do našej obce prišli 23. augusta poľskí, ukrajinskí a ruskí utečenci v počte asi stotridsať ľudí. Utekali pred blížiacim sa frontom. Mali so sebou len tie najnutnejšie životné potreby. Ubytovaní boli v kultúrnom dome a v miestnej ľudovej škole a neskoršie aj v súkromných domoch. Za toto posledné ubytovanie si museli sami platiť. Niektorí z nich boli slabo situovaní a nemali ani na to najnutnejšie živobytie, kým zase iní, zámožnejší, vypredávali zo svojich zásob šatstvo alebo aj iné cennosti. Neskoršie niektorých donútil aj hlad, že sa dávali na prácu k roľníkom ku mláteniu obilia alebo vyberať zemiaky atď. Boli to väčšinou vzdelaní inteligentní ľudia. Neskoršie sa o nich rozšírili správy, že majú zbrane a tajné vysielačky, o čom sa aj žandárstvo niekoľkokrát prísnymi prehliadkami presviedčalo, no nič závadného sa nemohlo preukázať. Žili si tu už celkom pokojne, zvykli aj na tunajšie pomery, keď znenáhla vypuklo Slovenské národné povstanie. Boli vyzvaní aj rozhlasom, aby sa do neho dobrovoľne zapojili, lenže do toho toľko smelosti a odvahy nemali. Niektorí z obavy utiekli cez štátnu hranicu do blízkeho Maďarska a našli sa i takí, ktorí sa dobrovoľne pridali k partizánom.
V jednom prípade, z vypočítavosti, mladý ukrajinský inžinier vedel dobre aj po nemecky, pridal sa k partizánom, ale vo vhodnej chvíli prešiel potom k Nemcom. Jeho rodina, počas povstania tu v okolí žijúca, sa po potlačení povstania presťahovala na neznáme miesto, keď prišiel po ňu mladý inžinier už v nemeckej uniforme, na nemeckom nákladnom aute, čomu sa ľudia veľmi divili, lebo odchádzajúc z domu, videli ho pridať sa k partizánom. Ľahko prevrátil kabát.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odlišná situácia bola v Rovňanoch: „Práve v dňoch vypuknuvšieho povstania prišiel pán notár, aby sa v Rovňanoch ubytovalo okresným úradom prikázaných šesťdesiat ukrajinských utečencov. Keď sa mali ubytovať, prišlo do obce nákladné auto s partizánmi a zakázali ich prijať. Utečencov priviezli dve nákladné autá, ale sme ich neprijali, odviezli ich späť do Točnice. Neskoršie tu boli prechodne ubytované asi tri vozy utečencov, ale len asi tri-štyri dni.“

A napokon sa pozrime do Málinca, kde pobyt utečencov skončil tragicky: „Osobitný úsek v pohybe obyvateľstva tvorí tunajší pobyt ukrajinských utečencov. Týchto ľudí prijala slovenská vláda v počte asi 45 000 ako vojnových utečencov pred „bolševickou hrôzovládou“. V našej dedine ich mohlo byť ubytovaných dvestopäťdesiat. Lenže došli sem v tretí deň po vyhlásení Slovenského národného povstania, čiže 31. augusta, keď sa ľudia už nebáli prejaviť svoj nesúhlas s počínaním slovenskej vlády. Keď zvedeli, akého druhu, akého zmýšľania sú to ľudia, priamo nechceli prijať nikoho. Po dlhšom rokovaní z ľudského citu prijali sirotinec asi tridsatich detí s vychovávateľmi a stojeden dospelých osôb. Hromadne boli ubytovaní v učebni rímskokatolíckej ľudovej školy a ktorí si to mohli dovoliť, hľadali si aj byty súkromné.
Pohľad na týchto ľudí, aj pri všetkej nedôverčivosti a zaujatosti voči nim, vyvolával v nás súcit, lebo na väčšine z nich boli badateľné stopy bolesti, strádania a odriekania. Ktorí už nemali dosť prostriedkov na výživu, pomáhali tunajším obyvateľom pri domácich a poľných prácach. Mnohí z nich mali aj kone, takže pracovali na poli so záprahom. Len niekoľkí z nich boli majiteľmi prepychových vecí, ktoré odpredávali a z ich výťažku žili – a nepracovali.
Aj keď v prejavoch svojho zmýšľania boli zo začiatku nedôverčiví a zdržanliví, neskoršie sa táto uzavretosť uvoľnila, takže z ich reči sa s určitosťou dalo vycítiť, že sú to temer napospol prívrženci nemeckého režimu. Verejne nútení boli prejaviť svoje presvedčenie vtedy, keď ich Slobodný vysielač Banská Bystrica vyzval, aby sa pridali k partizánskym oddielom a odpustené im bude to, čím sa proti svojej vlasti previnili. Výzvu uposlúchli len siedmi, všetci ostatní sa postavili proti.
Medzi narukovanými siedmimi Ukrajincami bol istý Roman Olijnik, ktorý o niekoľko dní, 18. septembra, vo večerných hodinách prišiel v hodnosti partizánskeho poručíka s čatou partizánov na dvoch nákladných autách. Dedinu obsadili a všetkých mužov Ukrajincov v prítomnosti miestneho vedúceho notára Štefana Zeiwalda a starostu Juraja Straška vypočúvali a zistili, že všetci okrem troch sú spolupracovníkmi gestapa. Následkom tohto obvinenia všetkých zatkli a na nákladných autách odviezli. Pred odchodom ženy i deti Ukrajincov prišli na dedinu s prosbami a srdcervúcim plačom sa snažili zachrániť svojich najdrahších pred hrozným osudom, ktorý ich čakal. V neskorých večerných hodinách sa dedinou ozýval nárek, volanie o pomoc. Temer všetci ľudia boli svedkami toho príšerného lúčenia, keď sa ženy hádzali na cestu a v zúfalstve vlastnými telami chceli zastaviť idúce autá. Ukázalo sa, že obavy ozaj boli opodstatnené, lebo podľa výpovede toho istého Romana Olijnika, ktorý sa po zlikvidovaní Povstania až do konca roka zdržoval v Málinci, z odvezených Ukrajincov dvadsiatich siedmich odstrelili.
O dva týždne odviezli aj posledných Ukrajincov – teda ženy a deti – do neznáma. Z ľudského hľadiska ich naši občania nespomínajú v zlom – boli spoločenskí a znášanliví. V dobe povstania i po ňom, až podnes, sa javí veľmi veľký nedostatok droždia, takže pri pečení chleba boli ženy bezradné. Ale Ukrajinky ich naučili ich vyrábať par, veľmi dokonalú náhradu droždia. V tomto zanechali po sebe pamiatku.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu