reklama

Keď lietajú modzgy, treba to brať vážne

Na opis udalostí, ktorým muselo civilné obyvateľstvo čeliť pri prechode frontu, som si vybral novohradskú obec Veľká Ves, keďže jej kronika obsahuje množstvo podrobností. Upozorňujem, že v texte sa nachádzajú naturalistické opisy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Tento blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu, ktorej som spolu s Júliusom Lomenčíkom editorom. Citáty pochádzajú z nej, ich pôvodným zdrojom je však kronika Veľkej Vsi.

Obcami dnešného poltárskeho okresu sa front prevalil v januári 1945. Do Veľkej Vsi vtiahlo nemecké delostrelectvo na Silvestra. Nemeckí vojaci privítali Nový rok delovými salvami a streľbou, čím obyvateľov vystrašili. Podľa kronikára sa počas pobytu nemeckých frontových vojsk civilnému obyvateľstvu nekrivdilo, ľudia však už netrpezlivo očakávali oslobodenie a príchod Červenej armády.
„5. januára asi o desiatej hodine predpoludním začala bubnová paľba na blízky Lučenec a jeho okolie a tým i na našu obec. Tento deň ostane pamätným aj pre Veľkú Ves, lebo bubnová paľba sa silno sústredila na našu obec. Ako zámerný bod bola veža kostola v strede obce a presnými zásahmi granátov a mín veľmi utrpela a bola natoľko zdemolovaná, že jej drevená konštrukcia, jej hlavné stožiare, ktoré jej boli oporou, boli rozlámané, ostatné potom z normálnej polohy vyvrátené. Medený plech, ktorý bol krytinou na celej veži, viac ako polovica z neho bola na franforce donesená. ... Vojsko z dediny, okrem obsluhy kanónov všetko sa vysťahovalo do obranných pozícií vopred pripraveného opevnenia. Keď bubnová paľba po nejakom čase prestala, znova sa stiahli do dediny. Pretože túto bubnovú paľbu ani sami Nemci ešte nečakali, boli ňou prekvapení. V dedine ich ostalo niekoľko mŕtvych. Niekoľkí sa ukryli aj v uličke medzi domami Jána Sanisló a Ondreja Lacu naproti škole, ale posledný z nich, ktorý sa o niekoľko okamihov omeškal a pozde vbehol do uličky, bol črepinou granátu tak zasiahnutý, že mu modzgy vytrhlo z hlavy a na mieste ostal ležať mŕtvy. Po utíšení paľby, svojich mŕtvych pozbierali a odviezli pochovať na neznáme miesto.
Odteraz to ľudia už veľmi vážne začali brať. Na takúto streľbu neboli pripravení, lebo doteraz vždy dúfali, že najväčší nápor prejde na mesto Lučenec a pozdĺž komunikačných spojov. Preto nemali ešte ani úkryty. Hneď sa dali do práce na bunkroch. Neboli to ozajstné frontové bunkre, ale v sklepných pivniciach, pod obytnými domami, pri čom povaly naplnili senom, dvere zaistili hrubými hradami a obkládli hrubou vrstvou hnoja, aby v prípade priameho zásahu na pivničné dvere, v hrubej vrstve hnoja nastalo stlmenie nárazu mín alebo granátov menšieho kalibru a hrady, aby náhodilú explóziu a jej ničivý účinok zabránili črepinám preniknúť na dvere pivnice, za ktorými strachom a hrôzou naplnení ľudia mali mať svoje bezpečie.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Od tohto dňa už Veľká Ves nemala pokoj. Jednak sa ňou presúvalo množstvo nemeckého vojska, jednak na ňu často dopadali granáty a ľudia mimo úkrytov boli v neustálom nebezpečenstve. Keď sa front priblížil, nemecká obrana pri Veľkej Vsi sa posilnila šiestimi tankami Tiger. Proti Nemcom bolo aj počasie, 10. a 11. januára silný odmäk spôsobil zatopenie zákopov, ktoré sa stali nepoužiteľné. V ďalších dňoch, 12. a 13. januára, bola obec pod neustálou bubnovou paľbou. V domoch ostali len starší ľudia, ktorí „boli odhodlaní a pripravení aj na to najhoršie. ... Od rána 13. januára až do nočných hodín obec bola odstreľovaná ťažkými zbraňami a v ten deň bola dlhotrvajúca bubnová paľba, ohromný rachot ulicami prebiehajúcich tankov a zase veľké otrasy od dopadajúcich striel. V tento deň zatriaslo veru aj tými najsilnejšími nervami, ako keby sa bol mal blížiť koniec sveta, súdny deň. Ranení a krvácajúci Nemci i s lekárom, ktorý ich už ani ošetriť nestačil, ustupovali za dedinu. Kanóny bili do poslednej chvíle a keď už Červená armáda bola na dohľad, ustúpili a obyvateľstvo netrpezlivo vyčkávalo ukončenie týchto úporných bojov.“
Večer 13. januára sa už bojovalo priamo v uliciach obce: „Došlo už aj k pouličným bojom. Pretože vonku, pre veľkú streľbu, nikto sa bezpečne nemohol pohybovať, už len ak v pivničných úkrytoch mohol sledovať pohyb vojsk, ktoré boli na obidvoch stranách podporované ťažkými tankami. Paľba to už nebola z ťažkých zbraní. Boli to len ručné automaty, rýchlopalné pušky, guľomety, sem-tam aj protitankové päste. Nemecké tanky museli ustupovať väčšej prevahe ruských tankov, ktoré aj veľkosťou ich ďaleko prevyšovali. Polia za záhradami boli tankami rozbrázdené a hlboko porozrývané. Jeden nemecký tank Tiger akiste už nemal iného východiska ujsť ruskej presile, keď uháňal záhradou a dvorom Jána Bakšu a Jána Sanisló a nakoľko brány vedúce na cestu boli zatvorené, vrazil do nich a na kusy ich rozlámal. Pri týchto pouličných bojoch dva nemecké tanky boli zajaté.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Od 14. januára začalo do Veľkej Vsi prichádzať veľké množstvo vojsk Červenej armády, hlavne na vozoch. „O šiestej hodine začali Rusi útok na nemecké obranné postavenie a výsledok bol, že front za celé dva týždne tuhých bojov neustúpil. Nemci sa držali. Dva týždne trpela obec nemeckým ostreľovaním, kým ešte pred príchodom Rusov do obce, smerom od Pincinej, aj Rusi za celý týždeň ostreľovali nemecké pozície, ktoré boli v našej obci a pred ňou. Dohromady teda počítajúc, za tri týždne tuhých bojov o našu obec, ktorá tým značne utrpela, poškodené bolo veľké množstvo domov i obytných a hospodárskych stavísk. ... Počas trvania bojov z civilného obyvateľstva nebol zabitý žiaden a ľahšie ranený bol len Ján Antalík Gango, sedemdesiattri ročný. Keď sedel pri obloku v izbe, zasiahnutý bol črepinou do záloktia ľavej ruky pri prvej bubnovej paľbe. Malá rana sa mu chytro zahojila. Ranený bol aj Juraj Zvara st. na pustatine Samotrč, ktorého na liečenie odviezli do lučenskej nemocnice a odtiaľ ho zase previezli na neznáme miesto, pravdepodobne do niektorej inej nemocnice v Maďarsku v blízkom pohraničí. Jeho rodine, hoci veľmi pátrala za ním, nepodarilo sa jej predsa zistiť o ňom bližšie údaje. Dodnes sa nevrátil. Ostal nezvestný.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na rozdiel od nemeckých vojakov, na ktorých veľkoveský kronikár (s jednou výnimkou) neuvádza žiadne sťažnosti, na ruských vojakov má ťažké srdce. Tejto téme sa budem venovať osobitne v niektorom z ďalších pokračovaní. Vráťme sa k tomu, čo domácim naháňalo strach:
„V prvý deň nasadenia útoku padlo niekoľko ruských vojakov. Potom boli svojimi na povozoch do obce pozvážaní a pri veľkej streľbe, nakoľko front bol nablízku, občania boli nútení kopať jamy a mŕtvych vojakov zahrabávať v záhrade pri kostole. Jamy boli kopané len meter hlboko a niekde v jednej jame boli i dvaja mŕtvi pochovaní, preto nebolo divu, keď z jamy na povrch vyčnievala lebo ruka alebo noha, ktoré pravdepodobne vyhrabali psi alebo mačky. Na zahrabanie mŕtvych vojakov brali koho vonku alebo v úkryte našli. Takýmto spôsobom a hneď pri prvej jame ako prvý prípad bol, že zachytili vtedajšieho starostu obce Martina Antalíka Drgove a v kostole svoje bezpečie hľadajúceho pisateľa tejto kroniky, učiteľa miestnej školy Zigmunda Rešetára, mŕtvoly skladať z voza a týchto potom zahrabávať, výhovorky nebolo žiadnej. Nie div potom, že ľudia sa pred nimi ukrývali, lebo sa báli, aby pri zahrabávaní neboli ranení od dopadávajúcich striel blízkeho frontu. Bol prípad, keď zahrabávali mŕtveho vojaka, ktorý mal u seba vo vrecku kabáta odistený ručný granát a tento vybuchol práve vtedy, keď ho kládli do jamy. Vďaka Bohu z prítomných nebol ranený žiaden, lebo granát bol práve na spodnej strane mŕtveho, ktorého explózia granátu roztrhla na poly, čím bol zhubný účinok granátu na blízko stojacich znemožnený. Pri kostole bolo vtedy pochovaných štyridsaťdva ruských vojakov.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Boje v obci trvali až do 27. januára 1945, kedy sa Nemci stiahli. Ešte v ten istý deň za nimi postupovali aj vojaci Červenej armády. Do obce však zakrátko prišli zálohy, ktoré tu ostali až do 16. apríla.

Ťažkosti občanov Veľkej Vsi však neustali ani po odchode frontu, týkali sa padlých vojakov:
„Ruskí vojaci, ktorí sa počas frontu pochovávali do záhrady pri kostole, boli 19. marca exhumovaní a ich telesné pozostatky boli uložené do spoločného hrobu na tunajšom cintoríne. Toto vyberanie mŕtvych tiel bolo vykonané ešte za chladného počasia tunajšími Cigánmi za 2 000 Kčs, ktoré hradila obec. ... Uvedené miesto neostalo ich trvalým odpočinkom, lebo ešte cez leto, za pomerne značnej horúčavy, boli mŕtvoly znova vyberané a vkladané už do drevených truhiel, ktoré vo veľkom vyrábala fiľakovská továreň a takto odvážané na nákladných autách ČSAD do stanice v Tomášovciach, odkiaľ potom boli prevezené vlakom na spoločný cintorín do Zvolena.“

Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.

Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu