Prvá spomienka pochádza od Pavla Paulínyho, v tom čase obyvateľa Hradišťa. V novembri 1944 bol odtransportovaný do zajateckého tábora Fallingbostel. Takto opisuje pomery v ňom: „Týmto zanikli naše mená, boli sme len číslom v inventári. Takisto každý jeden z nás si musel namaľovať na svoje ošatenie – uniformu veľkými písmenami KGF (to znamenalo „krieg gefange“ – vojnový zajatec) na ľavý bok kabáta, nohavíc i čiapky.
Po našom takzvanom obiľagovaní, ktoré trvalo asi do tretej poobede, sme nastúpili pre stravu. Bola to naša prvá lágerská strava. O tom, že sme všetci mali veľký hlad, netreba ani hovoriť. Veď sme už tretí deň nič nejedli. Nastúpení sme boli po rotách a čatách. Tí, ktorí už mali obed, nadávali, ostatní sa zase tlačili. K obedu sme mali rôzne druhy buriny, žihľavu a ďatelinu. Toho dňa z nás nejedol nik.“
Len málo chýbalo a Pavel Paulíny by sa domov nevrátil: „Už dva mesiace sme nosievali drevo z hory, dva mesiace sme dúfali vo vyslobodenie. Posledný mesiac doľahli ťažké chvíle i na mňa. Bol som celý opuchnutý, dokonca som už ani nevládal hovoriť. Ráno som však musel znova do hory, pred očami sa mi robili tmavé kruhy, kráčal som ako v mrákotách, myslel som, že je to už moja posledná cesta. Na spiatočnej ceste som niesol na pleci poleno, tak ako aj všetci moji kamaráti. Kráčal som v štvorstupe, hneď na začiatku v druhej štvorici. Nevládal som už držať krok s ostatnými, preto ma stále za mnou idúci predbiehali, takže som sa ocitol v poslednom rade tesne pred strážou vachmanov. Tento chcel, aby som pridal do kroku, preto ma stále potískal bodákom dopredu. No keď som bol taký unavený a chorý, že som nevládal s ostatnými, vojak chytil pušku za hlaveň a pažbou ma udrel po chrbte tak, že poleno odletelo na jednu a ja na druhú stranu cesty a ostal som v bezvedomí ležať. Keď som sa ako-tak prebral, počul som cvaknutie záverom pušky. To vojak – strážnik nabíjal zbraň, aby ma zastrelil. Podarilo sa mi otvoriť oči a povedal som „som chorý“. Nemec na mňa nedôverčivo pozrel, akoby chcel z mojej tváre vyčítať, či hovorím pravdu. Nebolo treba hovoriť druhýkrát, pretože moja opuchnutá tvár hovorila za všetko. Dal rozkaz chlapom, aby zobrali aj moje poleno a on, chytiac ma pod pazuchu, doviedol ma k SS ubytovni, odkiaľ volal na nášho ošetrovateľa desiatnika Jožka Varádyho pochádzajúceho z Vrútok, ktorý ma doniesol do lágra. Keď som precitol po troch dňoch bezvedomia, videl som nad sebou nadporučíka Michala Šima, ktorý mal slzy v očiach. Vydýchol si a povedal: „Už je dobre.“ Lekár, ktorý bol s Michalom Šimom, bol dobrý človek. Bol poľskej národnosti, hodnosťou kapitán. Tento ma vytrhol z pazúrov istej smrti, pretože tento kapitán kradol Nemcom injekcie, aby mohol zachrániť môj život. Hoci týmto činom riskoval svoj vlastný.“
Spomienky Pavlíny Farkašovej sa týkajú januára 1945 a tuhých bojov o Málinec, ktoré som spomínal tu. Po nečakanom dobytí Málinca Nemcami, ostalo v dedine uväznených množstvo vojakov Červenej armády, ktorí by bez pomoci miestnych padli do rúk Nemcov a čakala by ich istá smrť. Aj Pavlína Farkašová patrila k tým, ktorí pomohli ruských vojakov zachrániť:
„Raz ráno, keď sme sa vrátili domov, manžel šiel do chlieva opatriť statok. Ako bral slamu, zbadal tvár sovietskeho vojaka, ktorý ho oslovil: „Chazaj, ja už tri dni nekušal.“ Manžel sa veľmi preľakol, lebo v našom dome bolo veľa nemeckých vojakov. Slovom, bál sa, aby sovietskeho vojaka neobjavili Nemci, pretože by to bol býval zlý koniec. Do kuchyne prišiel celý nesvoj a hneď mi rozpovedal, čo prežil. Ja som okamžite išla do pajty a zaniesla som sovietskemu vojakovi mlieko a kus chleba. Potom som upiekla mäso, ktoré som tiež odniesla. Pri tomto stretnutí som sovietskemu vojakovi navrhla, že je nebezpečné zostávať u nás, pretože dom je plný Nemcov, že ho večer prešikujeme k ďalším sovietskym vojakom na faru. Žiaľ, hneď nesúhlasil. Tak sme ho v pajte skrývali niekoľko dní, až sám navrhol, že chce ísť k svojim. Tak na deviaty deň sme sovietskeho vojaka prešikovali na evanjelickú faru.
Jeho presun bol veľmi náročný, museli sme prechádzať cez nemecké stráže. Celý deň som tuho rozmýšľala ako previesť sovietskeho vojaka cez nemecké stráže a pritom nevzbudiť pozornosť Nemcov. Tak som sa rozhodla previesť sovietskeho vojaka večer, keď pôjdeme spať na faru. Prišiel večer, vojaka som zababušila do kožucha, trčala mu len hlava a čižmy. Deti, osemročná dcérka a štvorročný syn, ho chytili za ruky a viedla som ho cez nemecké stráže. Vedľa nich som kráčala ja, manžel a Jano Števove. Ja som sovietskemu vojakovi niesla aj pušku, s ktorou sa nechcel ani na chvíľu rozlúčiť. Puška mi narobila veľké starosti. Pušku som nakoniec zamaskovala. Obliekla som si maminu širokú sukňu a pod ňu som si dala pušku s veľmi dlhou hlavňou. Hlaveň vyčnievala spod suknice, preto som si dala na hlavu odevák (vlnenú šatku). Nepozorovane sme prešli cez nemecké stráže a vojaka zaviedli k jeho druhom.“
V Málinci ostaneme aj pri spomienkach Jána Gaspera: „O Málinec sa tuho bojovalo. Raz bola obec v rukách Červenej armády, potom zase v rukách fašistov. Pri jednom z nespočetných útokov, ktoré boli ako na skazu vždycky vedené v blízkosti ich domu, Málinec znovu padol do fašistických rúk. Bolo to v piatok 19. januára 1945. Fašisti po dôkladnej príprave s niekoľkonásobnou presilou vtrhli do obce už v skorých ranných hodinách zo všetkých strán. Bol to nečakane prudký útok. Rodina Kačániovcov nestačila ani ujsť na bezpečnejšie miesto. Keď už nebolo iného východiska, granáty padali v tesnej blízkosti domu a smrtiace guľky lietali oknami i do miestností, päť detí s matkou našli úkryt v peci na pečenie chleba. Ján Kačáni sa ukryl pod posteľ. Boli to hrozné chvíle a ich stopy sa na duši matky Márie Kačániovej, rodenej Findrovej už nikdy nedali zmyť.“
Ján Gasper sa v spomienkach vracia aj k udalosti, keď bola v stredu 24. januára 1945 za bieleho dňa zastrelená nemecká stráž na Rakovskom moste. V tom čase bol Málinec obsadený Nemcami. Nasledovalo odvetné opatrenie, Nemci obkolesili priľahlú časť obce a pochytali všetkých mužov, ktorých v blízkosti našli. Veľa ich nebolo, lebo Málinčanov vojna rozosiala po celom svete. Medzi zajatými bol aj Ján Kačáni, jeho spomienky zapísal Ján Gasper: „Keď nás pozháňali, bolo nás sedem. Bol som tam ja, Ďuro Petrík Kudlák, dvaja Petríkovci, Matej a Ján, otec so synom. Aj od Balaškov boli dvaja, Matej a Juraj. Siedmy bol Ján Cerina Lojčík. Oblečení sme boli len tak, ako nás zastihli, pritom bola treskúca zima. Nevedeli sme, čo sa robí. Na to najhoršie sme ani nepomysleli. Mysleli sme si, že ideme na nejaké roboty, ako to bývalo v tom čase zvykom. Takže do Hámra sme išli v pomerne dobrej nálade. V Hámre, keď sa na nás revom osopili esesmani ‚Ales partizán! Ales schisn!‛, zbadali sme, že je zle. Postavili nás k plotu a pred nami bol chlap s guľometom. Už chýbal len povel z veliteľskej kancelárie. No, už sme hotoví... . Už som svoje deti dochoval. Zakryl som si oči kabanicou.“
Ich šťastím bolo, že kúsok od miesta, kde ich Nemci držali bývali málinskí funkcionári Hlinkovej gardy a HSĽS, oni presvedčili Nemcov, že sa nejedná o partizánov. I tak ich však pustili až po troch dňoch. Najťažšie chvíle prežívala starostlivá matka Kačánových: „Prešla hodná chviľa, kin son zbadala, že muža ňinto ňigde. Ňinto ho a ňinto. Iba pret chviľó bou pri kravách, a uš ako be ho bola zen prehltla. Nik mi nekceu povédaťi, že ďe je. Ďe jej za ňin póďen? Domá pät malech ďeťí. Edno z ňich v hlaňički. V zadné izbe ľežau zomréte oťec. Ňémau ho kto pochovaťi.
Zbadala son, že žene si voľáčó šuškajú, šetko abe son ňepočúla. Ľen tak sebe son si, to uš ňemóže dobre beťi. Iba ti viďín Petríčku, čó je zobraľi muža so senon, ako sa staškó voľaďe ponáhľa. Deže iďeš s tó táškó, zakričala son za ňó. Oná sa zvrtne nahnevána a zareve na mnej: ‚Te kobola sprostá, tuš a či te ňevéš ďe ťi je muš?‛ Poton son choďela ako zvetréna... Edno ďíťa na ruke, druhé na chrbét a druhé za mnó. Mrtvolu smo nahali na Pána Boha. A tak son choďela. Aňi son ňeveďela, čo robín... Či za mužon táťi? Či s ťema malema, aľebo sten mrtven dačó robiťi?“
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.
Posledné štyri kusy knihy sú k dispozícii na martinus.sk a littera.sk