Utekáč. O kultúrnych rozdieloch, „smradľavých hutníkoch“ a „zadubencoch“.

Autor: Mišo Šesták | 2.11.2016 o 8:27 | Karma článku: 11,63 | Prečítané:  8757x

Exkurzia do krásneho, no ťažkého sveta, ktorý už navždy zmizol. O vyvyšovaní sa jedných nad druhými. O kultúrnych rozdieloch. O tom, ako inakosť vzbudzovala obavy voľakedy aj dnes. O kolešniach.

Už v prvom blogu o Utekáči som naznačil, že existovali podstatné rozdiely medzi sklármi z Utekáča a roľníkmi žijúcimi v blízkom okolí. Dnes sa im budem venovať podrobnejšie. Utekáč bol robotníckou osadou, do roku 1993 patril administratívne pod Kokavu nad Rimavicou. Okrem Utekáča patrilo pod Kokavu aj niekoľko desiatok menších osád s prevažne roľníckym obyvateľstvom. Asi dve desiatky z nich sa po osamostatnení Utekáča stali jeho súčasťou.

Lazy v okolí Utekáča začali vo väčšej miere vznikať v druhej polovici 19. storočia. Takto ich vznik opísal Jozef Midler v kronike sklárne Clara: „Lazy v našom okolí vznikli hlavne po zrušení poddanstva v roku 1848, kedy početné chudobné zemianske rodiny, bývalí poddaní a bezzemkovia dostali možnosť kúpy rozsiahlych okolitých pozemkov. Osídlenie urýchlilo aj pozdejšie skrachovanie grófa Forgácha. Takto vznikli skutočne početné kopanice – kolešne. Rúbaniská a bány, vzniklé vyrubovaním lesov pre sklárne a píly prerobili sedliaci na zúrodnené polia a políčka. Skaliská a strminy ponechali na pastvu. Stále museli zápasiť s odstraňovaním skál z ornej pôdy a proti prirodzenému samovoľnému zalesňovaniu svojich, skutočne v pote tváre vybojovaných, políčok. V kopcovitom teréne sa pôda obrábala obtiažne a namáhavo. Bolo to v skutku tvrdé a ťažké hospodárenie od včasnej jari do neskorej jesene, od svitu do mrku slnka. Rozširovaním vrchárskych majetkov tratili sa lesy. Veľké prisťahovalectvo bolo zaznamenané z Detvy a podpolianskeho okolia. Hospodárenie vyžadovalo ťažkú a namáhavú prácu, aby mali sedliaci z čoho žiť, iná možnosť nebola.“
Práca na strmých svahoch skutočne nebola jednoduchá, okolie Utekáča navyše bývalo často ohrozované búrkami, ktoré odnášali ornicu do rozvodnených potokov.

Medzi životom roľníkov a sklárov odjakživa existovali podstatné rozdiely, dokonca ešte v roku 1983 Jozef Midler zaznamenal, že „rozdiely v spôsobe života sklárskych robotníkov a Kokavčanov sa dajú pozorovať ešte aj dnes“. Obidve skupiny obyvateľov existovali samostatne, boli si však navzájom osožné. Roľníci zásobovali sklárov potravinovými článkami, ktoré si títo nedokázali v dostatočnej miere zabezpečiť, pričom práve predaj poľnohospodárskych prebytkov bol jediným zdrojom finančných príjmov sedliakov (na prelome 19. a 20. storočia). Ak mali z čoho, roľníci "prenajímali malé kúsky zeme Utekáčanom, ktorí si potom do zoranej zeme prišli nasadiť zemiaky".
Avšak rovnako ako existovali oblasti, kde si obe skupiny obyvateľov boli navzájom osožné, našlo sa i dosť trecích plôch: „Povahou sa obyvatelia Utekáča podstatne líšili od Kokavčanov a od okolitých lazníkov v najbližšom okolí sklárne. Prinášal to úplne odlišný spôsob práce, bývania, spôsob života a zvyklostí. Mnoho nových prvkov sem bolo prinesených sklármi rôznych národností, ktorí sa tu stretli temer z celej Európy. Tunajšími pôvodnými obyvateľmi boli prijímaní nevraživo, nevľúdne, nedôverovali si. Smradľavými hutníkmi ich volali. Sklári zase podceňovali tunajších roľníkov, považovali ich za nevzdelancov, nevychovancov a chrapúňov. Prisťahovaní sklári, robotníci a úradníci prešli mnohými zemami, všeličo videli a skúsili, vedeli čosi aj o revolučnosti robotníckej triedy, o boji proletariátu, ktorý sa začal rodiť. Pôvodní obyvatelia tohto miesta však neboli nikde, mnohí nepoznali ani Rimavskú Sobotu a preto boli v očiach prišelcov zadubenci.“

Vráťme sa však naspäť k lazníkom, takto ich opisuje Jozef Midler: „Sedliacky ľud bol veľmi nábožensky založený, každú nedeľu putovali z lazov pešo do kostola do Kokavy nad Rimavicou. Vtedy sa vyobliekali do krásnych detvianskych a podpolianskych krojov a celé rodiny putovali v letných mesiacoch bosí do kostola, obuli sa len pred Kokavou nad Rimavicou, aby ušetrili krpce a podobnú obuv. Bol to ľud rímsko-katolíckeho vyznania. Stretnutie v kostole, vonku a po ceste im poskytovalo spoločenský život, pozdravenie susedov, rodín, priateľov. Zoznamovali sa navzájom aj mladí ľudia. Cez pracovné dni týždňa, plné tvrdej práce, nebolo na to času. Cestou sa zastavovali v Utekáči a ponúkali robotníckym domácnostiam vajcia, hydinu, mlieko, maslo, tvaroh, mak, jablká a čo zrovna mali. Odtrhnuté od úst predávali, aby takto získavali prepotrebné peniaze na petrolej, soľ a niekedy aj na trochu cukru. Čierny žitný chlebík si dorábali sami, v zime si tkali plátno, súkno, šili krpce, kapce, kabanice s krásnymi výšivkami a opravovali pracovné náradie na obrábanie polí.“

Laznícke usadlosti sa začali meniť po druhej svetovej vojne a hlavne po roku 1948. Jozef Midler to zdôvodňuje takto: „Tvrdá a málo prinášajúca robota hlavne po roku 1945 postupne zohnala z vrchov pracovitých sedliakov, keď sa im naskytla možnosť ísť pracovať do nových budovaných priemyselných podnikov, do modernejšieho poľnohospodárstva a inde. Z dorastajúcej mládeže, ktorí ešte predsa len bývajú v bližších vrchárskych usadlostiach, už pomaly vymiera tá kedysi povestná a kŕčovitá priľnavosť k pôde, ktorá bola tak ťažko vybojovaná prácou ich predkov, Niet sa čomu diviť, keď bývalý poddaný, bedár a bezzemok mal možnosť kúpiť si kus vrchárskej zeme, mal pocit a istotu, že je to jeho. Veľmi tvrdo sa vykúpil, keď musel zúrodniť kopce, postaviť kolešňu a vygazdovať statok. Zakladatelia lazov by tieto nikdy neopustili. Ešte aj ich priamy potomkovia takí boli, ale rokmi a hlavne zmenou po roku 1945 začali lazy postupne opúšťať.“
Toto je však len časť pravdy. Jedným dychom treba povedať, že zásadný podiel na vyľudnení lazov okolo Utekáča mala komunistická moc. Strmé svahy síce neboli vhodné pre kolektívne obrábanie (JRD), ale pre komunistov boli nepohodlní aj samostatne hospodáriaci roľníci a dali si záležať, aby im život znepríjemnili čo najviac a dostali ich tam, kam ich chceli dostať. Pomohli si nielen likvidačnými kontingentmi pre samostatne hospodáriacich roľníkov, ale aj núteným zalesňovaním, rôzne zdôvodneným. Dnes sú lazy v okolí Utekáča alebo zaniknuté alebo slúžia na rekreačné účely, aj keď pár výnimiek sa iste nájde.

Na úplný záver som si nechal opis kolešne – typickej usadlosti na lazoch okolo Utekáča či Kokavy, opäť Jozef Midler: „Kolešňa bola postavená z drevených hranolov, ručne okresaných a špáry sa vymazávali vždy na jeseň hlinou a machom. Obloky boli maličké a bolo ich málo. Zvyčajne jeden oblôčik pre miestnosť, ktorý bol orientovaný tak, aby bývajúci videli, kto k nim prichádza, keď zabrechal biely chlpatý a veľký sedliacky pes. Obyčajne boli psy aj dva, srdité, naháňajúce strach každému prichodiacemu, skrátka užitočné zvieratá pre ochranu vrchárskej kolešniarskej usadlosti. Každá kolešniarska usadlosť spravidla obsahovala: drevenú kolešňu prikrytú slamou a u „zámožnejších“ drevenou šingľou, bola tam jedna izba na spanie, vybavená oltárikom na modlenie. Išlo o izbu doslova posvätnú, kde sa dostala len najbližšia rodina a uznávaní solídni návštevníci. Kolešniar obyčajne pozval hosťa, suseda a rodinu do kuchyne, ktorá bola vybavená hlinou, tehlou alebo skalou, postaveným šporákom súčasne s predpecím. Bol tam veľký na hrubo otesaný drevený stôl a lavice (široké, na ktorých sa dalo aj vyspať), malá polica a po stenách boli vyvesené maľované taniere, drevené varechy a ďalšie kuchynské potreby. Dlážku tvorila udupaná zem. Kolešne boli bez komínov, dym vstupoval priamo do priestoru povaly. Povala slúžila v zime aj ako udiareň.
Okolo kolešni boli z dreva ale najčastejšie zo skál postavené pomocné hospodárske budovy ako humno, maštaľ, chlievce, kurník, pivnica zapustená do brehu a podobne. Nesmela chýbať studňa a napájadlá pre dobytok.“

Všetky fotografie a citáty v blogu sú z knihy Utekáč na dobových fotografiách 1: Premeny obce a osád v jej okolí. Pôvodne ale citáty pochádzajú z kroniky Utekáča, ktorú v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia zostavil Jozef Midler. Ďalšie ukážky nájdete na martinus.sk

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Spieval antisemitské texty a vystupoval v Paneláku. Rogel čakal na zatknutie 30 rokov

Polícia zadržala v akcii Šašovia deväť ľudí za extrémizmus.

Dobré ráno

Dobré ráno: Bielorusko zostáva diktatúrou. Čaká ho majdanizácia?

Lukašenko Bielorusku vládne 26 rokov.


Už ste čítali?