O tom, že sa gróf Anton Forgáč rozhodol založiť skláreň na mieste dnešného Utekáča, rozhodol dostatok troch surovín – žabice (kremeňa), dreva a vody. Všetky tri boli nevyhnutné pre výrobu skla. Posledná z nich však spôsobovala a dodnes spôsobuje aj komplikácie. Utekáč leží v úzkej doline rieky Rimavica. Dolina je zovretá medzi nie síce veľmi vysokými kopcami (do 1 000 m n. m.), tie však majú strmé svahy a početné bočné prítoky Rimavice majú veľmi strmý tok. Rimavica tu odvádza vodu z územia s plochou viac ako 100 km2. Neprekvapí preto, že každý prívalový dážď tu dokáže spôsobiť poriadnu paseku a hladina Rimavice s normálnou priemernou výškou 15 až 20 centimetrov spôsobuje ničivé povodne.
Povodne navštevujú Utekáč často. Miestni sa nepýtajú, či príde ďalšia, ale kedy príde. Pozrime sa dnes na niekoľko najničivejších povodní, ako ich zaznamenali miestni kronikári a fotografi. Bolo ich toľko, že aj v knihe o Utekáči sme im venovali samostatnú kapitolu (z knihy je na internete dostupných posledných 18 kusov).
Najstaršia zachovaná fotografia z povodní pochádza z roku 1902, teda ešte z Rakúsko-Uhorska. V školskej kronike je najstarší zápis o povodni z 24. júna 1924: „V tunajšom kraji strhla sa hrozná búrka a to hneď poobede. Dážď lial ako z kanvy a veľmi sa zotmelo. Jarkom Lichý potok prišla veľká voda, zatarasila most cez štátnu cestu. Zatopila miestnosti četníckej stanice, časť kaštieľa a valila sa do záhrad a domov vedľa cesty a odtiaľ do potoka. Zo štátnej cesty sa stala rieka, kde sa rútila vyše polmetrová vody, valiac so sebou kamene, stromy, pne a korene stromov. Zo školy bolo možné dostať sa len oknami a zase len do vody na cestu. Deti boli zadržané v školskej budove a len neskoršie pustené. V Kokave nad Rimavicou prišli o život aj ľudia.“
Neprešlo ani osem rokov a kronikár zaznamenal ďalšie vyčíňanie živlov: „5. apríla 1932 bola zaznamenaná veľká zátopa. Stalo sa tak večer, keď medzi siedmou až deviatou hodinou rozpútala sa nad dolinou veľká búrka. Na vyšnom konci sa rozvodnil jarček tečúci od Blišťana a voda s veľkými kameňmi zaplavila byty niekoľkých rodín. Voda vzala temer všetky mosty a vnikla aj do expedičného skladu – guličkárne, kde narobila škody aj závodu.“
Ďalšia zaznamenaná povodeň prišla už o šesť rokov: „6. júna 1938 bola v Utekáči neobyčajne veľká povodeň, ktorá trvala len krátku dobu cez poludnie. Predtým sa strhla veľká búrka a prietrž mračien. Vznikli veľké hmotné škody. Všetky mosty od Lomu nad Rimavicou počínajúc, dokonca i továrenský železobetónový, boli rozbité a strhnuté. Skladište obchodníka na potraviny a rôzny tovar Júliusa Engla a pekára Jozefa Greifa pri vchode do sklárne (starý vchod) boli zatopené a zanesené blatom. Zásoby múky, cukru, soli a iné potraviny boli úplne zničené, voda siahala vyše metra nad podlahu.
Voda rozmetala ochrannú hrádzu pod poštou a valila sa cez most alebo vedľa neho. Je to most železobetónový s podperným pilierom v strede riečišťa, postavený v roku 1936 nákladom 10 000 Kč. O život neprišiel nikto. Bolo šťastím, že živel zúril cez deň a nie v noci. V dôsledku tejto pohromy bolo prikročené k ďalšiemu regulovaniu toku Rimavice a to od výtoku vody z turbíny smerom proti prúdu. Do decembra, s prestávkou zavinenou mobilizáciou, bolo všetko zregulované až po kúpalisko. Štát údajne platil za prácu a materiál dodávala miestna skláreň.“
V období socializmu sa v Utekáči kronika nepísala, preto z tohto obdobia nemáme žiadne dobové záznamy. Na mimoriadnu povodeň z roku 1974 však v knihe Utekáč na dobových fotografiách spomína Dušan Kubinec, v tom čase náčelník štábu CO. Táto povodeň dodnes v Utekáči rezonuje, pretože bola naozaj mimoriadna. Nešlo, ako obvykle, o prívalový dážď, ale o následok dvojtýždňových intenzívnych zrážok. Pršať začalo v sobotu 5. októbra, pričom situácia kulminovala v pondelok 21. októbra prívalovou vlnou dosahujúcou maximálnu výšku prietoku 150 až 200 cm. Zo spomienok Dušana Kubinca: „Je potrebné si uvedomiť, že v pomerne prudko klesajúcej doline nadobudol prúd veľkú rýchlosť a vplyvom vysokej špecifickej hmotnosti bahnitej vody aj výraznú kinetickú energiu. Výsledkom povodne bolo zničenie a prerušenie celej infraštruktúry obce, t. j. zničenie prístupových komunikácií z obidvoch smerov (z Kokavy nad Rimavicou aj z Lomu nad Rimavicou), podmytie železničnej trate od Kokavy a jej znefunkčnenie na viac ako dva týždne, prerušenie dodávky elektrickej energie z obidvoch smerov na päť dní, prerušenie telefonického spojenia, prerušenie dodávky pitnej vody z úpravne v závode Clara.
Z hľadiska bezpečnosti obce nastal najvážnejší stav v priebehu prvej noci z 21. na 22. októbra, keď bola podmytá a odplavená kamenná regulácia nad závodom Clara pri kúpalisku, čím došlo k úplnému odkrytiu časti vysokotlakového prívodu zemného plynu. Potrubie začalo v dôsledku tlaku rýchlo prúdiacej prívalovej vody kmitať a to s rozpätím viac ako jeden meter. Zároveň bol tesne nad potrubím podmytý kovový mostík vedúci na kúpalisko, ktorý by v prípade odtrhnutia mohol spôsobiť poškodenie, respektíve pretrhnutie potrubia. V potrubí prúdil zemný plyn na vykurovanie sklárskych pecí pod tlakom 20 atmosfér. Asi 50 až 80 metrov od kritického miesta bol v sklárskych peciach otvorený oheň, ktorý by po prípadnom prerazení potrubia mohol spôsobiť katastrofálne požiarne následky.
Tento stav bol zistený večer 21. októbra. V priebehu noci a na ďalší deň boli zmobilizovaní všetci obyvatelia a prítomní zamestnanci závodu, výroba v závode bola zastavená. Zamestnanci závodu z Kokavy a okolia sa domov dostali až v nočných hodinách cez lesy, alebo nešli domov vôbec a ostali na pomoc Utekáču. Okamžite zasadol štáb civilnej ochrany a v „mierových“ podmienkach sa plne osvedčila vycvičenosť členov jednotlivých zložiek, vrátane dobrého materiálno-technického zabezpečenia.
Krízový režim znamenal, že chod nevyhnutných potrieb v závode zabezpečoval dodávkou elektrickej energie náhradný dieselový agregát, vrátane úpravne vody na pitie. Táto však bola v nočných hodinách odstavená, pretože došlo k zaneseniu náhonu pri hati nad Utekáčom. Obyvatelia boli viac ako týždeň odkázaní len na vodu z lesných studničiek, ktorých je v okolí obce našťastie dostatok.
V noci z 21. na 22. októbra bolo rozhodnuté, že musí byť odstavený prívod plynu do Utekáča, čo nebolo možné zrealizovať bez telefónneho spojenia. Jediný uzáver v smere na Utekáč sa nachádzal v regulačnej stanici nad Kokavou. Štefan Bystriansky, zamestnanec sklárne, zabezpečil odpojenie nadránom 22. októbra, keď sám v noci prešiel do spomínaného zariadenia nad Kokavu. Týmto však nastal nový veľký problém pre skláreň – v dôsledku nedostatku vykurovacieho plynu hrozila havária taviacich agregátov, pričom ten hlavný, stroj LH12 vybavený japonskou technikou, bol v prevádzke len niekoľko mesiacov. Teplota v peciach nesmela klesnúť pod 700 °C, preto bola na maximum prevádzkovaná vlastná vodoplynová stanica – provizórne zariadenie na udržiavanie a temperovanie, pričom temperovanie dvoch ručných pecí bolo zabezpečované len drevom, ktoré zvážali sklári z okolia.“
Po tejto povodni bola v priebehu rokov 1975 a 1976 obnovená kamenná regulácia toku Rimavice. Ako však skonštatoval v závere svojich spomienok Dušan Kubinec: „A život išiel ďalej. Prišli nové prívalové búrky.“
Tú zatiaľ úplne poslednú zažil Utekáč v roku 2013, mimoriadna situácia tu vtedy trvala ešte niekoľko týždňov po povodni. Nebudem sa o nej rozpisovať, na internete nájdete dostatok článkov, dokonca aj videí. Prikladám len pár fotiek, väčšinou dokumentujúcich následky povodne.
Všetky fotografie a citáty v blogu sú z knihy Utekáč na dobových fotografiách 1: Premeny obce a osád v jej okolí. Pôvodné zdroje uvádzam v texte. Ďalšie ukážky z knihy môžete nájsť na martinus.sk
