Muž, ktorý nenávidel alkohol

Autor: Mišo Šesták | 22.11.2016 o 8:27 | (upravené 3.5.2017 o 20:32) Karma článku: 11,03 | Prečítané:  6909x

Pokúsim sa napísať o človeku, ktorý počas svojho života vykonal mnoho dobrého, no dnes je verejnosti prakticky neznámy. Kým žil, mnoho ľudí nasledovalo jeho príklad a možno rovnaké množstvo mu nevedelo prísť na meno.

Reč je o Samuelovi Činčurákovi, dolnozemskom Slovákovi narodenom v roku 1883 v Pivnici v Báčke (dnešné Srbsko). V roku 1885 sa rodina presťahovala do Iloku na pravej strane Dunaja, kde sa vyučil za kolára. Ako osemnásť ročný si v Iloku vypočul vystúpenia sestier Márie a Kristíny Royových zamerané na duchovnú oblasť a sociálnu prácu, ktoré ovplyvnili celý jeho život.
Sestry Royové boli zakladateľkami náboženského spolu Modrý kríž na Slovensku (1897). Spolok vznikol, aby čelil rozmáhajúcemu sa alkoholizmu, s ktorým bojovalo protestantské duchovenstvo, vystupoval aj proti hazardným hrám a nemravnému životu.
Pomoc sestier Royových a Jána Charvátha umožnila Samuelovi Činčurákovi začať v roku 1906 študovať na novozaloženej misijnej škole v Katoviciach a neskôr na misijnom ústave v Hausdorfe v Sliezsku. Tam sa vzdelával a zdokonaľoval v cudzích jazykoch. Štúdium ukončil v roku 1908.

Túžba Samuela Činčuráka dostať sa na Slovensko a aktívne sa zapájať do činnosti Modrého kríža sa splnila v roku 1912, kedy sa oženil so Zuzanou Betinovou z novohradskej obce Ozdín. Ako roľník tu prežil štyri celé desaťročia, stál v obci na čele odbočky Modrého kríža. Písal a vydával knihy (rozprávky, náboženskú literatúru i romány). Výrazným duchovným vplyvom na širokú verejnosť dosiahol i to, že v Ozdíne nebola krčma.

Spolok Modrý kríž bol po nástupe komunistov k moci (1948) zakázaný. Po smrti Samuela Činčuráka „na základe udania, že máme doma náboženskú literatúru, nám žandári z Lučenca zhabali knihy, náboženské časopisy a písomnosti, ktoré našli. Aj z toho dôvodu sa po starom otcovi zachovalo tak málo. Pošta z Európy aj zo zámoria mu chodila ešte dlhé roky aj po jeho smrti.“ (spomienka jeho vnuka Ivana Mojmíra Zoborského) Akoby zázrakom pozornosti žandárov unikli jeho rozsiahle a unikátne dvojzväzkové zápisky z prvej svetovej vojny, ktoré sa nám len celkom nedávno podarilo vypátrať, zeditovať a vydať knižne. Vo virvare prvej svetovej vojny strávil Samuel Činčurák dlhých 51 mesiacov, prešiel srbským, ruským aj talianskym frontom. Jeho šťastím bolo, že neslúžil v prvej línii, ale mal na starosti zásobovanie a teda sa pohyboval tesne za frontom. Väčšiu časť vojny slúžil ako dôstojnícky sluha, mnohé informácie mal teda z prvej ruky. Ako silno nábožensky založený človek musel počas vojny trpieť, nielenže videl všade okolo seba nezmyselné utrpenie, smrť, chaos a rabovanie, ale v rámci armády popisuje alkoholizmus, krádeže či smilnenie, teda javy, proti ktorým sa v civile snažil bojovať. V armáde boli akékoľvek jeho snahy, z pochopiteľných dôvodov, odsúdené na neúspech. O jeho zážitkoch z vojny napíšem (snáď) osobitné blogy, teraz len jedna ukážka týkajúca sa práve alkoholu:

„Stotník P. si nevedel dať rady s ľuďmi, ktorých mal pri koňoch, bo sa veľmi opíjali. Chlapi mali denne tri koruny a stravu, nič nerobili a aby si čas ukrátili, pili ako dúha a opilí sa váľali. Stotník P. prísno zakázal, že nesmú piť, no kto zakáže svini, keď je v kaluži, aby si neľahla do nej? Kto zakáže opilcom piť, keď chcú a majú k tomu príležitosť? Stotník zakázal, že nesmie nikto do dediny a tým, čo predávali medzi nás, nesmeli sa ku nám priblížiť. No čo nevyhútajú ženy, ktoré prinášali a predávali – tie sa obšmietali po kukurici okolo nás a keď dakto šiel tam na svoju potrebu, tak ho ponúkali s páleným. Boli sa tak naučili, že každú chvíľku bežali do kukurice a tam sa kšeft robil.
Jedného dňa jeden náš vojak popil jednej dievčiny pálené a oraboval ju o šesť korún. Tá prišla ku feldvéblovi, čo bol nad koňmi. Že feldvébl bol tiež kamarát z mokrej štvrte, bo i on chodieval do kukurice píjať, stal podľa dievčiny a aby sa stal veľkým, dal nás všetkých autretovať, aby ukázala toho, čo ju okradol. Bolo nás drahne, no predsa poznala, maďarského cigáňa. Ako tak stojíme a čakáme dlhú kázeň, príde kadet a spýta sa, prečo je autret. Feldvébl predstúpi pred neho a vyrozpráva mu udalosti. Kadet sa obrátil, k devuche a krikom na ňu: „Ako si sa smela sem opovážiť prísť predávať, keď je to prísne zakázané? Dobre urobili, že ti peniaze zobrali, mali ťa ešte do zadku vykopať, marš preč! A vy abtreten!“
„Nak žije pán kadet!“ znelo z viacej hrdiel. Aj sám som schvaľoval rozsudok mladého dôstojníka, bo keď by neboli tie ženštiny priniesli tú otravu, neboli by sa mohli ľudia tráviť, bo z toho už aj cholera začala.“

Ukážka je z knihy Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918. V závere knihy spomína na svojho starého otca profesor Ivan Mojmír Zoborský: „Bol hlboko veriaci s výrazným národným a sociálnym cítením. Pritom to bol veľmi skromný dedinský človek so zmyslom pre spravodlivosť a zodpovednosť. Na druhej strane bol pre mňa pre jeho mimoriadnu pracovitosť a vzdelanie doslova kultovou osobnosťou, ktorej som sa v dospelom veku chcel aspoň priblížiť. Miloval a obdivoval prírodu, rastliny a zvieratá. Odsudzoval alkoholizmus, hazardné hry a nemravnosť. Ovládal viaceré jazyky, bol všestranne vzdelaný, mal dar reči a ako kazateľ presvedčivým a zanieteným prejavom dokázal získavať ľudí pre svoje myšlienky a ciele. Vedel odpovedať na všetky moje zvedavé detské otázky. Vo vyššom veku bol náročný predovšetkým na seba, ale aj na najbližších. ... Keď viacerí roľníci v obci ešte len vstávali, starý otec sa už vracal s kosou na pleci z lúk alebo polí. Spomínam si, ako veľmi zavčasu ráno odchádzal s veľkou motykou okopávať kukuricu, alebo kŕmnu repu. Dcéry Božena a Milica mu často nosili obed na vzdialenejšie polia, aby nestrácal zbytočne čas. Keď sa po súmraku vrátil, tak pracoval v stolárskej dielni, ktorá bola na tú dobu výborne vybavená náradím, vrátane pracovného stola (varštatu). ... Neskoro večer sa vzdelával, pripravoval na vystúpenia a písal. Mal samostatnú pracovňu, do ktorej si vyrobil police na celú miestnosť a tam mal uloženú literatúru, rukopisy a korešpondenciu. Jeho korešpondencia s aktivistami a spolkami Modrého kríža bola značne rozsiahla. Mal tiež zbierku okolo 50 rôznych vydaní Biblie a spevníkov, zbierku pohľadníc (približne 3 500) a známok. Pracoval (písal) dlho do noci, až som mal pocit, že vôbec nespáva, ale na svitaní bol znovu plný energie. V pamäti sa mi uchovalo, že dokázal na povalu domu spolu vyniesť dve plné vrecia obilia (100 kg) po úzkych schodoch.“

Spomína aj na jeho spory so svetskou i duchovnou vrchnosťou: „Veľmi energicky presadzoval zásady Modrého kríža a významne ovplyvňoval aj svoje okolie. Preto sa viackrát dostal do sporu s vtedajším vedením obce (richtárom), učiteľom, krčmárom a dokonca aj s farárom. Mal pocit, že cirkev je skostnatená a mala by viac bojovať proti alkoholizmu a nemravnosti. Odriekal si tiež tancovačky. Niektorí obyvatelia v obci spolok Modrého kríža označovali ako náboženskú sektu. Krčma s obchodom, ktorá bola uprostred dediny v blízkosti domu kde žil s rodinou, sa krátko po druhej svetovej vojne zatvorila a už sa neobnovila. Samuel Činčurák považoval alkoholizmus za veľmi vážny problém slovenského vidieka.“ Práve spor s farárom zachytený v kronike Ozdína bol tým impulzom, ktorý skončil knižným vydaním zápiskov z prvej svetovej vojny. Len málo vojakov si prežité udalosti zaznamenávalo priamo počas vojny a ak aj áno, väčšinou šlo o veľmi strohé údaje. Preto zápisky písané s malým časovým odstupom od popisovaných udalostí, patria k najautentickejším prameňom dobových udalostí. Ale k tomu sa vrátim inokedy.

Viac informácií o knihe Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 - 1918, ktorá vyšla vďaka Fondu na podporu umenia, hľadajte tu. Fotografie k článku poskytlo Múzeum sestier Royových. Kniha vyšla aj vo forme faksimile (vernej kópie denníka) v limitovanej edícii 105 kusov. Pozrieť si ju môžete tu.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Líder OĽaNO Igor Matovič pre SME hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.

KOMENTÁRE

(Ne)obyčajný človek Igor Matovič

Lídra Obyčajných ľudí šikanuje koalícia, no sám zo seba robí ľahký terč.

KOMENTÁRE

Ako sa žije v kraji, kde bane miznú

Vnímajú ich ako náletové buriny, ktoré sa uchytili v pustnúcom kraji.


Už ste čítali?