Rusi spálili Lučenec na popol

Autor: Mišo Šesták | 6.12.2016 o 8:27 | (upravené 13.12.2016 o 12:41) Karma článku: 10,96 | Prečítané:  7378x

V polovici 19. storočia sa Lučenec dostal do víru revolučných udalostí. Začiatkom augusta 1849 vyústili do najväčšej tragédie mesta a na dlhú dobu ovplyvnili jeho osud a rozvoj.

V roku 1848 zachvátili veľkú časť Európy povstania. Maďarskí revolucionári sa snažili Uhorsko premeniť na jednonárodný a jednojazyčný štát. Proti nim stála viedenská vláda. Keď si uvedomila, že vlastnými silami maďarskú revolúciu neporazí, požiadala o pomoc ruského cára Mikuláša I. V lete 1849 uštedrili Maďarom niekoľko krutých porážok, poslednú z nich 13. augusta pri Világoši. Ešte predtým sa však stali udalosti, ktoré mali fatálne následky pre Lučenec. V Zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie o nich píše Jozef Puntigán.

15. februára vtiahol do mesta cisársky generál Parrot so svojim vojskom a na radnici vztýčil čierno-žlté cisárske zástavy. Následne mesto opustil. Dňa 15. marca vtrhol do Lučenca menší oddiel gerily, strhol cisárske zástavy a vyvesil zástavy v maďarských národných farbách: „Mestská správa o tom upovedomila cisárskeho komisára župy Lászla Majtányiho, ktorý od predstaviteľov vojenského režimu žiadal okamžitú pomoc. 24. marca predpoludním prišiel ppl. Zaitschek s práporom pechoty a pl. Almássy so 400 pešiakmi a 160 jazdcami. V ten deň bolo nepriaznivé počasie, padal dážď so snehom. Cisárske vojská sa nestihli ani ubytovať, keď ich napadol oddiel honvédskeho vojska vedený Lajosom Beniczkým. Cisárske vojsko sa nestihlo ani spamätať. Útočníci paľbou z diel na námestí pred katolíckym kostolom znemožnili útok cisárskej jazdy, ktorá ustúpila smerom na Tuhár (dnes súčasť mesta Lučenec). Potom honvédske vojsko vytlačilo z mesta aj cisársku pechotu. Útočníci sa pustili do rabovačky a mesto dôkladne vydrancovali. Vzali so sebou 27 tisíc zlatých frt., 40 až 70 koňov, vozy s výstrojom a 200 až 300 zajatcov. Po skončení rabovačky opustili mesto.“

25. apríla 1849 sa na trhovisku v Lučenci konalo zhromaždenie, ktorému predsedal Ferenc Repeczky, vládny splnomocnenec uhorskej vlády pre Novohradskú župu. Na zhromaždení bolo prečítané prehlásenie o nezávislosti a prítomní so zdvihnutými rukami prisahali, že verne vydržia pri slobodnom Maďarsku.“
V júli sa presun maďarských vojsk od Komárna nevyhol ani Lučencu. Prechádzali cez mesto tri dni, pričom vojaci zhabali všetky potraviny. Neostal po nich ani kúsok chleba. Krátko po nich prišlo do mesta ruské vojsko. Po jeho odchode zostal v Lučenci len malý oddiel, pozostávajúci zväčša z ranených vojakov a desiatich dôstojníkov. Na nich nečakane zaútočila gerila Ferenca Repeczkého, padli traja ruskí dôstojníci a traja vojaci. Zvyšní dôstojníci boli zajatí. Vojaci, ktorým sa podarilo ujsť, informovali generála Grabbeho o tom, čo sa stalo. Ten sa rozhodol vrátiť do Lučenca a potrestať ho.

„7. augusta ráno o desiatej hodine bol Grabbe v Pincinej s 30 tisícovým vojskom. Obyvateľstvo, sa v strachu zachraňovalo útekom do hôr, len nevládni zostali doma. Kozáci mesto rýchlo obkľúčili a utekajúcich obyvateľov zahnali naspäť bičmi. V mestskom dome sa objavil major a keďže mestské úradníctvo nenašiel, z pozháňaných obyvateľov vymenoval hlavného sudcu, mešťanostu a vypísal mestu nasledovné požiadavky: 27 tisíc chlebov, 100 volov, 100 q slaniny, 200 kg odpadu – vnútornosti, 100 siah dreva, 7 tisíc litrov pálenky, 520 litrov špiritusu, 3 tisíc litrov vína, 7 tisíc litrov slivovice, 50 tisíc podielov sena, 500 kg ovsa a 20 q tabaku. Všetko mali odovzdať do rána do ôsmej hodiny, inak pohrozili podpálením celého mesta.“ Obyvatelia nemohli požiadavky splniť, veď krátko predtým boli vydrancovaní vojskami. Vyslali za generálom Grabbem svojich zástupcov, aby prosili o milosť. Prisľúbil im ju, lenže miesto toho začali ešte v ten deň ruské vojská rabovať.
„Večer o desiatej hodine jeden z oddielov kozákov vtrhol do mesta a obyvateľov korbáčom nútili, aby holými rukami vyhrabali ruských vojakov zavraždených gerilami. Kým ich vyhrabávali, ruskí vojaci ich kopali a mestom sa celú noc ozývalo jajkanie. Keď vyhrabali mŕtvych, museli ich z hrobu vybrať a poumývať. Troch obyčajných vojakov vrátili naspäť do hrobu, dôstojníkov dali na druhý deň pochovať v katolíckom kostole.“
O polnoci na 8. augusta prebudilo mesto hlasné trúbenie. Na tento povel začali tisícky vojakov rabovať mesto. „Brali šatstvo, obuv, žiadali peniaze. Na mieste nenechali jediný kus nábytku, rozpárali periny, perie rozsypali, pivnice otvárali násilím a víno, ktoré nedokázali vypiť, povylievali. ... Vyrabovali aj lekáreň a kostol, ani mŕtvym v hroboch nedali pokoj. Obyvateľstvo znovu korbáčovali, viacerých ubili na smrť.“

9. augusta dielo dokonali podpálením mesta: „Rozbitý nábytok zhromaždili na kopu pred mestským domom, poliali smolou a za zvukov táborovej hudby ho podpálili.
Rehliac sa pozerali ruské vojská na šľahajúce plamene a na všetko to sa museli pozerať aj obyvatelia Lučenca. ... Napokon už úplne apatické obyvateľstvo zahnali do svojho tábora, kde ruskí dôstojníci vyhlásili, že oheň založili príslušníci gerily prezlečení do sedliackych šiat. Ako náhradu rozdali obyvateľstvu v tábore po 1/2 kg chleba na osobu a po dva forinty. Ruskí vojaci s korisťou odišli smerom na Zvolen. Za sebou zanechali spustošené mesto.“

Z pôvodných štyri tisíc obyvateľov zostalo v Lučenci asi len 1400 ľudí. „Preživší sa utiahli pod brány a do nekrytých izieb, všade boli ľudia polonahí, otrhaní, hladní a na smrť unavení. V zhorenom a zničenom meste nebolo kúska chleba, jediný hlt pitiva či kus šatstva.
Podpora mestu sa rozhýbala len veľmi ťažko. Ako prví poskytli pomocnú ruku z Rimavskej Soboty a Sečoviec. V priebehu dvoch mesiacov dostalo mesto veľa vecí, avšak od októbra podporná činnosť ustávala. Na seba ponechané zatrpknuté obyvateľstvo opúšťalo mesto. Na súpise obyvateľstva spracovaného 6. februára 1850 bol počet obyvateľov mesta už len 710.
Na príkaz vlády pracovala v rokoch 1849 až 1850 na účinnejšej podpore mesta vymenovaná komisia (do apríla 1850).
4. júna 1850 požiadal hlavný slúžny banskobystrického okruhu Sándor Andreánszky v maďarských novinách o celonárodnú zbierku pre zúbožené mesto. Na tento účel bolo vyzbieraných 19 529 forintov. ... Podľa záznamov zhorelo v dôsledku obrovského požiaru 344 domov. V celosti, ale čiastočne poškodených, zostalo 32 domov na okrajoch mesta. Do základov zhorelo 140 drevených budov a 204 kamenných domov.“

Toľko z príspevku Jozefa Puntigána zo Zborníka zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie. Ak vás zaujal, zborník je možné zadarmo získať na týchto miestach:

Lučenec – kníhkupectvo Dováľ na Masarykovej ulici
Lučenec – kníhkupectvo Golem na Jókaiho ulici
Lučenec – kníhkupectvo Martinus v OC Galéria
Rimavská Sobota – Gemersko-Malohontské múzeum
Fiľakovo – Mestská knižnica
Kokava nad Rimavicou – Miestna ľudová knižnica
Martin – kníhkupectvo Littera na ulici M. R. Štefánika
Pre záujemcov z ostatných kútov Slovenska sú dve riešenia. Prvým je objednať zborník na stránke martinus.sk v balíčku spolu s knihou Samuela Činčuráka (ukážky tu a tu). Tu to bohužiaľ nie je zadarmo, ale zas cena knihy a zborníka je nižšia ako cena samotnej knihy. Druhá možnosť je zborník v elektronickej podobe (pdf súbor) – Stiahnuť sa dá tu. Prípadne píšte na kniha.hornohrad@gmail.com

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Žiadne potraviny a autobus raz za týždeň. Okraj kraja, na ktorý sa zabudlo

Ľudia v Prešovskom samosprávnom kraji o práci župana veľa nevedia. Trápia ich najmä cesty a nezamestnanosť, ale aj životné prostredie.

EKONOMIKA

Sagan či Hantuchová sa budú plateniu daní vyhýbať ťažšie

Ministerstvo chce zabrániť presunu ziskov.

Čo je nové na SME

SMEnaživo: Diskusia s kandidátmi na bratislavského župana

Príďte dnes o 18.00 diskutovať.


Už ste čítali?