reklama

Muž, ktorý nenávidel alkohol: Chľastal cigáň aj cisár

O alkoholizme v rakúsko-uhorskej armáde. O trestoch za opilstvo. O živote abstinenta obklopeného pijanmi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

O živote Samuela Činčuráka som písal v tomto blogu. Len v krátkosti zhrniem, že išlo o jedného z čelných predstaviteľov náboženského spolku Modrý kríž. Bojoval proti alkoholizmu, považoval ho za vážny problém (nielen) slovenského vidieka. Nie je ťažké si predstaviť, že keď ho osud vrhol do víru prvej svetovej vojny v radoch rakúsko-uhorskej armády, zblízka a dosýta sa mohol vynadívať na mnohé neresti, alkoholizmus nevynímajúc. Nesmierne vzácne je, že mnohé z týchto vecí zapísal a zvečnil vo svojich zápiskoch, ktoré sa nám tento rok podaril vydať knižne s pomocou Fondu na podporu umenia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vojaci pili na srbskom, ruskom i talianskom fronte. Na druhej strane sa im nemožno veľmi diviť pri hrôzach, ktorým museli čeliť. Samuel Činčurák sa s hrôzami vojny zrejme vyrovnával písaním zápiskov, iní vojaci zase po svojom: „Červienka zase začala zúriť medzi vojakmi, ani mňa nebola obišla. Ja spoliehal na Boha a sám si pomáhal bez lekárov, užíval som ..itvany (začiatok slova je v denníku rozpitý a nečitateľný), čo mi veľmi osožilo, no druhí, chcejúc to zahnať rumom, sa v tom veľmo sklamali, bo keď sa napili, ľahli si len tak pod voz alebo ku vozu a chladná noc, studený vietor od vody, tak prechladli, z toho museli do nemocnice a viacerí to zaplatili životom. Z nášho zugu (zásobovacej kolóny) bolo ich viacej odišlo do nemocnice a o pár dní zomrelo ich päť. Čím ďalej opilstvo sa rozmáhalo medzi kočijáši (kočišmi, furmanmi). Peňazí mali dosť, veď každých desať dní dostávali 30 korún a predsa mnohým nepostačilo.
Nastala jeseň a s ňou prška. Vozy len odkryté, bez plachát a vonku v poli bez prístrešku spali na daždi, tak nemoc ešte väčšmi zúrila, ľudia hovorili, že je „cholera“, ale ono bola „korhela“. Pokiaľ sme boli ešte v Jakuševci, moji kamaráti sa na mňa zlým okom dívali, že s nimi nepijem, i v Bosne mi vytýkali, že som držgroš, no ja ďakoval môjmu spasiteľovi, že ma z toho vyslobodil, že som nemusel do seba tú otravu liať a to bola moja telesná spása.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vojaci si čas krátili aj kartami.
Vojaci si čas krátili aj kartami. 

Vojaci mali predpísaný každodenný prídel pol litra vína. To však mnohým nestačilo, a tak sa alkohol kupoval, kradol či raboval od obyvateľstva a ďalej sa s ním kšeftovalo. Alkoholizmus ale spôsoboval armáde nemalé problémy: „Furmani sa zle chovali, keď sa opili. Rozbíjali okná po domoch a ženy znásilňovali.“

V čase, keď už bol Činčurák dôstojníckym sluhom, takto opisuje spôsob, akým poddôstojníci okrádali o víno vojakov: „Keď sa víno fasovalo, pre mužstvo 260 l, tak raz alebo najviacej dva razy dostalo mužstvo, čo činilo zakaždým 36 litrov. Ostatné nahalo sa pre dôstojníkov, aspoň sa tak povedalo. Dôstojníci málo ho popili, zato poddôstojníci pili vo dne, v noci, mali hostí takmer každý deň, chodili za nimi kdejaké hladné Židovky, ktorým sa ešte piekli kuratá, aby im lepšie šmakovalo piť. ... Ako to mohlo byť, že sa tí tak hostili?
Nuž, veľmi dobre! Zo 140 osôb, ktoré sme mali v štante (oddiel), keď sa im odtrhlo, tak dakoľko poddôstojníkov mohlo sa hostiť. Pamätám sa, jedného dňa doniesli z Czernowitza pre mužstvo päť svinských hláv a dáky kúsok mäsa, z toho sa vzalo ešte do dvoch kuchýň ku mne pre dôstojníkov a pre poddôstojníkov, tak pre 134 osôb zostali tie hlavy. Tri museli zahodiť, bo boli v nich už červíky a smrdeli, tak zostali iba dve. Čo z toho mohlo byť pre toľko ľudí?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Príprava stravy v poľných podmienkach.
Príprava stravy v poľných podmienkach. 

Za opitosť pritom hrozili prísne tresty: „Jedno ráno bolo viacej kočijášov opilých, jeden z nich, že si kone neopucoval, dostal za trest, že ho zviazali o zadok voza, a tak za vozom musel utekať až po Bijeljinu, čo je 18 kilometrov. Po ceste sa vzpieral a volal: ‚Ja koč zastavím!‘ No ale nezastavil, bo dva kone boli silnejšie ako on. V našom zugu bolo ešte dobre, bo bol poručík dobrý, tak kočijášov ani tak netrestal, kdežto v druhých skoro každý deň celú sadu povesili na vŕby po dve hodiny a najviacej za opilstvo.“ ... „Tu denne po morušiach viseli opití furmani, každý deň, keď sa opil, visel dve hodiny. Darmo sa trestalo, ľudia dostávali po troch korunách denne, k tomu menáž, tak mali za čo piť a pili nedbajúc, že trest ich neminul.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V rakúsko-uhorskej armáde boli počas prvej svetovej vojny telesné tresty bežné. Hrozili však aj tresty hrdelné. Činčurák opisuje prípad cigáňa Jozu, ktorý len tak tak unikol obeseniu za kšeftovanie s alkoholom: „Cigáňa strašili, že ho obesia, ako aj mnohí očakávali. Chudák bol každú chvíľu inej farby, iste to učinili myšlienky na dom, ženu a deti. V noci pochytila Cigáňa zimnica, že až zubami sekal, myslel som, že už rána nedožije. ... Prišiel pred stotníka a čakal rozsudok, sotva by bola krv z neho tiekla, keď by mu telo narezal, tak bol zľaknutý. Stotník sa obrátil a začal vysokým tónom hovoriť: ‚Pánovia, tu pred vami udeľujem za prvý raz obom vinníkom milosť, ale ak sa ešte dopustia najmenšej viny, tak ich trest neminie!‘“

Vojaci čakajúci na popravu.
Vojaci čakajúci na popravu. 

Pravda je, že ťažko donútite vojakov neopíjať sa, keď pili samotní dôstojníci i poddôstojníci. Takto opisuje Činčurák situáciu, keď bolí blízko frontu a vojaci mali zakázané klásť oheň, aby svetlo neprezradilo nepriateľovi ich pozíciu: „Tu, kde sme zastali, nachodilo sa pár našich diel, pri nich boli dôstojníci, ktorí sa s našimi spriatelili a pozvali ich k večeri. Mali v zemi vykopanú búdu a zemou pokrytú, tak vnútri mohli mať svetlo. Jedli, pili dlho do noci. Až pred dvanástou šli spať, pán zverolekár nemohol stáť na nohách, čo mu bola hlava ťažká. Môjho poručíka s veľkou námahou položil som do voza, kadet ten bez pomoci akosi sám vyliezol. Ráno, keď som vstal, mal som čo vidieť, páni dôstojníci „obcigovali“, tak čo večer popili, to aj vyvrátili.“

Alebo na inom mieste: „Že bola chladná noc, furmani nanosili dreva, kládli sme oheň a sedeli kolo vatry. Náš zverolekár, aby si vnútornosti zohrial, pil toho červenyho, bo ho ešte trochu v sude mali. Kolo dvanástej v noci už sud vyschol, tak mu doniesli „kleger“, čo vycedili zo suda. Popil aj to, a keď ešte pýtal, poručík mu dal koňak, no ale potom beda, začal spievať, ešte aj druhých hnal. Chcel vstať, ale hlava ťažká, spadol do ohňa, ledva sme ho zachránili, aby nezhorel. V tom bláznovstve nám aj noc prešla. Svitlo ráno, museli sme naložiť maródov a po blate sa brodiť ďalej.“

Kapitán v improvizovanej kancelárii na fronte. Vpravo od stola vidno zavesený poľný telefón.
Kapitán v improvizovanej kancelárii na fronte. Vpravo od stola vidno zavesený poľný telefón. 

A takto Samuel Činčurák opisuje silvestrovskú oslavu v roku 1916:„Na Silvestra stotník zase spravil hostinu, kde sa zišlo 14 dôstojníkov. ... Pokiaľ páni večerali, mal som slúžiť pri stole, pričom som mal príležitosť pozorovať vzdelanosť tohto sveta. Nikdy som si nepredstavoval, že by aj medzi vzdelanou triedou nachodili sa mladé aj staré prasce. Páni si boli dali vymaľovať jeden nemravný obrázok, ktorý mal byť cez dvanástu odhalený, lenže nemali trpezlivosť, odkryli ho skôr a takými ďábelskými myšlienkami vstúpili do nového roku. Keď bolo po večeri, nahal som pánov a šiel som do môjho bytu a tam som s mojím Bohom čakal Nový rok. Páni pili, hulákali do rána a na Nový rok opilí sa rozišli.“

Rakúsko-uhorský cisár Karol I. so sprievodom v nemeckom štábnom automobile.
Rakúsko-uhorský cisár Karol I. so sprievodom v nemeckom štábnom automobile. 

Počas pobytu na talianskom fronte spomína Činčurák aj na najvyššieho veliteľa, cisára Karola IV. Nastúpené vojsko čakalo na jeho príchod: „Pred obedom prišli autá a na nich vyšší i nižší vojenskí hodnostári, medzi nimi aj jeho veličenstvo pán kráľ a cisár Karol IV. Zišiel z auta a či ho zložili? A poneváč tam práve bola vŕba, pod ňou zelená tráva, hodil sa kráľ do trávy a pod ňou ležal. Slnce prudko svietilo, ako zvyklo v auguste, a tie skaly rozohriate dopomáhali vojakom k únave a k umdletiu. Vojaci boli ráno vypili bez chleba trochu čiernej varenej vody a od veľkej horúčosti, hladní a smädní padali k zemi a pán kráľ, ako sme sa dozvedeli od jeho adjutantov, ležal v tráve opilý! Konečne popoludní o tretej vstal, prišiel ku pechote a jedného staršieho vojaka spýtal sa, aby mu povedal, ako ofenzíva začala. Starý vojak povedal pravdu, hovoril nasledovne:
‚Vaše veličenstvo! My pechota začali sme prví útočiť na Talianov, keď sme už obsadili prvé talianske zákopy, začala naša artiléria kanónmi strieľať, nevediac, že mláti do nás, takže naši z nás viacej pobili než nepriateľ.‘
‚Ferflucht!‘ zaznelo z úst jeho veličenstva. ‚To mala prvá artiléria začať a nie pechota!‘ doložil kráľ Karol, vysadol na autiak a zmizol, ponáhľal sa k dobrému obedu.
A čo vojaci? Ó, tí preklínali kráľa i to mlieko, ktoré cecal. Keď som počul domobrancov preklínať kráľa Karola, až mi mráz na chrbte prechodil. Až ho tá kliatba stihne, i jeho deti, to bude hrozné!“

Z prvej svetovej vojny sme aktuálne v malom náklade vydali druhé vydanie zápiskov Samuela Činčuráka a tiež denník Jozefa Macha. Obe knihy nájdete napríklad tu a tu. Nájdete ich aj spolu za lepšiu cenu a pre niekoľko najrýchlejších sme nachystali tri knihy za cenu dvoch. Tou treťou knihou sú Činčurákove Jarné kvety, ktorá vám dá nahliadnuť do sveta Samuela Činčuráka mimo armády.

Cisar Karol podáva ruky nemeckým dôstojníkom.
Cisar Karol podáva ruky nemeckým dôstojníkom. 
Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu