reklama

Ako sa Cigán pomstil za slamu zapálenú na chrbte

K minulému článku o spolunažívaní s Hradišťanov s ich Cigánmi teraz pridávam niekoľko humorných príbehov... O slame, čo horela na chrbte. O zmiznutom prasati. O veštení. A o tom, že nie je Cigán ako Cigáň.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Minule som písal o tom, ako v priebehu 20. storočia nažívali Hradišťania so svojimi rómskymi spoluobčanmi. Teraz k tomu pridám niekoľko viac či menej humorných príbehov. Všetky som zozbieral (spoločne s kolektívom autorov) počas práce na knihe Hradište. Priamu reč do hornonovohradského nárečia preložila Anna Semančíková.

Lojzo Balog a paradičke
V mojom prvom rozprávaní o hradištských Cigánoch bola hlavnou hrdinkou ňaňa Róža. Prečítať si o nej môžete v blogu Z našej dediny neodíde ani jeden Cigán, lebo sú to poriadny ľudia! Ani dnes ju neobídeme, najprv však spomeniem príbeh, ktorého hlavným aktérom bol jej muž – Lojzo Balog. Podobne ako ňaňa Róža, i on chodil pomáhať gazdom v dedine. V zime chodil skoro do každej rodiny rúbať drevo a zo stohov vyťahovať slamu, ktorú nosil do maštalí. Raz si na chrbte niesol slamu domov do postele (do strožlejka) a báči Pupúš mu ju na chrbte zapálil. Lojzo sa zľakol, slamu zahodil a rovno za ním. Po ceste zdrapil vidly a začal báčiho naháňať. Keby sa báči Pupúš neskryl do maštale medzi kone, ktoré huckal na Lojza, bol by mu tými vidlami hádam aj pomasíroval chrbát. Lojzo vyhútal inú odplatu. Staral sa báčimu Pupúšovi o kone. Koncom leta na gangu dozrievali paradajky na pretlak. Lojzo si v maštali nakechlil tvár paradajkou, došiel za báčim a hovorí: „Kkk-kko-ko-ko-ma, kkobola ma kko-ko-kopela!“
Báči Pupúš sa veľmi zľakol, lebo Lojzo mal masku dobre spravenú, ani jedno jadierko z paradajky nemal na tvári. Už začal kone priahať, že idú k doktorovi, keď Lojzo vykoktal: „Kkoma, pa-paradičke!“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Báči Straka (v čiapke) so svojimi koňmi a vozom
Báči Straka (v čiapke) so svojimi koňmi a vozom 

Peripetie báčiho Straku
A poďme na sľúbenú ňaňu Róžu, príhodu porozprávala pani Dobra Majková.
Báči Straka bol gazda zo starej školy. Často chodil bosý, nedbajúc, či kráča poľom, či strniskom – chodidlá mal tvrdé ako silná podrážka na baganči. Po založení družstva mu zobrali kone i voz. Stále sa však o ne staral, prevážal na nich krmivá a všetko ostatné, čo bolo práve potrebné. Už nie ako na vlastných, lež na družstevných. Dostal raz za úlohu doviezť Mariene Markovej z družstva do Hrabovskej prasa, ktoré si kúpila. Nuž, naložil milé prasa a pomaličky sa trmácal od družstva dole dedinou, okolo Lačnovky a Teplanovcov hore a potom do Hrabovskej. Cestou nič neupútalo jeho pozornosť, nič ho nevyrušilo, zastal až v Markove dvore a kričí: „Maréna hybaj, prasa son ti dovézov a hotuj aj avdomáš.“
„Jáj dobre, ver son rada!“
Išli k vozu, ale ako pozerajú, tak pozerajú, prasaťa nikde. Darmo Straka dumal, kde sa prasa podelo, na nič neprišiel. Celou cestou späť si nad tým lámal hlavu, vyzeral prasa, ale to akoby sa pod zem prepadlo. Až tetka Gustove mu pomohla záhadu objasniť. Prasa stratil ešte v dedine poľa Bartánusov, išla okolo ňaňa Róža, tá prasa zobrala. Tetka ju videli. Kým Straka dobehol k ňani, prasa sa už varilo v hrnci. Nedalo sa nič robiť, musel s farbou von, priznať sa predsedovi, ktorým bol v tom čase Pavol Spišiak. Ten si dal ňaňu Róžu zavolať, usadil ju medzi seba a pokladníčku Dobrušu Majkove a pustil sa do nej: „Róžika, veď to si nemôžte prasa len tak zobrať, aj keď behá po ceste. Veď je to krádež!“
„Jáj predseda, ved ono už bolo nadochnúto. Ale za to fajnó, mäkúčko. O mne vravej, že mán už osendesejt rokó, ale son ešte takó dobró mäso ňikdaj nejedla.“
„Jedla či nejedla, to je darmo. Musíte to prasa zaplatiť!“
Začala Róža bedákať: „Jajajáj, jajáj, predseda, a deže be son jej zobrala ťeľko peňazí?“
„No tak pôjdete odrobiť.“
A na to mu ona, s úsmevom, ktorý odhalil ostatné dva predné zuby v jej ústach, odvetila: „Dobre, pán predseda, póďen kopaťi na Kračún!“ (Vianoce)
Spišiak sa urazil. „Néna Róža, vy si ešte budete zo mňa robiť posmech?! Veď kde sa dá na Kračún kopať, keď je všade plno snehu? Aby ste vedeli, dostanete dupľovaný trest!“ Néna Róža sa zľakla a zmĺkla. Nakoniec ju nepotrestali, veď bola chudobná, nemala ani korunu, ani obuv. V zime na nohách nosila onuce.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veštica
Aj ďalšiu príhodu, ktorá sa mohla udiať niekedy v období druhej svetovej vojny, mi porozprávala pani Dobra Majková. Na Hradišti žilo viacero Cigánok, ktoré svojím spôsobom života dotvárali kolorit obce a natrvalo sa vryli ľuďom do pamäti. Okrem ňani Róži bola takou aj Maka. Nikto si už nepamätá jej skutočné meno. Meno sa stratilo, zachoval sa príbeh o jej šikovnosti a vynaliezavosti.
Jedného popoludnia prišla do Majkov i privravela sa gazdinej: „Jój, Uľka, veľmi be son kcela bób variťi, aľe ňéman ňič.“
„Tak ako kceš variťi, kot ňič ňémaš.“
Maka to už mala premyslené: „Véš čó, tašla be son ďévkan karte vykládaťi, ač jin dobre vyložin, dačó mi už ľen daju. Ľen nak mi pové táto tvojej vnučka – Dobruška, čó jin mán vraveťi.“
Chystala sa Maka do Teplanov k Ilonke, poradila jej teda Dobruša, aby spomenula list, ktorý je na ceste z Brezna i ďalšie veci, čo sa jej mohli hodiť. Veštica išla, karty vyložila. Po chvíli sa vrátila spokojná do Majkov a vraví gazdinej: „Bób aj krompľe už mán, način mi ešťe masť a mľéko. Uľka, tájďen ešte do Hroncó, nože mi povec, čó mán té povédaťi.“
Dozvedela sa i to a aj druhá návšteva, druhé vykladanie kariet bolo úspešné. Dostala masti do bôbu. Ešte bolo treba mlieka.
„No to ťi už aj jej dán,“ sľúbila jej Majkove gazdina.
„Dobre, dobre, aľe ešťe této tvojé karte vyložin.“
A veru dobre vykladala, isto sa u Teplanov i Hroncov stihla na Dobrušku povypytovať. Takto si Maka dobrého bôbu navarila

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Cigánska kapela na Hradišti 1970
Cigánska kapela na Hradišti 1970 

Nie je Cigán ako Cigáň
Poslednú príhodu mi porozprával Janči Mucha Kálajove, keď sme hovorili o muzikantoch v Hradišti. Kapela Jančiho Muchu nemala dosť hudobníkov, a tak keď išli hrať na zábavu, museli si zavolať Cigánov, aby boli aspoň piati. Medzi inými s nimi chodil aj Barna Sabó, ktorý hral na kontra husle – bráče. Keď sa raz vracali zo zábavy z Vrchov, brechal do nich z dvora pes, ktorému dali domáci meno Cigáň. Gazda ho chcel utíšiť, tak naňho kričal: „Naháš to, Cigáň, ticho budeš!“
Na to sa Barna otočil a vraví: „Toto že je Cigán? Tu máš bráče, nech zahrá, keď je Cigán!“

Cigánska kapela na Hradištských vrchoch
Cigánska kapela na Hradištských vrchoch 
Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu