Už som písal o tom, ako sa nám po dlhých dvanástich rokoch podarilo vydať knihu Tibora Koteka o lietaní v Novohrade. V piatok sme ju uviedli medzi ľudí a dnes by som si dovolil vybrať niekoľko príhod o tom, ako anjeli strážni zachránili svojich zverencov – pilotov. Minule som spomínal, ako sa dá prežiť skok z výšky dvoch kilometrov. Nehody sa však nestávali len parašutistom, aj piloti mávali zimomriavky na chrbte.
Piloti bezmotorových lietadiel musia pri preletoch viac-menej počítať aj s možnosťou predčasného pristátia, väčšinou do terénu. Každé takéto pristátie je vykúpené nervami. Niekedy pristávajúci pilot až v poslednej chvíli zistí, že vybratá plocha zďaleka nie je taká vhodná, ako sa zdalo z výšky.
Motorové lietadlo po vysadení motora klesá podstatne rýchlejšie, niektoré typy takmer padajú, preto sa treba rozhodovať bleskovo. Je to zriedkavá situácia, keď k takejto potrebe dôjde, ale pilot musí byť na ňu pripravený, preto sa v rámci výcvikovej osnovy takéto prípady nacvičujú. Pilot vie, čo v určitej situácii treba robiť, lenže komplikácia sa „vyvrbí“ vtedy, keď ju najmenej očakávate...
Pristátie v kopci
Klacek (zastavená vrtuľa) sa ukázala pilotom Stanovi Repkovi a Jozefovi Korimovi počas preletu na Z-226 B z Lučenca do Brna. Krásny pohodový výhľad sa v momente zmenil na zúfalé pohľady. Stromy, kopce, kopce a na nich stromy, lesy a kopce – a tam maličká holina. Malá lúčka na prudkom svahu. Korim vpredu riadenie nemal, ale mal lepší výhľad, a tak v spolupráci posádky a zboru anjelov podleteli vysoké napätie a dotkli sa šesťdesiatmetrovej lúčky na jej dolnom konci, hľadiac pri krátkom výbehu kamsi do neba. Korim sa bleskovo odpútal, po zastavení Bohatiera vyskočil z kabíny, chytil lietadlo za krídlo a pootočil ho o 90 stupňov, aby – hoci na plných brzdách – necúvalo späť.
Tí, ktorí prišli lietadlo demontovať, pripomínali sedliaka z vtipu, ktorý si v zoo, obchádzajúc žirafu, nakoniec odpľul a prehlásil, že „aj tak toto neexistuje!“. Toto bolo. Stalo sa to pri obci Starý Hrozenkov. Asi anjel zariadil, že kravy z vedľajšieho pasienka dokrivkali na lúčku, až keď oni už boli na zemi.
Ako nízko sa dá lietať
V čase, keď bolo v Lučenci sústredenie pilotov plniacich úlohy pokračovacieho výcviku na lietadlách C-11, šéf sústredenia – očovský náčelník Július Huliak, zvaný Krstný, odštartoval na navigačný let. Po štarte a nastúpaní sa aeroplán otočil a mohutný bubon sedemstokoňového motora so žiletkami kratučkých krídel po stranách sa valil k zemi do nízkeho prieletu. Z pravého krídla „visela“ neuzamknutá podvozková noha. Všetci stŕpli, pretože nálet smeroval na benzínový sud postavený na výšku. A každý vedel, do akých výšok Krstný pri takýchto náletoch „chodí“. Sud minula podvozková noha o centimetre, ale tu anjelom pomohol pilot, naozaj par excellence, ktorý pri rozbiehaní jedenástky zistil, že sa niečo deje, nerozbieha sa tak ako sa má, že je brzdená, preto tých pár centimetrov navyše. Po opísaní malého okruhu vysunul aj druhú nohu podvozka a bezpečne pristál.
Július Huliak lietal nízko aj pri natáčaní filmu Pieseň o sivom holubovi. Scenár obsahoval útok nemeckého lietadla. Jak-11 si vo filme zahral Focke Wulfa 190. Krstný sa informoval o požadovanom smere náletu a výške, ktorú režisér požaduje. Odpoveď bola stručná: „Ako to pôjde!“ Laici nevedeli, čo všetko je možné. Až keď rachotiaci nemeckými krížmi prizdobený Jak videli zrazu v doline – hlboko pod úrovňou cesty, na ktorej bola kamera a cieľ náletu – osobné auto, všetci zabudli, čo to vlastne chceli. Kamera osirelo civela nikam, kameraman s režisérom na čele svojho štábu hľadali úkryty po okolitých jarkoch, jamách a zákopoch z vojny, ktorých aj pätnásť rokov od vojny bolo v tejto lokalite ešte dosť. Krstný terén povymetal naozaj dôkladne – tak ako to šlo. Ďalší dohovor už bol dôkladnejší, so znalosťou veci, pilota a potrieb kamery. Ale filmári boli aj tak pri objavení sa lietadla pripravení utekať.
Pristátie medzi sliepkami
Anjeli sa zúčastňovali aj bežného výcviku pilotov. Žiaci boli rôzni po všetkých stránkach. Odvážni, ustrašení, schopní a rýchlo chápajúci, nechápajúci vôbec nič, tí s perspektívou aj tí na dvojtýždňové lietanie – a dosť!
Žiačka začiatkom druhej polovice päťdesiatych rokov po očku sledovala vzadu sediaceho inštruktora a tento jej buď povedal, že už treba otočiť vetroň smerom k letisku, lebo nedoletia, alebo aspoň zaregistrovala, že je už viditeľne nervózny. Keď bolo treba adeptku lietania päťdesiatkrát upozorniť, že už treba otočiť na pristátie, stratil inštruktor trpezlivosť. Sedel a čušal a dievčina letela a sem-tam pokukovala. A inštruktor sedel a dievčina teda letela ďalej. A učiteľ sa nepohol a čušal – a ona letela! Keď už mala pod sebou prvé domy Lučenca, uvedomila si konečne, že je nejako ďaleko a točila vetroň smerom k letisku. To, že doletí, si myslela len sama. Ani krákorajúce na všetky strany vyletujúce sliepky, ktoré nemali pokoj pred obrovským žltým vtákom teperiacim sa do ich vlastnej záhrady, jej nič nehovorili. Pionier pristál, Hubert, inštruktor, hral do oranžova a „nádejná pilotka“ zaševelila, že asi nedoleteli. Prvá jej veci vysvetlila gazdiná z navštíveného domu.
S vetroňom na huby
Zaujatý vyhľadávaním stúpavých prúdov sa pilot VT-109 Pionier vzdialil od letiska viac ako „bolo zdravé“. Cestou hádam niečo nájdem... Pionier vytrvalo klesal. Najhoršie bolo, že z jeho kabíny už bolo možné sledovať, kde rastú huby. Výška malá, les pred lietadlom aj za ním. Les bol aj na pravej, aj na ľavej strane. A výšky čoraz menej! Ako sa to hovorí o zastrúhanom vlase?
Pred lietadlom bol pás lesa predsa len najužší. Na letisko už vetroň evidentne nedoletí, ale zostávala nádej, že preletí horu, že sa dostane sponad strapatých konárov.
Zrazu boli stromy vyššie ako bola hladina letu. Zašušťali pod širokými krídlami, potom zapraskali, pohyb vpred ustal... Hustý les si Pioniera na chvíľu podržal na vrcholkoch husto rastúcich stromov, potom ho pomaly „precedil“ medzerou. Lietadlo sa z vrcholcov zošuchlo, oprelo sa nosom o zem a chvost ostal opretý o strom. Jano otvoril kabínu, rozopol upínacie pásy a vypadol. Neveriacky sa díval na svojho vzdušného priateľa v nezvyčajnej polohe opretého o posledné stromy lesa.
Pristátie po tme
Pilot motorovej C-105 sa, nie svojou vinou, na cudzom letisku oneskoril so štartom. Najrozumnejšie bolo počkať do rána. Ale rozumne sa koná len málokedy...
Poletím! Ak mu vytnem viac plynu, „možno“ stihnem prísť domov pred úradným západom slnka. Letel. Sledoval teplotu presiľovaného motora. Do Lučenca bolo ešte vždy dosť ďaleko. Horizont videl jasne, po pravej ruke bolo slniečko ešte dosť vysoko, len na zem bolo vidieť menej a menej. Po čase už bola pod lietadlom totálna tma, v jeho úrovni tmavé šero, už aj tu bez slnka... Na horizonte videl svetlá mesta, svojho cieľa.
Tí dvaja-traja kamaráti, ktorí boli na letisku a vedeli o ňom, že je vo vzduchu, boli s nervami v koncoch. Bola už tma tmúca... Na pristávací pás postavili sanitku, niečo ďalej od nej, na druhú stranu pásu, motorku. Keď zaregistrovali blížiace sa bielo-červeno-zelené polohové svetlá Trénera, zapli svetlá sanitky aj motorky, pozapínali aj svetlá v kanceláriách a v otvorenom hangári, aby sa pilot mal podľa čoho orientovať. Ten vysunul klapky a pomaly zostupoval do osvetleného výrezu. Smer si „podržal“ ešte za pomoci svetla motorky. Kolesá drcli o trávu, svetlá zostali kdesi vzadu. Razantne stiahol plyn a výbeh dokončil v smere akéhosi svetielka ďaleko na horizonte. Pri rolovaní k hangáru pomáhali tlačiť a smer udržiavať aj viacerí unavení anjeli zúčastnení na akcii.
Všetky citáty a fotografie v blogu pochádzajú z knihy Krídla nad Novohradom, na ktorej vydaní som sa podieľal. Ďalšie ukážky z knihy vrátane menného registra niekoľko sto ľudí, o ktorých sa v knihe píše, nájdete na na tomto linku na Martinuse.
