Róm, na ktorého sme najviac hrdí

Autor: Mišo Šesták | 17.5.2017 o 8:27 | (upravené 17.5.2017 o 15:39) Karma článku: 10,72 | Prečítané:  6516x

Nemohol by som písať o hradištských cigánoch a nespomenúť básnika Dezidera Bangu. Jeho životný príbeh by mohol byť mnohým príkladom.

Uzatváram rómsku trilógiu z Hradišťa, ktorú som začal spomínaním na spolužitie Hradišťanov a hradištských cigánov a pokračoval veselými príbehmi. Medzi hradištskými cigánmi boli viacerí (hlavne hudobníci), ktorí sa preslávili aj ďaleko za hranicami obce. Jedno meno však čnie výrazne nad ostatnými. Básnik Dezider Banga.

Narodil sa v auguste 1939 v rodine Jonáša Bangu, kováča v obecnej vyhni, ako siedmy z ôsmich súrodencov. Materiálne pomery rodiny boli skromné, čo neskôr často spomínal i vo svojich básňach. Základnú školu navštevoval v Hradišti v rokoch 1945 až 1951 a práve tu sa, vďaka učiteľovi Gejzovi Čižmarovičovi, dostal k prvým knihám. Sám na to spomína takto: „Čižmarovič bol jeden z najgeniálnejších učiteľov, ktorí boli na Hradišti. Po príchode komunizmu ho z obce vyštvali, pretože bol silne nábožensky založený a to v päťdesiatych rokoch nebolo žiadané. Učiteľ vtedy musel byť neveriaci a šíriť ideológiu komunizmu. Čižmarovič, naopak, hrával na organe, koľkokrát aj evanjelického farára zastupoval. ... V Hradišti vychoval mnoho detí, dokázal im dať prvotné impulzy. On ma naučil čítať a požičal mi vôbec prvú knižku, ktorá sa mi ostala do rúk – Podjavorinskej Ženilo sa motovidlo. Tým mi dal impulz do čítania a písania. Knihy požičiaval za odmenu tým, ktorí sa snažili.“

Škola v Hradišti mala päť ročníkov, po jej skončení Dežko, ako ho v Hradišti familiárne volajú, pokračoval v susednom Uhorskom, neskôr na Pedagogickom ústave pre vzdelávanie učiteľov národných škôl v Krupine a napokon na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
Práve v Krupine začal s literárnou tvorbou: „Do tretieho ročníka som sa zaujímal o matematiku, ale potom nejako, akoby to bolo bývalo dané zhora, som vo sne napísal prvú báseň. Ráno som sa prebudil a tú básničku som mal napísanú, zrýmovanú, zrytmizovanú, s tým, že som si ju iba odrazu objavil. Teraz tvorím úplne ináč, matematicky prepočítavam, prehodnocujem. Ale vtedy v  Krupine sa mi prisnila básnička, ráno som ju zapísal a odvtedy som sa zaujímal o literatúru, akoby mi niekto pošepol, že toto musím robiť. Začal som čítať, lebo pre básnika či spisovateľa je najdôležitejšie čítať. Čítal som všetko, čo bolo napísané vo verši. Kým druhí športovali, bavili sa, ja som sedával v parku na lavičke a čítal som. V kníhkupectve ma poznali, však peňazí sme nemali, lebo sme boli chudobní, ale vedúci predajne Kniha ma nechal sedieť v kníhkupectve a čítať. Sedel som tam aj tri hodiny v kúte a on ma nechal. Objavil som tam knihu Hviezda ľudská, bola to veľká bichľa – výber zo sovietskej poézie – Sergej Jesenin, Boris Pasternak, Chlebnikov, géniovia. Najviac sa mi zapáčil Jesenin. On mi pripomínal naše Hradište, laziny.“

Po ukončení štúdia dostal umiestenku na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu – SVŠ-ku (teraz Gymnázium) do Trebišova, kde začal pôsobiť ako stredoškolský učiteľ. V roku 1964 tu vydal svoju prvú knihu Pieseň nad vetrom. O päť rokov neskôr sa konkurzom dostal na miesto dramaturga Československej televízie Košice. Vytvoril tu mnoho večerníčkov, rozprávkových hier či seriálov pre deti. Dal ideový námet pre detskú hudobnú reláciu Zlatá brána.
Aby sa mohol intenzívnejšie venovať básnickej tvorbe, odsťahoval sa na konci sedemdesiatych rokov do Bratislavy, zamestnal sa v redakcii časopisu Nová cesta. Po roku 1989 aktívne vstúpil do politického a spoločenského života. Vo vláde Jána Čarnogurského pôsobil ako jeden z podpredsedov Rady vlády pre národnosti. Podieľal sa na vydávaní viacerých časopisov pre Rómov.

Predovšetkým však bol básnikom: „Poézia je obrazotvornosť, to nie je myslenie. Poézia je iný rozmer života, ktorý hodnotí život nie z hľadiska myslenia a logiky, ale z hľadiska básnickej logiky. Zoberte si, aj v ľudovej piesni je ‚z tej doliny na tú, preložím si latu‘. Prakticky nelogické, ako si môžete z doliny na dolinu preložiť latu? Ale básnickú logiku to má a je to nádherná logika. Alebo chlapci maľujú pesničkami prešporskú kasáreň. Ako sa dá pesničkami maľovať kasáreň? Logicky je to nezmysel, ale básnicky je to nádherné. Tu treba logiku porušovať. Holán hovorí, že treba urobiť do slov prievan. Slová, ktoré sa stretávajú bežne, nás nezaujímajú, nás zaujímajú nezvyklé slovné spojenia. Také slová, ktoré keď sa stretnú, tak to zaiskrí, ako keď sa spraví v žiarovke skrat a tá vybuchne. Aj slová, keď sa v básni stretnú, majú spraviť skrat a vybuchnúť, aby človeka trklo, aby ho to zaujalo.“

Literárny vedec Albín Bagin o jeho prvej zbierke napísal: „Náladou, ktorá zbierku integruje, je melanchólia. V tom sa Bangova poézia približuje atmosfére cigánskych piesní.“

Nás, Hradišťanov, teší, že vo svojej tvorbe nezabúda na svoju rodnú obec, naopak: „Všetko je o Hradišti. Prečítajte si moju Lyriku, tam je zašifrované Hradište. Nie je konkrétne pomenované, ale kto pozná Hradište a bude to čítať, ten ho nájde. V zbierke Agáty neumierajú sa spomína agačina pri mojom rodisku. Je to posolstvo týmto agátom. Dávam posolstvo ľuďom, tejto generácii, pretože nikto to už neprežije tak ako ja, ja to musím povedať. Už tí druhí, ktorí tam prídu, prežívajú niečo iné, ako som prežíval ja, keď tam tie agáty boli. Vlastne je v tej knižke môj životopis, odrazom z toho járku v agačine, kde sa začala písať moja história.“

Ďalšie podrobnosti o detstve, živote a tvorbe Dezidera Bangu si môžete prečítať v tomto rozhovore pre SME. Ja som informácie čerpal z knihy Hradište, ktorú sme vydali v roku 2014 a z rozhovoru, ktorí sme s Deziderom Bangom nahrali v roku 2009 v Bratislave pre hradištský obecný časopis. Prehľad jeho (nielen) básnického diela nájdete napríklad tu. Veľká škoda je, že všetky knihy Dezidera Bangu sú nedostupné.
Hradištský kováč Jonáš Banga má okrem syna Dezidera aj iných známych potomkov. V Českej republike ako novinár pôsobí jeho pravnuk Patrik Banga a, predovšetkým, spevák a hudobník Radek Banga, známy aj ako Gypsy. S Radkom bola v Hradišti nakrúcať aj Česká televízia program Tajemství rodu.

Cesta do Maše

Len čo svitlo ráno
pred našou chatrčou
namiesto kohúta
kikiríkala pŕhľava.
Môj otec chodieval
do Maše.
Za kúsok chleba
vylieval železo
a žiaľ.
Večer, keď sa vracal,
chodník sa pred ním
dlho kotúľal.

A mama
večer čo večer sa modlila.
Dopraj kúsok slnka mojim deťom,
sladký môj bože.
Nad chatrčou v srdci agáta
je bieda zakliata.

Dedina sa schúlila
pod periny záhrad,
ale ja som videl,
ako si čierny mrak
pod podstienkou čupol
a plakal.
Mama ešte veľmi dlho
tkala do noci
ťažké modré motúzy,
pomáhal jej malý kahan
ako žltý pavúčik.
Nad ránom usínala
ako srnka v bielom snehu.
Sníval sa jej neustále
rovnaký sen,
že sa svet premenil
na velikánsku pec
a mama z nej vyberá
najkrajší kvet.

Ale prišlo ráno
a štipľavá pŕhľava
pred chatrčou
zakikiríkala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal bol plný emócií.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.

ŠPORT

Mladí Slováci skončili na ME v Poľsku

Z druhého miesta postúpilo Nemecko.


Už ste čítali?