Muž, ktorý nenávidel neveru

Autor: Mišo Šesták | 13.7.2017 o 8:27 | (upravené 29.11.2017 o 22:38) Karma článku: 10,52 | Prečítané:  19426x

Prvá svetová vojna. Ženy samé doma. Muži sami na fronte. Sex ako základná ľudská potreba. Na fronte i tesne za ňou bol násilný i dobrovoľný. Slúžil ako prostriedok na získanie výhod, často aj ako posledná možnosť prežitia.

Samuel Činčurák, ako jeden z čelných predstaviteľov náboženského spolku Modrý kríž, bol človek, ktorý sa snažil žiť podľa božích prikázaní. Keď ho vtiahlo do víru prvej svetovej vojny, kde v mundúre rakúsko-uhorskej armády strávil dlhých 51 mesiacov, videl mnohé neresti zblízka. Je nesmierne vzácne, že pozorované zvečnil v obsiahlych zápiskoch, ktoré sa nám minulý rok podarilo s pomocou Fondu na podporu umenia vydať knižne. Samuel Činčurák tu otvorene kritizuje mnohé nešváry rakúsko-uhorskej armády. Už som písal o tom, ako sa staval k alkoholizmu, ktorý bol pre mnohých vojakov jedným z mála rozptýlení a zároveň únikom pred desivou realitou. Teraz sa zameriam na smilstvo, ktorému vojna, z pochopiteľných príčin, dala takisto voľný priebeh. Činčurák bol svedkom smilnenia v mnohých podobách. Zaujímavé je, že počas pobytu na srbskom a ruskom fronte sa o smilnení zmieňuje veľmi pravidelne, v zápiskoch z talianskeho frontu o ňom nie je žiadna zmienka.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny ostali doma viac-menej len ženy, deti a starci. Všetci zdraví muži (až do 40 rokov) museli narukovať. Ženy samé doma. Muži sami na fronte. A sex ako jedna zo základných ľudských potrieb. Na fronte i tesne za ňou bol násilný i dobrovoľný. V pohnutých časoch slúžil ako prostriedok na získanie výhod, nezriedka aj ako posledná možnosť prežitia. Samuel Činčurák to zo svojho uhla pohľadu, samozrejme, kritizuje. V niekoľkých ukážkach sa vám jeho očami pokúsim priblížiť, ako to fungovalo. Z Činčurákovho pohľadu išlo predovšetkým o morálny problém. Neviazaný sex však spôsoboval problémy aj jednotlivým armádam, šírili sa pohlavné choroby, mnoho vojakov tak miesto na bojisku končilo v nemocniciach.

Prvá ukážka je zo srbského frontu z októbri 1914: V Jamine som videl hroznú vec, no po druhých dedinách, kde boli obyvatelia katolíci, to bolo ešte hroznejšie. Pravoslávne ženy a dievčatá neboli tak naklonené k smilstvu ako katolícke. ... Katolíci snáď chceli i tým napomáhať čatám k víťazstvu. Strožinec, dedina vzdialená 8 km od Jamine, je väčšina rimokatolíkov tu, tam chodili dôstojníci ako na dobrú vodu, ba videl som na svoje oči, že priviedli mladé ženy zo Strožinca do Jamine aj do Subotišťa, a tak smilnili dôstojníci. Jedného dňa pekne oblečená mladá žena zo Strožinca prišla ku našej gazdine, medzi rečou spytovala sa na stotníka N. Keď som jej povedal, že je v prístave, prosila ma, či by jej nepomohol prejsť cez most na druhú stranu, bo bez dovolenia civil nesmel prejsť. Musel som jej otvorene povedať, že hriechu napomáhať nebudem. Čo sa zhovárame, prišiel náš kadet a ako ho ona videla, zasmiala sa hovoriac, že toho minulú nedeľu stála večera vo Strožinci 34 korún. Keď odišla, domáca mi rozprávala, že kadet tam spal so ženou, ktorá má muža na vojne a drobné deti doma, preto ho stála tá večera 34 korún a tá mladá žena z bohatého sedliackeho domu, čo tu bola, má muža na vojne, chlapca štvorročného a ťahá sa s dôstojníkmi, preto že aj teraz prišla, aby mohla zlú žiadosť tela prevádzať.“

Ďalší zápis urobil Samuel Činčurák na ruskom fronte na území dnešnej Ukrajiny na jar roku 1915: „Z Delatína sme šli do Nadvornej, tu sme sa ubytovali u jednej ženy, mala tri drobné deti. Muž jej bol na vojne a ona biedne živorila. Čo bolo najkrajšie pri nej, bolo to, že sa statočne chovala a vystríhala sa tej skaze, ktorá panovala u žien a vojakov (smilstvo). Táto žena rozprávala mi, keď boli tu Rusi, ako mnohé ženy s nimi sa držali, aj samodruhé zostali, no ktorá bola energická, že si nedala k sebe pristúpiť, tá sa mohla zachovať od toho. Ruské vojenské vodcovstvo prísne vojakov trestalo za smilstvo. Ktoré ženy smilnili s Rusmi, tie smilnili aj s našimi, takže denne celé húfy odchodili do nemocnice, že boli nakazení.
Na druhý deň sme mali viesť potravné články ku fronte. Náš manipulant nemal kedy popísať tých, čo sa hlásili k maród vizite. Poslal mňa do leženia, aby som ich popísal. Prídem k vozom, zavolám, kto ide na maród vizitu, tu sa celá rada začne hrnúť. Keď som sa spytoval, čo komu chybí, máloktorý aby nebol nakazený býval. Starí muži, už ich šediny pokrývali, mladí, ešte ani 18 rokov mu nebolo, zväčša samí Maďari. Bol som ich napísal 16 a ešte sa vždy hlásili, no už som ďalej nechcel, aby sa lekár nezľakol. Keď zbadali, že na tú hnusnú chorobu idú do nemocnice, tak za krátky čas zostali sme temer bez furmanov. Čo nám boli zostali, boli to zväčša Slováci z Nagylaku.“

O nakazených pohlavnými chorobami hovorí aj zápis, ktorý napísal v Horošewci začiatkom roku 1916: „Ako všade, tak aj tu bolo smilstvo zakorenené až strach. Každý deň šli husári, ktorí tu boli v rezerve na vizitu, bo ich bolo viac ako 50 nakazených, no aj mladé ženy a dievky museli na prehliadku pred lekára. Lekár bil s palicou ako vojakov, tak ženy, no čo ďalej väčšmi sa tá nákaza šírila.“

V novembri 1916 slúžil Činčurák ako ordinanc pri telefóne na centrálnej stanici v Krasnej. Ako sám píše, služba to bola ľahká, ordinancov tam bolo viac z rôznych divízií, a tak „pri dlhej chvíli rozprával každý, ako nádherne jeho dôstojníci žijú“. Zaznamenal rozprávanie sluhu zdravotníckeho oddelenia o jeho lekároch: „Pri poľnej nemocnici spravili kúpeľňu a prísny rozkaz vyšiel, že mladé ženy i dievky museli sa chodiť ta kúpať. Lekári ich prezerali a ktorá sa im ľúbila, tú si zadržali a s ňou smilnili. To rozprával mi očitý svedok, či to neni hrozné?! Muž na vojne, a otec šiel vlasť brániť a doma im so ženami a s dcérami robia také násilenstvo a to tí, ktorých oni bránia a za ktorých snáď aj životy obetovali.“

Ďalší zápis je z marca 1917, kedy Činčurák slúžil pri poľnej pekárni: „Prvá polovica marca bola naozaj studená, taká treskúca zima, že nám svine v chlieve pomrzli, no v druhej polovici predsa uľavilo. Blížilo sa jaro, ale s ním veľká bieda, z okolitých dedín prichodili ženy k pekárni, prinášali sliepky, vajcia a dávali za chlieb. Niečo hrozného sa dialo, ženy chodili ku našim pekárom a smilnili s nimi za kus chleba. Dvaja poddôstojníci mali fotografický aparát, fotografovali úplne holé ženy, robili pohľadnice a to po pošte do sveta posielali. Také niečo sotva sa deje v pohanských zemiach, čo v civilizovanom Rakúsku!“

Posledná ukážka je z januára 1917: „Poddôstojníci bárs boli len štyria, jeden wachmajster, jeden fürer a dvaja kapráli, mali predsa svoju osobitnú kuchyňu, svojho kuchára, ktorý im opekal mäso. Prácu mali – jedli, pili a smilnili! Spozoroval som, že aj tam bolo smilstvo rozšírené. Jeden vojak sa ma spytoval, či nadporučík v noci mužstvo kontroluje. Keď som sa ho spýtal, prečo to chce vedieť, tak mi hovoril: „Vieš, ja mám frajerku, ku ktorej chodievam, čo bude človek? Musí! Dostanem od nej najesť, operie ma a v teplom sa vyspím.“ To hrozné. On mal na Uhroch ženu, deti, ona muža na vojne, deti doma a nehanbí sa pred deťmi s vojakom spať. Odtŕhať deťom od úst a chovať jeho, opierať ho, len aby k nej chodil!“

Všetky ukážky sú z knihy Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktorá obsahuje kompletný prepis zápiskov Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny. Editorsky sa nej okrem mňa podieľali vojenský historik Pavel Mičianik a Július Lomenčík. Bližšie informácie o knihe, ktorá vyšla vďaka Fondu na podporu umenia, nájdete napríklad na tomto odkaze. Pred nedávnom sa nám podarilo v limitovanom náklade 105 kusov vydať aj faksimile (vernú kópiu) zápiskov určenú pre zberateľov a fajnšmekrov. Bližšie informácie a ukážky tu alebo tu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

V správnom čase na správnom balkóne

Tiahnuce žeriavy a husi, ale aj strieľajúci psychopat a výbuch plynu. Čo všetko sa dá odfotiť z bytu.

ŠPORT

Dravecký o vyhodení: Beriem všetko na seba

Dravecký si s veľkou pravdepodobnosťou nezahrá na olympiáde.

KULTÚRA

Najškaredšia modelka na svete sa dočkala vlastného filmu

Madame slúžka je netypická francúzska komédia.


Už ste čítali?