Ženy v kokpite: útek pred ježibabou

Autor: Mišo Šesták | 8.8.2017 o 8:27 | Karma článku: 10,83 | Prečítané:  3829x

Dnes už šoféruje takmer každá žena. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia však bola žena za volantom raritou a nezriedka aj terčom vtipov. A čo potom také pilotky?

Zo spomienok leteckého nadšenca Tibora Koteka som už vybral rôzne témy. Teraz prišiel čas na ženy – pilotky aj adeptky lietania. Vrátime sa do šesťdesiatych rokov minulého storočia, Kotek na ne spomína takto: „Dnes sa už nikto nepozastaví nad ženou za volantom auta. No ešte v šesťdesiatych rokoch chodci s úškrnom uskakovali od cesty, keď za volantom zaregistrovali ženu. A čo potom v lietadle! Rozhodne to bola zo začiatku zvláštnosť – rarita! To je už tak dávno, že málokto si ešte prizná, že si to pamätá. Ženy sú dnes v lietadlách samozrejmosťou.“

Aj na letiskách v Novohrade to mnohé dievčatá a ženy dotiahli ďaleko. Niektoré sa stali inštruktorkami bezmotorového lietania, iné inštruktorkami výcviku športových parašutistov, ďalšie to dotiahli až do reprezentácie ČSSR v parašutizme.

Pravda, nie všetkým sa vždy darilo a niektoré ostali v pamäti skôr v spojitosti s úsmevnými príhodami. Tu som písal o adeptke lietania, ktorej sa s vetroňom podarilo pristáť medzi sliepkami. Iná pilotka – čakateľka sa do pamäti zapísala o desaťročie neskôr: „Počas výcviku sa využívajú najmä štarty za navijakom. Behom niekoľkých sekúnd je vetroň dostatočne vysoko na to, aby jeho pilot mohol dostatočne dlho zotrvať vo vzduchu. Stihne si nacvičiť štart, stúpanie vo vleku navijakom, štyrikrát o 90 stupňov otočené zatáčky, nacvičiť rozpočet na pristátie, zostup a celý pristávací manéver. Stane sa, že dlho namáhané lano navijaka nevydrží. Sú presné postupy, ako kedy postupovať, aby sa lietadlo aj pilot dostali bezpečne na zem. Do výšky 50 metrov je treba lietadlo uviesť do kĺzavého letu, odhodiť (vypnúť) zvyšok lana neseného vetroňom, pristávať vždy pred seba.
Lietanie bolo v plnom prúde. Dievčina už bola pred samostatným letom, to znamená, že úlohy, vrátane nácviku prerušenia ťahu navijaka mala za sebou. Učiteľ sa mal už ‚iba voziť‘. Boli to jej posledné zdokonaľovacie lety pred samostatným letom. Blaník odštartoval a bác! V tridsiatich metroch sa roztrhlo lano. Zautomatizované pohyby inštruktora. Trochu počkal, dievčina nereagovala, preto pravá ruka na riadiacu páku, potlačiť, ľavou razantne vypnúť lano, potom brzdiace klapky a vetroň sedí. Pri výbehu inštruktor jemne zmenil smer, aby uvoľnil priestor pre štart na vzlet pripraveného druhého Blaníka. Otvoril kabínu, odopol sa, vystúpil a vtedy z predného sedadla jemným hláskom zafilozofovala tá, ktorá to mala riadiť: ‚Nejako čudne to dnes letelo. A krátko, nie?‘ Ona si, na neuverenie, naozaj neuvedomila, čo sa stalo. Vôbec nezaregistrovala, že vládu nad ňou neriadeným Blaníkom prevzal inštruktor a on aj pristál.“

Iné pilotky zase zvládali kritické situácie bravúrne: „V Nitre sa pravidelne organizoval ‚babinec‘. Bývali to sústredenia žien, možných adeptiek výkonného lietania na Slovensku. Viedol ho zvyčajne Jozef Smolka.
Do Lučenca prišiel pre Danu Menichovú pilot Klokoč. Za jeho vlečnou dvestopäťkou bolo zapnuté lano, na ktorého druhom konci bol VT-425. Ani jeden netušil, čo ich čaká! Veď šlo o obyčajný prevlek z letiska na letisko. Približne nad Novou Baňou, bez akejkoľvek výstrahy, vleteli do prudkej turbulencie. Lietadlá boli takmer neriaditeľné. Pohadzované boli živlami hore-dolu, ešte vždy spojené lanom. Keďže pilotka stratila vlečné lietadlo zo zorného poľa, vypla. Vypol aj pilot vlečnej mašiny. Náraz turbulencie bol taký silný, že barograf pevne pripnutý za hlavou pilotky, pretrhol pútka a prerazil chrbát trupu za kabínou.
Terén bol absolútne nevyhovujúci, výška malá, termika nikde. Bolo potrebné núdzovo pristáť. Všade naokolo boli kopce s hustými lesmi. Len – doslovne na jedinom mieste – bola malá úzka čistinka. Rozpočet musel byť presný, nedal sa skúsiť na nečisto. Podarilo sa nemožné! Pilotka posadila Šohaja na plôšku stratenú v horách, pristála na lazoch. Aj vetroň, aj pilotka boli v poriadku. Prvým zvedavcom bola dievčina z tamojších lazov, ktorá sa opatrne blížila k lietadlu. Keď videla, že z lietadla vystupuje vysoká dlhovlasá žena, s panickým vreskom „Jáááj, ježibaba!“ ušla. Klokoč počas zostupu vetroňa na pristátie krúžil okolo a len keď bol aeroplán bezpečne na zemi, odletel do Nitry sám. Bola to od neho veľká obetavosť, že v situácii, v akej bol on sám, sledoval toto nervy drásajúce pristátie a pomohol aj s vyhľadaním miesta na pristátie.
Lano pri náraze turbulencie urobilo okolo chvosta dvestopäťky slučku a dosť zla napáchalo na kormidlách. Bohatier bol len veľmi ťažko ovládateľný, kýlovka aj stabilizátor boli poškodené a aj rovný let bolo treba udržiavať skríženými kormidlami. Nakoniec všetko dobre dopadlo, lietadlá boli časom opravené, pilotka sa po preskúšaní zúčastnila sústredenia. Preškolila sa na Orlíka a lietala ďalej. Lietadlá tiež.“

Iné lietadlo tej istej pilotky už také šťastie nemalo: „Šohaj OK-0627 skončil v to leto svoju životnú púť tiež na zemi, tvrdým kontaktom s ňou. Pilotka, ktorej precízna pilotáž bola všeobecne známa, lietala v okrsku letiska termické lietanie. Termika sa časom vytratila a s vetroňom v malej výške sa bolo treba rozhodnúť, kam ho usadiť. Došlo k skratu, malému zaváhaniu, keď lúka s rozmermi Václaváku ostala ohrdnutá. Zaujímavejšie sa javilo pristátie na futbalové ihrisko. Rástli tam však vysoké topole, ktorých výška sa v celej kráse ukázala až po nasadení na pristátie. Stromy vysoké, výška malá, futbalové ihrisko sa zrazu tiež scvrklo! Veľa zla naraz a Šohaj len letel a letel. Bolo treba prijať ponuku veľkej lúky vedľa. Opatrný náklon, ale metre ubúdali! Koniec krídla sa dotkol zeme. Nasledoval nepríjemný, trieštivý zvuk lámajúcej sa konštrukcie – a ticho! Danke sa, našťastie, bohvie akým zázrakom nič nestalo, len Šohaj dokončil svoju vzdušnú púť a navždy doslúžil kamarátom – pilotom. Raz ho už ‚rozobral‘ – na rigole pred letiskom – Dankin starší kolega Vojto, ale teraz už mal Šohaj svoje roky, drahá oprava už bola nerentabilná. Dolietal! Bolo to 12. augusta 1965 po dvoch hodinách a jedenástich minútach letu. Vtedy sa so slnkom, vetrom a termikou maznal naposledy.“

Všetky citáty a fotografie v blogu sú z knihy Krídla nad Novohradom, na ktorej vydaní som sa podieľal. Ďalšie ukážky z knihy nájdete na tomto linku (celý august s výraznou zľavou).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odsúdili prvých exministrov. Za nástenku dostali dlhoročné tresty Janušek a Štefanov

Exministri výstavby za SNS budú jediní odsúdení za kauzu nástenkový tender.

KOMENTÁRE

Rusi majú radi teplo. Moja žena spí v ponožkách

Marc Bennetts je jedným z top pozorovateľov ruskej reality.


Už ste čítali?