reklama

Hrôzostrašné príbehy koní vo vojne

Rovnako ako ľudia trpeli a umierali v prvej svetovej vojne aj kone. Ak máte pre tieto ušľachtilé zvieratá slabosť, radšej ani nečítajte ďalej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

O Samuelovi Činčurákovi som už tu na blogu popísal dosť. Len v stručnosti zhrniem, že ako dôstojnícky sluha pri vozovej kolóne strávil na srbskom, ruskom a talianskom fronte v rokoch 1914 až 1918 dlhých 51 mesiacov. Väčšinu času sa pohybovali tesne za frontom, kam privážali potraviny a ďalší potrebný materiál a odvážali ranených.
Prvá svetová vojna nestála životy len milióny ľudí, trpelo a umieralo aj obrovské množstvo zvierat, hlavne koní. Podľa údajov, ktoré sa mi podarilo dohľadať, zahynulo na všetkých stranách konfliktu asi osem miliónov koní. Kone boli strategickou súčasťou armády, nielen bojových jednotiek, ale aj zásobovania a ďalších činností. Železnice mali malý dosah a automobily boli len na začiatku svojho rozmachu.
Činčurák s koňmi prichádzal do kontaktu denne. Jeho zásobovacia kolóna mala 120 vozov a adekvátny počet koní. Okrem toho krátko pôsobil aj v konskej nemocnici. Kým sa ale k tejto etape jeho vojnových skúseností dostaneme, napíšem pár riadkov o tom, ako sa ľudia v armáde ku koňom chovali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Kontrola podkutia koňa. Na počte a zdravotnom stave koní závisela do veľkej miery pohyblivosť a zásobovanie všetkých armád bojujúcich v prvej svetovej vojne.
Kontrola podkutia koňa. Na počte a zdravotnom stave koní závisela do veľkej miery pohyblivosť a zásobovanie všetkých armád bojujúcich v prvej svetovej vojne. 

Činčurákova vozová kolóna sa sformovala v Srbsku. Rozkazom do nej museli nastúpiť domáci furmani s vlastnými koňmi, za každý deň dostávali tri koruny. Kto mal doma viac koní či vozov, do armády so sebou (logicky) zobral najslabšie kone a najhorší voz.
Zvieratám pobyt s armádou neprospieval. Cez deň museli ťahať proviant a ťažký vojenský materiál. Dôstojníci, obvykle mestskí ľudia, koňom nerozumeli, a tak dochádzalo aj k takýmto situáciám: „Pre kone vo vozoch bolo veľmi ťažko, do brehu sa nemohli ponáhľať a z brehu ešte horšie, bo voz ich s ťarchou tiskal a oni nemohli pokasať. Nuž, advokáti sa rozumia do pravskych vecí a nie do koní, preto len kričali: ‚Aussliessen!‘ Ktohovie, či nevedeli, či zabúdali, že načim tu i tam zastať, aby sa kone vyšťali. Keď sa aj zastalo na ceste, aby si kone vyfúkli, zastalo sa na takom mieste, kde vody nebolo, aby ľudia kone ponúkli. Jednalo sa hlavne o dôstojníkov, aby si oni mali kde odpočinúť a niečo pod zuby.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na začiatku vojny bola situácia ešte relatívne znesiteľná, zhoršila sa s príchodom neskorej jesene: „V lete sa dalo vonku spávať pod holým nebom, no keď prišla jeseň, nastali dažde, pršalo celé dni a noci, kone na daždi a v blate stáli. ... Tej noci prišiel jesenný studený dážď, kone vonku pod holým nebom na zime oziabli. Kone nenaučené boli nespokojné, jeden z najlepších jazdeckých koní bol sa odtrhol a šiel svetom. Ráno ho poddôstojníci šli hľadať, no márne, nenašli ho.“

Činčurák na mnohých miestach opisuje utrpenie koní v ťažkých podmienkach na nespevnených cestách plných blata: „Na druhý deň brodili sme sa veľkým blatom. V noci trochu primrzlo, čo bolo oveľa horšie pre kone, lebo sa prevaľovalo blato pod kopytami a pod kolesami. ... Mašírovali sme ďalej, bola to veľmo zlá cesta, vozy nenamastené, cesta klzká a kone len letmo podkuvané pre rovnú zem a teraz tu do vrchov. Šmýkali sa, daktoré sa pozabíjali, iné nevládali, furmani ich bili. ... Zavčas rána pohli sme sa, aby sme sa znovu brodili po blate. Po Drbec šlo to už trochu lepšie, bo tu pracovalo na stá a tisíce ľudí, ktorí brali z cesty blato a odhadzovali. Keď sme prešli Drbec, nastalo brodenie v blate znova. Cestou som videl, aké je nemilosrdné ľudské srdce, viacerým kone nevládali ťahať a oni ich bili, až ich aj zabili, robili to naschvál, chcejúc sa koní zbaviť, aby boli domov prepustení.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
V ťažkých terénnych podmienkach ruského frontu muselo dotiahnuť 8 cm kanón M 5/8 do palebného postavenia až 10 koní.
V ťažkých terénnych podmienkach ruského frontu muselo dotiahnuť 8 cm kanón M 5/8 do palebného postavenia až 10 koní. 

Utrpeniu zvierat nepomáhala ani nedostatočná strava, seno bolo častokrát nedostatkovým artiklom, a tak si furmani pomáhali, ako vedeli: „Pre kone sa seno nefasovalo, tak si ľudia krádežou dopomáhali. Kradli seno, ovocie a čo sa dalo, darmo chodili ľudia s plačom žalovať. Kde nebolo sena, tam sa vyžínala kukurica alebo po plné vrecia klasov kukuričných nalámali, a tak kone kŕmili.“
„Nemali sme čo koňom dať, dlhšiu dobu naši treňáci vozili smrekové haluze a to rezali na sečkárni, tým kŕmili kone, no preto nám tak vypadali. Málo ktorý deň, aby nebol aspoň jedon vystrel kopytami a poďakoval sa na výbornej strave. Nuž, smrečina bola len smrečina.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nečudo, že obraz smrti a utrpenia sa čoskoro stal dennou rutinou: „Idem ďalej, tu v jednej dolinke na hŕbe ležalo desať pobitých koní. Chudiatka, keď nemohli a nevládali ťahať, tak dostali náhradu palicu. Nielen kone ležali pobité ale aj voly, bo pár tisíc dohnali z Uhorska, aby voly delá ťahali, no všetko bolo daromné, bo voly v blate sa nevyznali ani toľko, koľko kone. ... Stretli sme, kde jedno delo ťahali naspäť, iste bolo pohubené. Bolo v ňom zapriahnutých 30 dobrých koní a predsa nevládali pre veľké blato.“
„Tu bolo niečo hrozného, blato bolo už ztuhlo, tak sa lepilo a vozy viazli po osi. Na každých pár krokov ležal v priekope zabitý kôň.“
„Neďaleko bol domček, lenže plný hnoja. V kuchyni bol jeden slepý kôň, čo mu furmani vybili oči a potom ho pustili. Ten tam hľadal úkryt pred zimou.“
„Kde bolo do brehu, tu z jednej strany zastal feldvébl s palicou, z druhej strany kaprál a ktoré kone nevládali, bili ich na zabitie, ba dakoľko tak ohlušili, že ich museli potom z revolverky zastreliť.“
„Keď sme vyšli za mesto, spadol nám kôň, nemohol vstať, bo cesta bola veľmi klzká. S veľkým namáhaním sme ho zodvihli, no keď sa to opakovalo pár razí, šli sme peši a kočiar šiel pomaly za nami.“

Súčasťou vozatajskej kolóny bol aj zverolekár. V Činčurákovej kolóne sa ich vystriedalo niekoľko, spomína ich často, málokedy sa však stáva, aby v jednej vete so zverolekárom nebol spomenutý aj alkohol. Aspoň dve ukážky svedčiace o kompetentnosti zverolekárov rakúsko-uhorskej armády: „Náš zverolekár, aby si vnútornosti zohrial, pil toho červenyho, bo ho ešte trochu v sude mali. Kolo dvanástej v noci už sud vyschol, tak mu doniesli „kleger“, čo boli vycedili zo suda, no popil aj to, a keď ešte pýtal, tak mu poručík dal koňak, čo sa od neho neodalo, no ale potom beda, začal spievať, ešte aj druhých hnal. Chcel vstať, ale hlava ťažká, spadol do ohňa, ledva sme ho zachránili, aby nezhorel. V tom bláznovstve nám aj noc prešla. Svitlo ráno, museli sme naložiť maródov a po blate sa brodiť ďalej.“
„Že bola zlá voda, kone nechceli piť, tak sa v nich spekali lajna a nemohli lajniť. Náš pán zverolekár, ktorý radšej fľašu s vínom videl ako svoju ženu, liečil kone. Rozkazoval, aby koňom lievali čiernu kávu do hrdla, že vraj to ich preženie. To bolo jeho liečenie. Ale sa veľmi neosvedčilo.“

Smrť
Smrť 

Podmienky koní sa trochu zlepšili na ruskom fronte. Kde sa armáda zastavila na dlhšie, tam stavali provizórne maštale, inde ubytovali kone v škole či kostole: „Nuž kone musia pod strechu, bárs i do školy a ľudia vonku v blate na zime. ... Pohli sme sa, keď tu kúsok ďalej z kostola vyvádzali páni husári kone, teda kostol na maštaľ urobili.“

Práve na ruskom frontom v dnešnej ukrajinskej Ivano-Frankivskej oblasti si Činčurák na jar 1915 zapísal: „Z Lančina sme pár dní vozili do frontu a medzitým začala zima popúšťať a slnce kriesilo prírodu. Zo 120 vozov mali sme teraz iba 70, kone nám podochli, ba väčšinu ich pozabíjali. Mali sme 16 žrebných kobýl, tie sa vyjalovili zväčša, no ktorá ožrebila, aj to zhynulo pre neopater. Keď nebolo koní, dobré nové vozy popálili, veď kto by sa s nimi trápil? Všetko na oheň, aby nikto z nich osoh nemal. S tými 70 vozmi aj to s biednymi koňmi poslali nás východne od Delatína do Lučky na odpočinok.“.

V konskej nemocnici
V konskej nemocnici 

V januári 1917 dostal Činčurákov poručík rozkaz prevziať konskú nemocnicu v Podbereži – Pferdespital 4/13. Nestrávili v nej dlhé obdobie a hoci je tento blog už i tak dlhý, pridávam ešte niekoľko postrehov Samuela Činčuráka z konskej nemocnice: „13. januára prišiel rozkaz, že Pferdespital musí hneď ku predu, že je pridelený ku 42. divízii a hneď a hneď, že musí odmašírovať do Krasnej. Mňa to nepotešilo, bo som vedel, ako je v Krasnej, no čo robiť. Boli nám tu pridelení dvaja zverolekári a ešte 13. januára poberali sme sa cez Dolinu do Krasnej. ...
Naši zverolekári patrili do triedy svojich pacientov. Jeden korheľ prvej triedy, druhý smilník, že mu rovného nebolo. ...
Nastala veľká zima a k nám začali privádzať nemocné kone. Maštale sme nemali, kládli ich len do stodôl. Kone hladné, vysilené, nemohli odolať zime, začali sa poberať a ďakovať na službe vojny. Každé ráno našli dakoľko podochnutých, prvé štyri dni zdochlo ich 31 kusov. Deň čo deň nové transporty nemocných koní prichodili, my zase ich po väčších transportoch ďalej posielali, takže za 14 dní prešlo len cez naše ruky 700 koní, to len z našej divízie 48. Čo ich muselo byť po druhých miestach, kde bola ešte väčšia zima? ...
Jedného dňa prišiel plukovník Čirič prezrieť konskú nemocnicu, čo mohol povedať? Kone už tretí deň neboli nič dostali pod zuby, takže ten pôst ťažko niesli a jeden po druhom odchodili. Poddôstojníci sa zlobili, že mali veľa práce, bo oni na to neboli naučení. Mužstvo šomralo na menáž, bo tu už bola planšia a prikúpiť sa vôbec nedalo, keď sedliaci nemali čo predať.
Koncom januára prišlo, že môj nadporučík je znovu preložený ku divizionspekárni číslo 42. On sa tomu veľmi radoval, bo už bol zunoval s tými koňmi, keď každý deň ich viacej privodili. Aj ja som sa radoval, že sa zase dostanem ku pekárni, kde som dobré zažil a teraz, keď nastávala všade čistota zubov, nebude zle pri pekárni.“

Z prvej svetovej vojny sme aktuálne v malom náklade vydali druhé vydanie zápiskov Samuela Činčuráka a tiež denník Jozefa Macha. Obe knihy nájdete napríklad tu a tu. Nájdete ich aj spolu za lepšiu cenu a pre niekoľko najrýchlejších sme nachystali tri knihy za cenu dvoch. Tou treťou knihou sú Činčurákove Jarné kvety, ktorá vám dá nahliadnuť do sveta Samuela Činčuráka mimo armády.

Na tomto odkaze nájdete veľa kvalitných fotiek dokumentujúcich život, činnosť i utrpenie zvierat v prvej svetovej vojne. Nie je to pekný pohľad.

Pohľad do faksimile - vernej kópie Činčurákových zápiskov
Pohľad do faksimile - vernej kópie Činčurákových zápiskov 
Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu