Aby viac nekradol, zastreliť

Autor: Mišo Šesták | 24.8.2017 o 8:27 | (upravené 21.12.2019 o 20:42) Karma článku: 10,89 | Prečítané:  5701x

Ako sa počas prvej svetovej vojny vojakom vyhrážali hrdelnými trestami za krádeže. A prečo to ani trochu nefungovalo...

Znovu otváram zápisky Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny, v ktorých opísal svoje skúsenosti z krvavého konfliktu. Na základe jeho zápiskov som už písal o alkoholizme v armáde,  o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu, ale napríklad aj o utrpení koní. Dnes by som chcel pár riadkov o kradnutí...
Pre pripomenutie zhrniem, že Samuel Činčurák slúžil tesne za frontom v zásobovacej jednotke. S pomocou civilistov (furmanov) vozili do prvej línie potraviny a materiál a odvážali ranených. Určitý čas strávil aj pri vojenskej pekárni a v nemocnici pre kone. Vďaka tomu a aj vďaka faktu, že bol dôstojníckym sluhom, prežil vojnu bez väčšej ujmy na zdraví či živote. Zblízka videl kšeftovanie s potravinami a oblečením, márnomyseľné plytvanie potravinami zo strany dôstojníkov a poddôstojníkov na jednej strane a na druhej strane biedu vojakov a najmä civilného obyvateľstva. Všetko si zapisoval, čím podal ojedinelé svedectvo o bežnom živote na fronte (srbskom, ruskom aj talianskom) v rokoch 1914 až 1918.

Prvá zmienka o kradnutí pochádza z leta 1914, kým bol ešte Samuel Činčurák v Jakuševaci pri Záhrebe, kde sa jeho jednotka pripravovala k odchodu na front: Jedno odpoludnie náš komandant držal nám kázeň, ako sa máme správať, že nesmie nikto nič ukradnúť, ani len jeden gombíček alebo ihlu, že za najmenšiu krádež zaplatí to životom. Keď som to počul, myslel som, to nebude zlé, ak budú sa vystríhať krádeže, len ak to dodržia.“

Zo začiatku na krádeže ani nebol dôvod, jednak vojaci nafasovali zásoby a jednak: „Keď sme cez niektorú dedinu šli, tu ľudia vychodili von, vyniesli nám čerstvej vody, žitného chleba a tu i tam po kúsku slaniny. Ponúkať sme sa nedali, bo sýty sme neboli.“
Túto pasáž si dobre zapamätajte.

Lenže prešlo len pár týždňov a vojaci pochopili, že išlo len o plané vyhrážky. A začalo sa kradnúť: „Nastávajúcej noci furmani ako i po druhé noci málo spali. Pre kone sa seno nefasovalo, tak si krádežou dopomáhali. Kradli seno, ovocie a čo sa dalo, darmo chodili ľudia s plačom žalovať. Kde nebolo sena, tam sa vyžínala kukurica alebo po plné vrecia klasov kukuričných nalámali, a tak kone kŕmili.“

„V Subotišti sme znovu vozy naložili a čakali na ďalšie rozkazy. Darme sa bránilo, že sa nesmie kukurica kradnúť, to sa málo poslúchalo. O pár dní kolo nás čo boli role, boli očistené ako od húseníc, až na zaplakanie.“

Mnohí poddôstojníci a dôstojníci sa nielenže nesnažili krádežiam brániť (alebo len naoko), ale nezriedka ich aj kryli: „Naši wachmajstri hnali furmanov, aby šli kradnúť seno. Furmani, aby neboli škaredí pred poddôstojníkmi, šli v noci až štyri kilometre a nosili seno. Kde len bolo, všade vyňuchali, kradli a nosili. Úbohí sedliaci nesmeli ústa otvoriť, bo ak ktorý niečo oslovil, hneď ho obžalovali ako vlastizradcu. Daktoré ženy boli prišli, poznali svoje seno, no miesto peňazí dostali hubovanie. No seno nebolo dosť, začali furmania hydinu kradnúť, a tu sa každý deň vypekalo, jedli aj poddôstojníci, preto keď prišla žena žalovať, nemal ju kto vypočuť, posielali ju ku druhému oddeleniu, že to vraj nie naši.“

Činčurák síce tu a tam spomína aj nejaké tresty – najmä dvojhodinové vyväzovanie za ruky (previnilcovi zviazali za chrbtom ruky a za tie ho potom na dve hodiny zavesili na strom), takto sa ale väčšinou trestali alkoholici. Napadá ma len jedno miesto, kde spomína trest za krádež, ruský front, september 1917: „Stal sa prípad, mašírovali rakúski vojaci cestou, prišli k jednej záhrade, tam viseli krásne jablká. Jeden preskočil járok a jedno si odtrhol, aby si smäd uhasil. Naráz ho! Nemecký dôstojník strelil doňho a úbohý vojak za jedno jablko ležal mŕtvy na zemi. S veľkým namáhaním utíšili rakúski dôstojníci ostatných vojakov, že sa nevrhli na Prušákov. Nuž, to bola vojna!“

O nemeckých vojakoch, spojencoch Rakúsko-Uhorska, zapísal Samuel Činčurák ešte jednu príhodu: „Keď Germánci zahnali muskaľov, tak kde čo našli, brali a odnímali. Jedna žena mala dva krásne mladé kone. Keď Prušáci odchodili, tak jej vzali jedného. Žena s plačom behala, ale koňa nikde, bola už celá zúfalá. Popoludní náhodou prišiel jej syn na dovoleno z Kolomeji. Matka sa požalovala synovi a syn neodkladal, veď bol vojak a šikovateľ, zobral sa s matkou a šiel do Zablatova, bo sa bol dozvedel, že ta šli Prušáci. Keď prišli do Zablatova, tu práve Prušáci nakladali sa na vlak, majúc odchodiť. Ako sa tu prechodia pomedzi kone, naraz kôň počul hlas svojej gazdiny, začal rehotať, skákať a chcel ku žene. Žena so synom počujúc koňa, prišli k nemu ale čo? Kôň bol inej srsti. Ale kôň neprestal ríhotať a hrabať, prišli až k nemu a na svoje prekvapenie zbadali, že je kôň zafarbený. Mladý šikovateľ začal ostro dotierať, kde koňa vzali, prečo ho zabarvili a vraj to je jeho kôň. Prušáci sa osopili na neho a vyhrážali, no keď smelý vojak nezľakol sa a stál na svojom, tak mu povedali, aby si ho vzal a šiel s ním domov. To sotva niekto previedol, čo Prušáci, kone kradnúť a barviť! Nuž, tak sa to robí, keď je vojna!“

Čím dlhšie vojna trvala, tým menej mali všetci zábran. Postupne kradli všetci. Vojaci okrádali a rabovali civilné obyvateľstvo. Poddôstojníci a dôstojníci zase viac či menej rafinovanými spôsobmi okrádali vlastné mužstvo o jedlo, alkohol i oblečenie, aby potom tieto veci využívali vo svoj prospech. S pribúdajúcimi rokmi konfliktu sa situácia (nielen) civilného obyvateľstva povážlivo zhoršila. Teraz si spomeňte, ako na začiatku vojny ľudia núkali vojakov jedlom. Na konci vojny bola situácia úplne iná, oba zápisy sú z roku 1918 z talianskeho frontu. Keď boli v takomto stave vojaci, viete si predstaviť situáciu civilného obyvateľstva?

„Keď sme v tých pustých talianskych horách na O. Barikadi prevzali pekáreň od 21. divíznej pekárne, začali sme hneď pracovať. Nikdy ešte a nikde nenapadali vojaci pekáreň ako tu, hlad ich nútil kradnúť, keď sa aj na nich strieľalo. Dobrovoľne ponúkali od pechoty 10 korún za jeden chlebík. Daktorí pekári prevádzali kšefty, dôstojníci bránili, no to nič neosožilo. Spočiatku som sa nazdal, že sa správne robí, keď dôstojníci trestali pekárov za kšefty, no keď som videl, že dôstojníci daktorí zrovna zamieňajú, dávali chleba za prstienky, náramníky a všelijaké hračky, tak som povedal, že ani vojaci nemôžu lepšie robiť. Zamieňanie pokračovalo, pechota dávala za chlieb všetko, boty, prádlo a čo mali. Nuž aká pomoc, keď je vojna!“

„V Primolane videl som tu najväčšiu biedu dosiaľ. Dvadsať korún dávali za vojenskú bochničku (za komis) a nebol nikde k dostaniu. Videl som na vlastné oči, na nádražie doviezli surové kože zo zdochnutých koní nadrané a už zosmradlené a hladovití vojaci rezali si z nich a kládli do vačkov, že si to v šálke uvaria. Stál som pri tom, tu prišiel dôstojník od zásobovacieho oddelenia a vojak, čo kože prijímal od tých, čo ich doviezli, žaloval, že všetky uši sú obrezané. Jeden vojak bol sa zohol k zemi, chcejúc si kus odrezať, tu dôstojník kričal: ‚Nahaj to!‘
Ohlásil som sa a poviem: ‚Nahajte ho, nak si odreže!‘
‚No jo! Ale ich všetky sežerú!‘
‚Nezáviďte mu, nerobí z prepychu, hlad ho k tomu núti.‘“

Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Kniha je už vypredaná, posledných 9 kusov je možné získať na tomto mieste (spolu so Zborníkom zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 - 2 zväzky, 720 strán).

Zápisky sú k dispozícii aj v exkluzívnej zberateľskej podobe, hľadajte tu alebo tu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská priznala vzťah s Kočnerom. Spomína aj Fica

Neskôr chce vypovedať o Bödörovi, aj Zoroslavovi Kollárovi.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zvoliť generálneho prokurátora je len prvý krok

Vypočutia trvali 36 hodín, voľba mala byť už v tieto dni.


Už ste čítali?