Rok bez jediného dňa dovolenky

Autor: Mišo Šesták | 30.8.2017 o 8:27 | (upravené 13.11.2017 o 21:09) Karma článku: 10,89 | Prečítané:  6669x

O niektorých štátnych úradníkoch, ktorí boli "milí a ústretoví" aj pred sto rokmi. O cestovaní vlakom v neľudských podmienkach. O dlhých mesiacoch bez jediného dňa dovolenky.

Dnes sme zvyknutí na víkendy, sviatky i dovolenky. Napadlo vás niekedy zamyslieť sa nad tým, aké voľno mali vojaci počas prvej svetovej vojny? Zaujímavé podrobnosti sa nachádzajú v zápiskoch Samuela Činčuráka, ktorý na frontoch prvej svetovej vojny (srbskom, ruskom a talianskom) strávil spolu 51 mesiacov. Krvavý konflikt prežil bez ujmy najmä vďaka tomu, že bol dôstojníckym sluhom pri zásobovacej kolóne a teda sa priamo nezúčastňoval bojov.
Už som písal o jeho pohľade na alkoholizmus v armáde,  o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu, ale napríklad aj o utrpení koní, teraz sa pozrime na to, ako často sa Činčurák dostal domov k rodine.

Z Ozdína do Lučenca a odtiaľ do Záhrebu k svojej jednotke odišiel Samuel Činčurák v skorých ranných hodinách 29. júla 1914. Vojakom vtedy sľubovali, že vojna bude krátka a rýchla. Činčurák asi netušil, že prejde rok, kým znovu uvidí svoju rodinu. Až 18. júla 1915 (medzitým sa už zásobovacia kolóna, v ktorej slúžil, presunula zo Srbska do Besarábie na ruský front) dostal jeho nadporučík dovolenku. Činčuráka, svojho pucfleka, si zobral so sebou. O svojej prvej dovolenke si Činčurák zapísal: Keď sme prišli do Prahy, mohol som spoznať rodinu môjho nadporučíka. Jeho žena, dobrá a milá duša, bolo mi divno, že sa môže pri takej žene dopúšťať sa smilstva. ... Čo ma najväčšmi potešilo, že aj mne dal dovolenie odísť na pár dní domov, aby som navštívil svoju rodinu. Doma som sa mohol baviť iba šesť dní. Ťažko mi bolo lúčiť sa s domácimi, no čo si počať? Keď sa muselo, muselo, bárs človek nevedel, začo a prečo ten čas tam trávi alebo prečo mnohí umierajú.“

Ďalšiu dovolenku dostal koncom marca 1916, domov mohol ísť na 14 dní. Po príchode domov do Ozdína sa musel hlásiť u notára, aby dostal potvrdenie, kedy prišiel domov: „Podávam mu môj spis, čo som dostal od divízie, aby sa podpísal, no on zareval na mňa: ‚Varnyi!‘ a škaredo zahrešil. Stál som a čakal, veď keď vojak dostane pár dní dovoleno, môže stráviť pol dňa na úrade, pokiaľ sa mu pán notár podpíše! Po hodnej chvíli obrátil sa ku mne a spytuje sa ma po maďarsky, čo chcem. Hovorím, že som prišiel na dovoleno a aby sa mi podpísal, kedy som prišiel. Vzal do ruky moju listinu, prezrel a potom začal: ‚Všetko, čo prichodí do Maďarska, musí byť maďarsky napísané!‘
‚Ja som to nepísal, to písali na divízii, že napísali po nemecky, ja za to nemôžem.‘
Začal čítať: ‚Offizirsdiner.‘
(dôstojnícky sluha) Buchol o stôl listinu, zahrešil škaredo a začal kričať: ‚Čo je to za vojak offizirsdiner?!‘ Pozrel na mňa, akoby ma chcel očima preklať.
‚I to niekto musí byť,‘ hovorím ja.
‚Vy ste švindler, ja vás naučím!‘ kričal a zlorečil, vzal tušku a prepísal si číslo poľnej pošty a divíziu. ... ‚Na čo ste vy prišli, čo chcete doma?!‘ Spytoval sa surovo ďalej.
‚Neprišiel som sa vyvaľovať, ale pomôcť doma na poli orať a posiať jarinu, že by mali čo jesť.‘

Bol som rozčúlený nad takým poriadkom, no musel som mlčať, lebo keď by ho bol rozšlapil, bolo by väčšmi smrdelo a človek je rád, že môže pár dní doma sedieť. Podpísal mi moju listinu a ja šiel domov, hnevajúc sa sám na seba. ... Po 20 mesiacoch prišiel som z bojišťa a on sa spytuje, čo ja chcem doma a na čo som prišiel. Veď som neprišiel vidieť notárskych zlodejov, ktorí okrádajú doma ženy a siroty, ale svoje deti. Ja nehovoril nič, že on – notár, richtár, richtárov syn a podrichtár boli tiež uznaní za spôsobilých do vojny a už 20 mesiacov, čo sú ustavične doma, vyťahujú sa v mäkkých posteliach, to sú neni švindleri! Tí, čo 20 mesiacov trpia hlad, zimu, vši ich jedia, to sú švindleri! Nuž, aká pomoc, človek musí mlčať, bo v Uhorsku spravodlivosť zomrela.“

Ďalšiu dovolenku mal prisľúbenú koncom roku 1916, ale nakoniec z nej zišlo. Činčurák to, pochopiteľne, dosť ťažko znášal, zvlášť keď: „Sa mi ten sluha chválil, že čo je sedem mesiacov na bojišti, už tretí raz ide na dovoleno.“ Alebo: „Dôstojníci, ktorí sa doma po uliciach prechodia, tí dostávajú vždy dovoleno a sedliak, ktorý by na poli mohol doma pomôcť, ten nedostáva.“

Napokon mu povolili ísť domov až po viac ako roku od poslednej dovolenky, 17. apríla 1917, aby mohol doma pomôcť s jarnými prácami. Bez problémov sa nezaobišla ani cesta domov: Večer pred ôsmou prišiel vlak od Stanislava, na ktorom som sa mal viesť. Vlak zastal, vyliezali sme do vlaku, ale nás dnu nepustili. Vo vlaku boli pruskí vojaci, ktorí sa tiež viezli na dovolenku, oni si postlali po laviciach, políhali a nás jednoducho vysácali, takže my v našich vozňoch museli sme sedieť na stupátkach, ak sme nechceli zostať na nádraží. Bolo mi to veľmi odporné, že Nemci si môžu takých pánov hrať, a to v našej vlasti, za ktorú človek zomiera a čas mrhá na bojišti.“

Doma bol opäť na pretrase aj notár: „Spytoval som sa ženy, či dostáva podporu na seba a dve malé deti. Ona mi hovorila, že nie, keď sa vraj uchádzala o podporu, tak jej notár len sľuboval, ale to bolo len na jazyku, pokiaľ nezjedol kilo masla, čo mu bola odniesla. Pozdejšie ani len s ňou hovoriť nechcel a nie aby jej bol podporu vyhľadal – tá šla takým ženám, čo si s ním dobre rozumeli a s ním smilnili.“ (Nečudo, že po návrate z bojísk sa vojaci notárom často mstili, ale o tom snáď inokedy.)

Na štvrtú dovolenku išiel Činčurák 1. apríla 1918 už z talianskeho frontu: „Už sa blížil rok, nechybelo doňho len 15 dní, čo som bol na dovolenom, za ten čas môj stotník bol dva razy a teraz sa tretí raz chystal a že šiel on, tak ma pustil.“
Cesta domov opäť nebola jednoduchá: „Vlak prišiel. Dôstojníci vysadali do prvej a druhej triedy, my s ostatnými vojakmi vysadli do vozňov, čo sú pre statok, tie boli otvorené a poneváč boli aj tie preplnené, musel som sedieť medzi dvermi, kde bol veľký prievan. Studený vietor dul a ja hrkal zubami od zimy, myslel som, že to nevydržím, no dobrý Boh zachránil ma, že som neonemocnel.“
Domov dorazil 4. apríla večer, 28. apríla 1918 odchádzal naspäť „znovu na front, aby pokračoval v tom otrockom živote. ... Ako som sa doma mal, nejdem opisovať, veď každý vie, že tie dni boli veľmi krátke, ale požehnané. Ťažko sa mi bolo lúčiť, srdcom vládla veľká búrka, ó, kto opíše? Deti boli už väčšie, štebotali okolo mňa ani lastovíčatá, každý pohľad na ne budil vo mne zlosť na tých pánov, čo tú vojnu vedú.“

Už o dva mesiace neskôr dostal Činčurákov stotník z domu správu, že bol zvolený za verejného notára, tak aby si šiel spraviť poriadok. Dňa 26. júna odišiel do Prahy a Činčuráka zobral so sebou. Z Prahy ho však pustil rovno domov, kam Činčurák prišiel neskoro večer 29. júna. Ani do tretice sa cesta vlakom nezaobišla bez problémov, tentoraz na trase z Lučenca do Brezničky: „Sedím si vo vlaku, naraz prídu dvaja mladí vojaci a začnú prezerať batožiny. Prišli aj ku mne, začali prísno, no keď som ich neprosil, skrotli, ale poneváč boli desiatnici, bárs ešte len sopliaci, musel som im otvoriť aj môj batoh. Mal som tam dva nebožiece, ktoré som na ceste od Cigáňa za kus chleba kúpil. Obzerali ich domnievajúc sa, že som štát okradol, začali sa vymáhať, kde som to vzal.“
Nakoniec sa to obišlo bez problémov, ale podobné peripetie ho čakali aj pri ceste späť do Prahy: „Keď vlak prišiel na hranicu maďarskú a mali sme vkročiť do Rakúska, tu vyšlo do vozňov niekoľko mladých maďarských vojakov s jedným dôstojníkom a začali prezerať batožiny vojakom. Vraj vojak nesmie mať so sebou viacej ako štyridsať dekov slaniny.
‚To je škandál!‘ povedal som. Tak na fronte nedajú jesť, a keď si vojak z domu nesie, tak mu darebáci, ktorí sa povaľujú, zoberú. U jedného šikovateľa našli väčšiu zásobu, tak mu zobrali. Ten sa hádal s nimi, sľuboval, že to bude hlásiť, nič nepomohlo. Nazval to zlodejstvom, čo z toho bolo, neviem. Jedna žena z Viedne sedela medzi nami, niesla so sebou 3 kg múky, 2 kg marhúľ, zobrali jej všetko. Keď sme prišli do Bruku, tak tá žena šla na rakúsky konsul, tam prosila o to, čo jej bolo odobrané. Vrátili jej 2 kg múky, jeden sa stratil, a niekoľko zelených marhúľ. Čo boli zrelé, tie páni zožrali!“

V Prahe mu stotník oznámil, že majú dovolenku predĺženú o dva týždne, opäť sa teda vrátil do Ozdína, tentoraz cez Bohumín a Vrútky. To bola jeho posledná dovolenka. Najbližšie sa vrátil domov natrvalo, na konci vojny.

Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Ďalšie informácie a ukážky z knihy nájdete tu. Zberateľom je určené faksimilné vydanie (tu alebo tu).

Alebo si knihu môžete kúpiť v tejto špeciálnej akcii, kde ju dostanete nielen za výrazne nižšiu cenu, ale navyše aj s viac ako 500-stranovým zborníkom. Ponuka je obmedzená počtom kusov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?