reklama

Kariéra a rodinkárstvo v stredoveku

Krátky návrat k Slovákom, predchodcom Slovákov a Slovanom. O tom, že známosti a rodinkárstvo fungovali ž v stredoveku. Exkurzia do súdnictva v 14. storočí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keď sme s Tomášom Sitárom prvý raz písali o magistrovi Pavlovi z Kolár (respektíve o jeho predkoch) v blogu Založili Uhorsko Slováci?, rozvírilo to celkom slušnú debatu. Samozrejme, titulok článku treba chápať s istou dávkou nadsádzky. Ja ho momentálne použijem ako „mostík“. V oblasti stredoveku som úplný laik, preto som sa v súvislosti s knihou Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia, ktorá vyšla s finančnou pomocou Fondu na podporu umenia, spýtal jej autora pár laických, možno až naivných otázok

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O Pavlovi z Kolár v skratke aspoň toľko, že ide o potomka starého slovenského rodu Hont-Poznanovcov, ktorý bol ako protonotár dvoch palatínov dlhodobo jednou z hlavných hnacích síl uhorského súdnictva v období neskorého stredoveku, mal veľký vplyv na formovanie a štandardizovanie uhorského zvykového práva a súdneho systému, a ako člen kráľovskej rady poskytoval svoje vedomosti a skúsenosti aj samotnému kráľovi Žigmundovi.

Obrázok blogu

V prvej otázke pre autora knihy, Tomáš Sitára, ma zaujímalo (a práve tu využijem ten spomínaný „mostík“), či sa dá nejakým spôsobom exaktne dokázať, že magister Pavol sám seba vnímal ako „Slováka“ (Slovana, predchodcu Slovákov – tu je proste asi akýkoľvek termín nepresný, ale snáď sa chápeme), či po sebe nezanechal napríklad dáku listinu v jazyku nám blízkom:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Dokázať sa to nedá, ale jeho otec preukázateľne udržiaval tradíciu rodu Hont tým, že sám niesol toto dedičné (a v tej dobe už atypické a nekresťanské) meno. Dá sa preto predpokladať, že Pavol bol minimálne vychovávaný v duchu odkazu na slávnych predkov zo slovenského (slovanského) rodu, hoci sám sa v dospelosti zrejme profiloval ako príslušník spoločného uhorského národa bez dôrazu na špecifickú národnosť, čo bolo dané službou na etnicky a jazykovo rôznorodom kráľovskom dvore. Listina v slovenčine z tejto doby neexistuje žiadna, z Pavlovej produkcie poznáme len latinské listiny.“

Druhá vec, ktorá ma ako laika zaujímala a vŕtala mi v hlave, je, ako sa šľachtic z dedinky ako Koláre dostane v hierarchii Uhorska tak vysoko – až ku kráľovi. Schválne si pozrite, kde ležia Koláre, respektíve si odpovedzte na otázku, či ste o nich už počuli. Boli Koláre obcou na periférii aj v 14. storočí? A ak áno, akým spôsobom sa Pavol dokázal presadiť?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Koláre boli určite „zapadákovom“ aj vtedy, avšak aspoň sa nachádzali v blízkosti relatívne dôležitého mestečka Balážske Ďarmoty, kde sa konávali trhy, súdy aj župné zhromaždenia šľachty. Pokiaľ ide o kariérny postup, to bolo vždy predovšetkým o známostiach. Pavlov otec bol preukázateľne v službách miestneho magnátskeho rodu zo Sečian (Szécsény), a Pavol sám sa zrejme počas svojho štúdia (predpokladám, že študoval v kláštornej škole v Jasove) dostal do konktaktu s ďalším magnátskym rodom Bebekovcov z Plešivca. Keď sa oženil, jeho švagrom sa stal protonotár dvorského sudcu, Bartolomej zo Söju a Szente (dediny relatívne blízko pri Kolároch na druhom brehu Ipľa v Novohrade), a cez neho sa zrejme dostal ako notár na kráľovský dvor. A keďže v týchto rokoch boli dvorskými sudcami práve Bebekovci a páni zo Sečian, vďaka známostiam sa mu rýchlo podarilo stať sa protonotárom. Tam sa potom zrejme udržal už vďaka svojej kvalitnej robote, keďže jeho ďalší šéfovia s ním nijako známosťami spriaznení neboli.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Na záver, a pre bližšie pochopenie Pavlovho pracovného života, bude vhodné osvetliť si systém fungovania súdov a súdnictva v Uhorsku (ukážka z knihy, vypustené sú odkazy na zdroje a literatúru): „Najvyššou a prvotnou súdnou ustanovizňou bol panovník, ktorý v najstarších dobách vykonával súdnictvo sám. Kráľ v prítomnosti dvoranov súdil hlavne na svojom dvore, čiže kúrii, ktorá v časoch putovného dvora za dynastie Arpádovcov mohla zasadať kdekoľvek, kde sa kráľ na cestách zastavil. Až v období vlády Anjouovcov sa ako stále sídlo kúrie vyprofiloval Vyšehrad, a neskôr sa ním stal Budín. S postupným nárastom súdnej agendy sa však cez spôsob delegovania právomocí na zástupcov vytvoril zložitejší súdny systém a niekoľko rôznych inštitúcií, ktoré však stále patrili do kráľovskej kúrie.

Prvým kráľovým zástupcom bol už od 11. storočia palatín, na ktorého sa postupne presunuli všetky súdne kompetencie panovníka. Navyše zhruba od konca 12. storočia vznikol aj inštitút palatínskych kongregácií, teda vidieckych zhromaždení šľachty, kde palatín spolu so zvolenými zástupcami tej-ktorej stolice súdil v trestných veciach nešľachticov a v majetkovo-právnych sporoch šľachty. V čase pobytu pri kúrii zasa palatín riešil hlavne odvolania z kongregácií a spory medzi kráľom a šľachtou. Aj palatín si pod tlakom pribúdajúcich sporov musel ustanoviť zástupcu, ktorým bol dvorský (niekedy nesprávne aj krajinský) sudca. Ten postupne prebral väčšinu palatínskej súdnej agendy, a od 13. storočia sa stal aj zástupcom kráľa v súdnych veciach prejednávaných v rámci kúrie. Bol tiež predsedom kráľovskej súdnej tabule, čo bol súdny orgán, kde sa riešili všetky záležitosti, o ktorých nemusel rozhodovať kráľ, teda hlavne odvolania z nižších súdov.

Paralelne s kúriou pôsobila kráľovská kancelária. Pôvodne šlo o úrad pre duchovné osoby z prostredia kráľovskej kaplnky, ktoré pre kráľa vyhotovovali listiny, neskôr sa títo vysoko postavení preláti a ich podriadení stali súdnym orgánom, ktorý prebral všetky súdne kompetencie kráľa, ktoré ešte neboli pridelené orgánom kúrie. Tento systém sa časom tak rozrástol, že v polovici 15. storočia na dvore pôsobili až tri kancelárie (veľká, malá a tajná) s rôznymi kompetenciami. Na ich čele stále stála cirkevná šľachta, hoci sa tu súdilo výlučne vo svetských záležitostiach. Z tajnej kancelárie sa vyvinul aj úrad personála, čiže miestodržiteľa osobnej kráľovskej prítomnosti, ktorý sa stal tretím najvyšším svetským sudcom v krajine. Personál bol členom kráľovskej rady a strážcom kráľovskej súdnej pečate. Určité menšie súdne právomoci mali aj iní vysokopostavení dvorania, predovšetkým taverník.

Nižšou súdnou inštanciou s lokálnymi právomocami boli šľachtické stolice, ktorým predsedali volení podžupani a stoliční slúžni; a tiež mestské a dedinské súdy na čele s richtármi, mestskou radou, a v prípade dedín aj prísažnými. Bokom od tohto systému potom stáli cirkevné súdy, ktorých jurisdikcia sa vzťahovala predovšetkým na duchovenstvo, ale rozhodovať mohli aj dedičské spory v rámci šľachtických rodín a pod.

V období vlády kráľa Žigmunda už bola kráľovská kúria ustáleným súdnym orgánom, ktorý v ideálnom prípade zasadal v plnom zložení, t. j. za prítomnosti kráľa, palatína, dvorského sudcu a personála, pričom predsedníctvo súdu sa menilo podľa toho, kto mal kompetenciu súdiť konkrétne prejednávanú vec. Prísediacimi pri takýchto súdoch boli členovia kráľovskej rady, čiže najvyšší svetskí a cirkevní šľachtici, ktorí mali pri rozhodovaní poradný hlas. Súd potom dopĺňal pomocný personál, ktorým boli protonotári a notári. V tomto období si notársky personál vyberal samotný hodnostár, zväčša z radov svojej familiarity. Z toho vyplýva, že Pavol mal zrejme blízky vzťah s Bebekovcami, pretože jeho kariérny postup je spojený práve s érou ich pôsobenia v najvyšších kráľovských úradoch.

Čo sa týka náplne práce notára v kancelárii niektorého z najvyšších sudcov, zrejme sa nelíšila od práce notára hodnoverného miesta pôsobiaceho pri kapitulách a konventoch. Ten sa zúčastňoval jednotlivých súdnych pojednávaní (vypočutí aj vynesení rozsudkov), kde zaznamenával najdôležitejšie prednesené fakty (predovšetkým mená, miesta a predmet sporu), aby z nich neskôr v kancelárii skoncipoval návrh výslednej listiny. Ten bol následne kontrolovaný skúsenejšími kolegami a nadriadeným, v prípade potreby doplnený a opravený. Až potom zrejme ten istý notár vyhotovil konečnú listinu, ktorá bola po spečatení a zaplatení poplatku za vyhotovenie odovzdaná žiadateľovi. Okrem toho notári zrejme fungovali aj ako súdni prekladatelia pre procesné strany, ktoré neovládali latinčinu a potrebovali vyhotovenie prekladu do maďarčiny (prípadne iného národného jazyka); a taktiež aj ako strážcovia úradných pečatí v prípade, že príslušný hodnostár alebo vedúci jeho kancelárie – protonotár – boli odcestovaní. V období Žigmundovej vlády sa spomínajú aj povinnosti ako výber či vymáhanie súdnych trov od procesných strán, prípadne výkon funkcie špeciálneho dvorského vyslanca, keď notári vykonávali dohľad nad štatúciami majetkov priamo v teréne.

Zjednodušene sa dá povedať, že šlo o pisárov s určitým stupňom právnického vzdelania. Vo všeobecnosti je tiež možné tvrdiť, že u notárov kúrie šlo o časovo náročnú prácu, ktorej sa chopili zväčša potomkovia málo významných či schudobnelých šľachtických rodov, ktoré nepatrili medzi barónov a magnátov. Len tí totiž mohli zastávať najvyššie pozície na kráľovskom dvore, a zároveň svojim vzdelanejším familiárom mohli dopomôcť k podobným úradníckym miestam. Tí potom mali v takejto službe možnosti, ako zlepšiť svoju finančnú aj sociálnu situáciu, pretože táto práca bola jednak dobre honorovaná (notári dostávali určitú časť vybraných súdnych poplatkov, ktorých objem vzhľadom na zväčšujúcu sa agendu postupne narastal), a popritom za dobrú službu nezriedka mohli získať aj majetkové dary od panovníka či bočné príjmy vo forme darov od spokojných stránok. Notári a predovšetkým protonotári tiež mali zaujímavý sociálny status s určitým vplyvom, hoci aj nepolitickým – právna sila súdnych pečatí, ktorými disponovali, totiž bola pomerne významná. S nárastom počtu miest v kanceláriách najvyšších sudcov sa tak na kráľovskom dvore postupne vytvoril a udomácnil aj nový typ svetskej strednej šľachty – úradnícka – ktorej príslušníkov Bónis vo svojej monografii súhrnne nazval ‚uhorskou právnickou inteligenciou‘.“

Viac informácií o knihe, o ktorej sa domnievame, že ide o vôbec prvú monografiu príslušníka stredovekej uhorskej šľachty, ktorý nielenže preukázateľne pochádzal z pôvodne slovenského rodu, ale s územím Slovenska je spätý celý svoj život, nájdete na tomto odkaze (vrátane ukážok).

Obálka knihy Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia
Obálka knihy Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia 
Tento projekt bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia.
Tento projekt bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. 
Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu