Strach rakúsko-uhorskej armády zo Srbov

Autor: Mišo Šesták | 2.11.2017 o 8:27 | (upravené 13.11.2017 o 21:09) Karma článku: 10,41 | Prečítané:  12634x

O útekoch rakúsko-uhorskej armády pred Srbmi počas prvej svetovej vojny očami priameho účastníka. O tom, že strach má veľké oči...

O Samuelovi Činčurákovi som už písal viackrát. Len v krátkosti pripomeniem, že ako dôstojnícky sluha pri vozovej kolóne strávil na srbskom, ruskom a talianskom fronte v rokoch 1914 až 1918 dlhých 51 mesiacov. Väčšinu času sa pohybovali tesne za frontom, kam privážali potraviny a ďalší potrebný materiál a odvážali ranených. Písal som už o jeho pohľade na alkoholizmus v armáde, o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu či o utrpení koní. Doteraz som však nespomínal žiadne zážitky priamo z boja. Koniec koncov, týchto Činčurák veľa nemal, keďže väčšinu času trávil za frontovou líniou.

Keď rakúsko-uhorská armáda zaútočila na Srbsko, vojaci šli do boja s presvedčením, že víťazstvo je otázkou pár dní. Vytriezvenie prišlo veľmi rýchlo. Samuel Činčurák zapísal niekoľko príhod o stretoch so Srbmi, väčšina z nich nie je pre rakúsko-uhorskú armádu práve lichotivá. Nezapisoval len vlastné zážitky, ale aj sprostredkované udalosti od vojakov, s ktorými sa stretol. Jedno takéto rozprávanie si zapísal aj v druhej polovici októbra 1914: „Dotiahli sme ku Drine, tam sme si zákopy nakopali, bo 18. mali sme napadnúť Srbov, lenže 15. na noc nenadále rozliala sa Drina, tak tisíce (vojakov) zem zasypala, jeden druhého ratoval, ťahal spod zeme, no ale aj to bolo zle, bo ako sa ktorý ukázal, bol aj synom smrti. Nevedeli sme, čo je horšie, či dusiť sa v blate a či utekať. Keď čím ďalej voda sa väčšmi rozvodnila, pustili sme sa utekať, Srbi zbadali, začali do nás šrapnely, čo voda nezadlávila, to spálili šrapnely. Celý deň tam zranení ležali, volali o pomoc, no nikto nesmel ku nim sa priblížiť, dobre že minulú noc bola hmla, daktorí sa osmelili, šli do zákopov, viazali povrazy o nohy, a tak vyťahovali a niečo mohli z nich zachrániť. Dnes ráno boli Srbi prešli Drinu a zase naša artilerija všetkých pobila, že sa málo vrátili do Srbska.“

Aké to je utekať pomedzi svištiace guľky, zažil Činčurák aj na vlastnej koži o dva mesiace neskôr. Začalo to nevinne: „Krásny nedeľný večer nastal, keď sme dorazili do jedného lesa. Bolo tak tichunko a jemne, ani čo by jaro nastalo, no a ono bol december. Pred nami šiel náš prvý Ettapentrainzug, tomu povystávali kone, tak ďalej nemohli a že úzka horská cesta, my sme ich zase obísť nemohli, preto inšie nezbývalo, ako tu v tej krásnej božej prírode nocovať. Pán poručík ľahol si do voza a ja si ustlal pod mladý listnatý dubček. K večeri sme dostali konzervy, zakázané nám bolo, že nesmieme oheň klásť a krik robiť. Celú noc nebolo čuť ani sovu zahúkať a nie pušku vystreliť, tak bolo ticho. Spalo sa tu veľmi dobre, ani v dákych perinách, veď unaveným je sen sladký.“

Ďalšiu noc už na prísne opatrenia nedbali: „Stotníkovi vojaci, samí domobranci, kládli veľké ohne a robili krik ani na svadbe. Bolo mi divné, že dôstojníci to tak nahajú, keď minulej noci nesmeli sme ani písknuť. O dvanástej prišiel ku mne môj kamarát, uvaril trochu čaju a ponúkal mi, aby som sa napil. Rozprával mi, že pred chvíľou prišiel sem jeden kaprál a rozprával, že naša celá fronta je porazená a vraj aby som to oznámil poručíkovi, ak by chcel, žeby sme ďalej šli. Zobudil som poručíka a mu rozprávam, čo som počul. On si z toho veľa nebral a povedal mi na to: ‚Keď máme rozkaz tu prenocovať, tak nesmieme ďalej!‘
Neprešla ani polhodina, dobehne na koni jeden dôstojník a spytuje sa, kde sú komandanti od štafflov. Zobudil som poručíka a hľa, tu im prísny rozkaz vydal, že hneď a hneď majú sa odtiaľto stratiť, aby ich svitanie nechytilo, bo nepriateľ je blízko. Poručík nevedel, ktorú čižmu si obúva, keď nemohol čižmy obuť, volal, aby som mu dal topánky. Keď s veľkou núdzou sa zhotovil, vybrali sme peniaze z kufra, zapakovali do paktáškou na koňa. Ja na môjho furmana, aby pohol kone, že by sme boli s vozom na predku.“

Útek bol chaotický: „Na kuse sme museli vedľa rieky, tu sa daktorí prekopŕcli do vody, ledva sa furman ratoval, kone, voz a zbožie voda vzala. ... Bolo blato, ale kobylky ťahali na pretrhnutie. Utekal som vedľa voza, no keď prišlo do blata, že som do pol kolien uväzoval, pustil som sa cez lesík, skrývajúc sa od duba do duba, aby ma guľka nenašla, bo hvižďali husto spoza chrbta. Bol som vystal, že som už dýchať nevládal, chcel som mantel zahodiť, no myslel som si, ak predsa ujdem, zima je, čo si počnem bez neho. Vyšiel som na cestu a tu práve jeden z našich furmanov, ktorý mal dobré kone, prosím ho, aby ma vzal na voz, že zhodíme náklad a ak niečo bude, tak ja zaplatím. Vyskočil som na voz, no nahali sme ovos, aby sme mali pre kone. Tu som videl z voza, ako to všetko na zlomkrk uteká. Utekala pechota, utekali husári, keď mu kôň uviazol do blata, skacil z neho, nahal všetko a utekal. Vada, krik od dôstojníkov, každý chcel napred s jeho vozmi. Zo všetkých strán sa utekalo.“

Všetci boli radi, že sa im podarilo ujsť a zachrániť. Jeden nadporučík sa však nebol ochotný zmieriť so zahanbujúcim útekom a snažil sa zachrániť aspoň armádne vozy: „To je hanba, pár Srbov a vás toľko od nich bežať a tam nahať na pár sto tisíc zlatých hodnoty, naspäť všetci!“ Činčurák ďalej píše: „Ja som zostal pri vozoch a ostatní museli všetci naspäť. Keď prišli blízko lesíka, tu cez les videli, ako sa srbskí vojaci hostili vo vozoch. ‚Predaj se, švabo!‘ volali Srbi na našich, keď ich videli pomedzi stromy. Furmani nesmeli ísť blíž, ale sa vrátili naspäť. Keď to videl ten nadporučík, že sa vracajú bez vozov, pochytil korbáč, rúbal koho zachytil a hnal furmanov aj dôstojníkov naspäť a aj sám išiel s nimi. Keď prišli znovu do lesíka a Srbi spozorovali, že sú tu aj dôstojníci, začali do nich strieľať, takže sa plachtári rozutekali ako kurence. Už ich viacej nadporučík nehnal, bo videl, že je nemožné naspäť vozy dostať. ... Po celý čas, čo som pri tých troch vozoch stál, horekoval som nad stratou môjho voza, bolo mi veľmi ľúto za Bibliou a rukopismi, čo som tam mal. Modlil som sa v duchu k Pánovi Ježišovi, aby mi to zachránil a on ma vyslyšal, medzi inými, čo prichodili vozy, bol aj môj.“

Ďalšia epizódka so „Srbmi“ sa udiala ešte v ten istý deň: „Deň bol pekný, slniečko bolo hmlu rozbilo a krásne svietilo, lenže zaveľa nemalo dovolené. Krátky deň, tak sa chytro začalo stmievať. Už bol večer a my ešte vždy čujeme v blízkosti streľbu strojných pušiek, srdce každému silno klapalo a šeptalo: ‚Chytia nás Srbi!‘ Ako ideme, jeden dôstojník ďalekohľadom spozoruje, že z ľavého boku akási pechota ponáhľa sa k nám. Bolo to strachu, no keď sa priblížili, videlo sa, že sú to naši honvédi.“

Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Ďalšie informácie a ukážky z knihy nájdete tu. Zápisky existujú aj v exkluzívnej podobe, hľadajte tu alebo tu.

Alebo si knihu môžete kúpiť v tejto špeciálnej akcii, kde ju dostanete nielen za výrazne nižšiu cenu, ale navyše aj s viac ako 500-stranovým zborníkom. Ponuka je obmedzená počtom kusov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?