Armáda, ktorá zaútočila sama na seba

Autor: Mišo Šesták | 14.11.2017 o 8:27 | Karma článku: 10,55 | Prečítané:  11138x

Rozprávanie o veľkej ofenzíve na talianskom fronte v júni 1918, ktorá stála život desaťtisíce vojakov na oboch stranách.

Keď som naposledy písal o Samuelovi Činčurákovi, spomínal som jeho „bojové“ skúsenosti zo srbského frontu počas prvej svetovej vojny. Dnes v tom chcem pokračovať. Pripomeniem, že Samuel Činčurák strávil v rokoch 1914 až 1918 dlhých 51 mesiacov ako dôstojnícky sluha pri vozovej kolóne na srbskom, ruskom a talianskom fronte. Väčšinu času sa pohybovali tesne za frontom, kam privážali potraviny a ďalší materiál a odvážali ranených. Písal som už o jeho pohľade na alkoholizmus v armáde, o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu či o utrpení koní. Vďaka svojmu zaradeniu mal minimum skúseností s priamym bojom, väčšina bojových príhod je sprostredkovaná. Že nie je vojna ako vojna, bude zreteľné aj v dnešnom rozprávaní. Stalo sa v polovici júna 1918 na talianskom fronte.

Rakúsko-uhorská armáda sa chystala na veľkú ofenzívu. Zaujímavé je, že namiesto toho, aby sa ju snažili utajiť, vyzeralo to presne naopak – písali o nej noviny, rozprávali sa o nej vojaci. Taliani sa tak mohli dobre pripraviť. Činčurák opisuje atmosféru v armáde tesne pred ofenzívou takto: Ôsmeho júna ešte nezačalo ani dobre svitať, začali granáty padať veľmi blízko. Jedna guľa spadla na cestu, tam zabila štyroch ruských zajatcov, čo tam cestu naprávali. Úbohí Rusi zahynuli vzdor tomu, že sa na svojej fronte dobrovoľne vzdali. Druhá guľa spadla do poľnej nemocnice, ktorá tiež nebola ďaleko od nás, tam zabila jedného lekára a dakoľko nemocných. Tretia guľa zahvižďala a bác zrovna do kotla, keď kuchár chcel chlapcom kávu deliť. Bolo to pri 21. divízijnej pekárni, ktorá stála kúsok od nás. Niektoré začali veľmi blízko nás padať, takže aj my sme tŕpli, a keď sme guľu čuli v povetrí hvižďať, čakali sme nežiadanú návštevu. Našim pánom dôstojníkom ani jesť sa nechcelo a aby im gramofón zahral? Ani na myseľ nenapadlo! ...
Každý temer náš vojak vedel, kedy má ta generálna ofenzíva začať, v ktorý deň a v ktorú hodinu, preto keď sa blížil ten deň, každý napnuto očakával, čo sa stane, aká premena.“

14. júna sa Samuel Činčurák stretol so svojim synovcom, ktorý slúžil pri 53. pešom pluku 36. divízie: „Bol som rád milej návšteve, ale ma aj zarmútila. Štefanko bol ešte len chlapec, mal len osemnásť rokov. Bol pri strojnej puške, čo je najhoršie a čakáme veľké boje. Štefanko sa žaloval, že má hlad, dal som mu chleba, veď som mal, dve mäsové konzervy, dlho sa pri mne baviť nemohol, bo mal súrno. Kúsok som ho odprevadil a dával radu, aby sa mal na pozore a ak by mohol, prejsť na druhú stranu. Ešte toho dňa mali byť vo štelungu, bo 36. divízia s našou 42. mali za úlohu preraziť taliansku frontu a poneváč útok mal začať 15. júna ráno o štvrtej hodine, tak sa museli ponáhľať, aby nezmeškali.“

Teraz sa vrátim ku konštatovaniu zo začiatku, že nie je vojna ako vojna. Samuel Činčurák prežil veľký ofenzívu takto: „Večer sme si ľahli, no spať sa nespalo, bo každý ustrnuto čakal výsledok, veď až my budeme musieť utekať, ako a kade?! O dvanástej v noci začala bubnová paľba. To je, že delostrelci odrazu dvadsať a dvadsať vypália a to ide, ani keď gramofón hrá, lenže pri tej hudbe nikomu sa nechce tancovať, v každom krv prestáva kolovať. My sme sa nazdali, že naši skôr začali než bolo určené, ale bolo to naopak. Streľba trvala dve hodiny a odrazu prestala. O štvrtej znovu začala bubnová paľba a my hneď rozoznali, že teraz naši strieľajú. Strieľali do ôsmej ráno a potom prestali. Všetko všade bolo pripravené ísť kupredu, no darmo sme čakali, nič nechodilo, žiadna správa, že sa máme hýbať. Popoludní opakovala silná streľba, čo bolo poznať, že sa situácia nezmenila.
Slniečko sa nížilo k odpočinku, lenže bolo akési smutné, akoby plakalo nad tým, čo sa tu dialo. Ono zapadalo, akoby chcelo povedať: ‚Neboli ste hodní vy zlí ľudia dnes mojej lásky!‘ Slnce sa schovalo za vysoké hory a mnohým mladým životom už navždy. Ono zase vyjde a svietiť bude, no tí, čo dnes na bojišti padli, už nikdy viac ho vidieť nebudú, ani nepocítia jeho horúcu lásku.“

Večer sa Činčurák opäť stretol so synovcom a jeho rozprávanie si zapísal. Štefan mal z veľkej ofenzívy úplne iné skúsenosti: „Včera, keď som odišiel od vás a prišiel do leženia, už bolo všetko na nohách, zobral som si svoje veci a zastal do radu. Bolo nám vravené, že ideme do štelungu, a keď prerazíme a prídeme do nepriateľskej zeme, že sa nám prísno zakazuje niečo ničiť. Kto čo zjesť môže, nak zje, čo popiť, nak popije, ostatné nahať, že za nami pôjdu vozy a budú všetko rekvirovať. Každý z nás dostal jednu konzervu a pol bochníka, že nám to musí postačiť, než prídeme do Itálie a tam vraj už všetkého nájdeme. Páni dôstojníci nabrali si veľké prázdne chrbtové vrecia (ruksaky), čo ešte dosiaľ nemali, to si už hotovali na to rekvirovanie. Večer šli sme do štelungu, naša celá divízia zaujala miesto hneď vedľa vašej 42. Dohnali nás všetkých do prvých zákopov, aby sme na povel vyskočili, prerazili a mašírovali kupredu. V noci o dvanástej začali Taliani bubnovú paľbu do nás, mlátili nás strašne, veľmi veľa popadalo. Keď prestali Taliani strieľať, my pohotove robili útok, prišli sme do talianskych zákopov a ani jeden Talian tam. V talianskych zákopoch našli sme biely chlieb, konzervy, zaváraniny, marmeládu (lekvár). Pustili sme sa do toho jesť, ani divá zver! Čo sa tak hostíme, začnú naši delostrelci strieľať do talianskych zákopov, v ktorých sme sa my hostili. Telefón bol prestrihnutý, hlásiť sme nemohli a než zvedeli, čo sa robí, tak spústu našich pobili. Pohli sme sa za Talianmi, našli sme ich až v tretích ich zákopoch, no ale beda, oni nás tu dostali do krížovej paľby, tak málokto živý ostal. Ja, že som bol trochu pozadu so strojnou puškou, bol som aj s jedným šikovateľom skrytý v jednej jame, a keď skríkli ‚Rikzug!‛ zodvihnem sa, aby som videl, či je pravda, tu bums! A už som mal v ľavej dlani dve guľky. Bežal som k lekárovi a lekár mi dal lístok, aby som šiel do poľnej nemocnice. Cestou som videl pole mŕtvolami pokryté, takže som ich musel prekračovať. Dostal som sa na cestu a tu vozy, automobily rozbité, dohonil som jedného raneného šikovateľa, bol celý krvavý, guľa zahvižďala, praskla a šikovateľ predo mnou rozletel sa na kusy. Skočil som do hory a zamieril krížom, a tak som sa dostal až sem.“

Výsledok ofenzívy? „Naša 42. truppen divízia počítala pred ofenzívou viac ako tridsaťtisíc mužstva a za dvadsaťštyri hodín boja zostalo nám 1 100 chlapov. Druhé divízie zrovna tak veľké straty. Noviny písali, že sme mali na italskej fronte vtedy 135 divízií, tak ako som pozdejšie počul z dobrého prameňa, že boli straty v tej ofenzíve na jeden milión mužstva.“ V skutočnosti rakúsko-uhorská armáda stratila v neúspešnej ofenzíve 118 000 mužov, talianska armáda 87 000 mužov. Frontová línia ostala na pôvodnom mieste.

Viac informácií o knihe (vyšla s pomocou Fondu na podporu umenia) prinášajúcej kompletné zápisky Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny, nájdete na tomto odkaze (vrátane ukážok).
Alebo si knihu môžete kúpiť v tejto špeciálnej akcii, kde ju dostanete nielen za výrazne nižšiu cenu, ale navyše aj s viac ako 500-stranovým zborníkom. Ponuka je obmedzená počtom kusov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?