Maďarizačný časopis a história slovenskej dediny

Autor: Mišo Šesták | 16.11.2017 o 8:27 | Karma článku: 9,81 | Prečítané:  4012x

Návod na to, kde môžete nájsť listy z rokov 1910 - 1918 možno práve aj z vašej dediny. Nezriedka ide o veľmi zaujímavé texty.

Ani neviem, čo presne som hľadal, keď som na internete narazil na časopis Vlasť a Svet, čísla z obdobia tesne pred prvou svetovou vojnou. Náhoda chcela, že som hneď objavil články z Novohradu, a tak som sa do prezerania tohto týždenníka pustil systematicky. Materiálu z Novohradu som tam objavil toľko, že som z neho pripravil príspevok do zborníka zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie. Tesne pred dokončením som dostal otázku, či som tam napísal i to, že sa jednalo o časopis, ktorý slúžil maďarizačným snahám. Najprv sa mi tomu ani nechcelo veriť, ale keď som si dohľadal informácie, ukázalo sa toto tvrdenie ako pravdivé. Citovať si dovolím z diela Júliusa Botta Dejiny Matice Slovenskej (1923): „Z Matice Slovenskej vláda utvorila pozdejšie Uhorsko-kráľovský slovenský vzdelávací spolok, pozostávajúci zo siedmich vládou vymenovaných spravujúcich členov. Predsedom spolku stal sa spišský biskup Császka, členmi horno-uhorskí maďarónski vyslanci, hlavní a podžupani, a hýbajúcou silou spolku bol Michal Zsilinszky, postavený za štátneho sekretára v ministerstve kultúry. Z peňazí, ktoré členovia Matice naskladali, vláda vydávala politický časopis Slovenské Noviny, pre ľud týždenník Vlasť a Svet a kalendár, s tendenciou chváliť maďarizačné skutky vlády a tvrdiť, že v Uhorsku neobmedzená národná rovnoprávnosť panuje. V dome Matice Slovenskej umiestili štátne úrady a pozdejšie dali ho i prebudovať. Knihoveň i s muzeálnymi sbierkami vzali najprv do Pešti, potom oddali ju stoličnému múzeu nitrianskemu.“
Sám som si maďarizačné tendencie v časopise nevšimol, lenže ja som sa zaoberal len rubrikou Dopisy, teda správami od čitateľov. Tých šestnásťstranový časopis uverejňoval vzhľadom na svoj rozsah naozaj mnoho. Do zborníka som vybral listy z Novohradu z rokov 1910 až 1918, teda z obdobia, kedy k dejinám (najmä malých) obcí existuje len veľmi málo prameňov. Veď aj kroniky sa v našom regióne začali písať až od polovice tridsiatych rokov 20. storočia.

I tak som však mal pochybnosti, či tie listy ako súbor zverejniť alebo nie. Mnohé z mojich pochybností, ale aj to, prečo sme sa ich napokon rozhodli vydať, veľmi dobre zhrnul Ján Aláč: „Ide o cenné správy, ktoré vychádzajú z vnútra tohto prostredia, keď autormi jednotlivých listov boli predovšetkým miestni roľníci. Po­skytujú tiež svedectvo o myslení roľníckeho prostredia, o najzákladnejších problémoch, ktoré roľníkov trápili a často boli zároveň existenčnými problémami. Zlá alebo ľadov­com zničená úroda, znehodnotené sená či požiar úrody sa z dnešného pohľadu môžu čitateľom zdať ako nedôležité a pre niekoho až smiešne či trápne. Oni však boli hranicou medzi biedou a relatívnou prosperitou. Ne­zriedka stáli na počiatku zadlženia, alebo nutnosti vysťahovania sa. Dešpekt voči nim je dôkazom, ako sa myslenie ľudí za po­sledných sto rokov zmenilo až tak, že sme prestali rozumieť autentickému roľníckemu svetu. Preto je dobré do neho nahliadnuť prostredníctvom týchto listov a hlbšie sa za­myslieť i nad pre niekoho zdanlivo bezcen­nými záznamami, ktoré však v inej dobe boli základnými problémami zamestnávajúcimi myseľ roľníka.“

Z ročníka 1914 som spravil aj štatistiku. Spolu bolo zverejnených 193 listov, z nich najviac z Hontianskej stolice (38), nasledovala Novohradská (32) a Gemerská (18). Z týchto troch stolíc teda pochádzalo viac ako 45 % zverejnených listov. Až za nimi nasledovali Liptovská stolica (14), Trenčianska (13), Nitrianska (12), Prešporská (8) a ďalšie. Z hľadiska získania poznatkov o tom, ako naši predkovia vnímali svoj región a aké problémy ich trápili, sa tejto štatistike môžeme len tešiť. Zaujímavosťou určite je aj pomerne veľké množstvo listov napísaných vo veršoch. Najlepšie na tom je, že šancu nájsť list zo svojej dediny máte aj vtedy, ak sa jedná o malú dedinu, paradoxne oveľa nižšia šanca je pri mestách. Napríklad z Novohradu nebol ani jediný list z Lučenca, zato hneď niekoľko listov z dediniek ako Turíčky, Mládzovo, Krná a podobne. Na tomto linku nájdete celý ročník 1914 časopisu Vlasť a Svet. Ostatné ročníky si ale treba vyhľadať z iných zdrojov. Novohradčania môžu hľadať v zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2017.

Ten bude distribuovaný od pondelka 27. novembra. Získať sa bude dať zadarmo v lučenských kníhkupectvách a na niekoľkých ďalších miestach, o ktorých budeme včas informovať. Kto by mal o zborník záujem (528 strán, 49 príspevkov z celého Novohradu) a nemá možnosť dostať sa k nemu v Lučenci či inde v Novohrade, vymysleli sme takúto možnosť. Knihy, kde je pribalený zborník sú o dosť lacnejšie než samotné knihy. Aspoň takto sme sa snažili vyjsť v ústrety. Je to však obmedzené počtom kusov.

Na záver si neodpustím niekoľko ukážok z listov. V októbri 1910 písal Adam Makovník z Hornej Strehovej: „Na našom okolí ešte len pred 20 – 25 rokami žito sme kvôli slame najviac cepami mlátili, pšenicu ale aj jačmeň sme koňom dali vytlačiť. Neskoršie sme si zadovážili ručné mláťačky a svoju úrodu sme na tých vyrábali. Od niekoľkých rokov úrodu vyrábame na parných mlátiacich strojoch, aké my síce svoje nemáme, ale si na vyrobenie obilia každý rok najmeme takého majiteľa parnej mláťačky, ktorý za pár dní úrodu celej dediny ľahko vymláti na svojom stroji. Len to je chyba, že toto vyrábanie zbožia s parnou mláťačkou je spojené s veľkým rizikom. Parná mláťačka často zapríčiní škodu s ohňom. Našťastie u nás po všetky štyrirazy podarilo sa bolo predísť väčšiemu nešťastiu, lebo zapálené stohy sa podarilo zavčasu zahasiť. Teraz ale, keď sa mlátilo u nás s parnou mláťačkou narobila sa nám nesmierna škoda. Osemnástim gazdom zhorela všetka tohoročná slama, dvom gazdom, a síce Adamovi Makovníkovi a Martinovi Ďurošovi, zhorela všetka pšenica a jačmeň. A najhoršie v tomto nešťastí je to, že nám patričný majiteľ mláťačky, ktorá škodu zapríčinila, neni v stave tú škodu nám vynahradiť, lebo nemáme čo vziať na ňom. Úrodu sme assekurovanú nemali. Poučme sa z toho, milí spoluobčania, aby sme na budúce svoju úrodu dali mlátiť len takému mašinistovi, ktorý nám za prípadnú škodu bude mať čím ručiť, lebo veď sme ináč vždy vystavení takým škodám, akú teraz máme. Tohoročná naša škoda činí vyše 14 000 korún.“

Potešil ma aj list Pavla Gubsu zo susedného Uhorského v apríli 1912, ktorý dosť podrobne popisuje domáci priemysel v tejto obci: „Naša obec počituje asi 850 roľníckych obyvateľov, ktorí mimo roľníctva všetcia zaoberajú sa domácim priemyslom. Dorábajú totižto «kariky» obruče z lieskových alebo brezových prútov. Tento tovar tunajší kupci poskupujú a rozvážajú ho po celej krajine, ba zavezú ho aj za hranicu našej vlasti. Naši gazdovia zarobia na týchto obručiach ročite po 500 – 600 korún. Mimo dorábania obručí je u nás aj iný domáci priemysel. Sú u nás aj gazdovia, ktorí sa zaoberajú aj kolárstvom. Títo dorábajú všetko, čo je gazdovi z dreva potrebné ako: kolesá, lojtry (rebriny na vozy), pluhy a tento tovar nielenže robia pre seba, ale ho rozvážajú aj na jarmoky do Lučenca, Füleku, Šalgótarjánu atď. Za tento tovar naši gazdovia dostanú tiež hodne peňazí, takže sa smelo môže povedať, že u nás niet nedostatku o peniaze, ba naši gazdovia majú vždy zásoby peňazí vo svojich domácnosťach.“

A do tretice krátka ukážka od nás z Hradišťa od Jána Hronca. Vedeli sme, že Hradišťania odkúpili takzvané Hradištské vrchy od Szentiványovcov, ale nevedeli sme, že sa naši predkovia kvôli nim poriadne vadili: „Predtým okolo nás stály utešené hory, dreva sme mali dosť a dnes sme už odkázaní s cudzích chotárov draho kupovať drevo, a len keby sme ho dostali. Zo Szentiványovského panstva polovicu západnej čiastky kúpili sme vyjmúc dvoch všetcia občania a druhú polovicu len so dvadsiati, z čoho, žiaľbohu, povstávajú mnohé hriechy a neprávosti. Kým sme ten majetok neboli kúpili, v našej obci panoval pokoj, ale odkedy sme ho kúpili, u nás to vždy vre jako v hrnci. Jedni chcú tam držať ovce, druhí to nechcú dovoliť, tretí zas žiadajú podelenie kúpeného majetku. Druhý nepokoj pri tom majetku máme pre dlžoby, ktoré sme naň urobili, lebo sa nachádzajú aj takí, ktorí ani úroky od svojej dlžoby poriadne neplatia a to najviac preto, lebo u nás mnohí tak gazdujú, že neplátajú vtedy, kým sa môže prstom, iba vtedy, keď už ani dlaň nedochodí.“

Pôvodne som tu chcel dať hlavne ukážky týkajúce sa krčiem, tých je však toľko, že by vydali na samostatný blog. Tak to asi spravím tak. Ak by ste mali o zborník záujem a ste z Novohradu, sledujte môj blog, včas zverejním, kde sa bude dať zborník bezplatne vyzdvihnúť. K dispozícii bude len asi 200 kusov, takže bude potrebné byť rýchly a mať šťastie. Ak chcete mať istotu, že sa k zborníku dostanete, odporúčam využiť možnosť získať zborník spolu s knihou Tajní vrahovia na tomto linku. Práve s touto knihou preto, že sú v nej ďalšie dva príspevky, ktoré mali byť pôvodne v zborníku, ale už sa doň nezmestili (a je aj najlacnejšia). Jeden z nich, text Jána Aláča Jednodetstvo alebo rozprávanie o pustých školách a prázdnych dvoroch, je asi ten najlepší a najprínosnejší príspevok, ktorý pre zborník vznikol (a to bez znižovania hodnoty ostatných). Nie náhodou bude hlavným bodom programu na Stretnutí priateľov regionálnej histórie. Ukážku si z neho si môžete prečítať v blogu Muž, ktorý nenávidel potraty.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Je Rybanič whistleblower? Odborníci sa nezhodli

Rybanič chce názor Súdneho dvora Európskej únie.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kam chodíte, aj keď hovoríte opak

Ako sa ázijské bistrá zmenili za posledných dvadsať rokov.

Komentár Zuzany Kepplovej

Na Dankovom diplome vlastne nezáleží

Bol by to prezident, v ktorom by nejeden našinec spoznal vlastný príbeh.


Už ste čítali?