O Samuelovi Činčurákovi som už toho popísal viac než dosť. Spomínal som jeho „bojové“ skúsenosti zo srbského frontu počas prvej svetovej vojny, písal o jeho pohľade na alkoholizmus v armáde, či o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu.
Pripomeniem, že Samuel Činčurák strávil v rokoch 1914 až 1918 dlhých 51 mesiacov ako dôstojnícky sluha pri vozovej kolóne na srbskom, ruskom a talianskom fronte. Väčšinu času sa pohybovali tesne za frontom, kam privážali potraviny a ďalší materiál a odvážali ranených. Vo svojich zápiskoch z prvej svetovej vojny zachytil mnoho rôznych javov a pozoruhodných detailov. Dnes sa detailnejšie pozrime na využitie leteckej techniky v prvej svetovej vojne, tak ako ho z pozície obyčajného vojaka vnímal Samuel Činčurák.
Prvá zmienka o lietadle pochádza z ruského frontu z prelomu mája a júna 1916: „Pred krátkym časom začala letecká činnosť, z Ruska prichodil jeden francúzsky aeroplán, ten všetko pilne pozoroval. Jedného dňa Rusi zrazili jedno naše lietadlo, dívali sme sa ako padalo, bolo to niečo hrozné. Spadlo za našu frontu, lenže sa obaja zabili, čo boli v ňom.“ Počas prvej svetovej vojny piloti bojových lietadiel nemali padáky. Zostrelenie tak pre pilotov takmer vždy znamenalo smrť. V tom období došlo k dvom známym zostrelom rakúsko-uhorských pozorovacích lietadiel. Nadporučík Jurij Vladimirovič Glišer zostrelil na stíhačke Sikorski S-16 10. mája 1916 prieskumné lietadlo Aviatik B.III a poddôstojník G. A. Suk na stroji Voisin L zostrelil 1. júla 1916 rakúsko-uhorský Albatros.
Ďalšia poznámka sa týka pozorovateľských balónov, pochádza takisto z ruského frontu v roku 1916: „Nastali krásne letné dni. V plnom prúde sa pracovalo na poli, zvlášť na panstve Tismeničanskom chceli zbožie čím skôr zobrať, aby nepadlo do rúk nepriateľa. Deň čo deň hrmeli delá z oboch strán. Naši pozorovatelia z balónov vynašli, že nepriateľ má tu väčšiu silu, preto situácia nebola istá, čakalo sa rozhodnutie. Staffle dali, aby mali leženie nad druhú stranu rieky, ktorá tečie vedľa Tismeničanov. My sme lágrovali pri jednom lese, tu i tam popršalo, slnce svietilo, tak množstvo húb rástlo po lese. Môj kamarát zbieral, mal v tom zaľúbenie, varili sme čerstvé aj sušené. Keď je hlad, šmakuje všetko!“
Na talianskom fronte v roku 1918 sa Činčurák stretával najprv tiež len s prieskumnými letmi: „Májové pekné počasie umožnilo Talianom, že nás temer každý deň navštívili na aeropláne. Kedykoľvek sa objavil nepriateľský aeroplán, naši strieľali po nich z kanónov. Bárs tak často sa to opakovalo, nevidel som, že by daktorého zrazili. Horšie bolo pre nás merkovať sa od črepov explodovaných šrapnelov v povetrí, čo na nás padali, ako od letcov, bo tí vôbec na nás bomby nepúšťali.
Svitnul 19. máj, bola to nedeľa a sviatok Zoslania Ducha Svätého. Bolo to ráno, akých málo býva, bol som vyšiel do prírody, aby som pod zelenými smrekmi hovoril so svojím Bohom, ako som to mal vo zvyku. Keď som sa vracal do baraku, tušiac, že môj stotník bude už vstávať, ešte som sa podíval na krásnu oblohu, ktorá bola bez obláčku a v takom krásnom rúchu oblečená, ako sa to priam hodilo na ten svätodušný sviatok. Slnce ľúbalo svojimi rannými paprskami tú Bohom stvorenú zem, ale teraz ľuďmi poliatu vlastnou krvou. Ale bolo tak tichunko, že ani vietor nehýbal malými lístočkami krásnych smrekov, ktoré stáli pri našom baraku. Práve som niesol vodu stotníkovi, aby sa umyl, naraz počujem od západnej strany hukot, ako keď sa včely roja, vybehnem pred barak a tu vidím, ako všetci pekári bežia z pekární a schovávajú sa do dekungov.
Daktorí kričia: ‚Dvadsať ich je!‘
Iní: ‚Tridsať!‘
‚Ba ešte viacej!‘
Podívam sa na oblohu a hľa, celý kŕdeľ talianskych aeroplánov. Práve sa blížili na našu pekáreň. Boli to veľké pancierové aeroplány, akých som dodnes nevidel. (Išlo pravdepodobne o trojmotorové dvojplošné bombardovacie lietadlá Caproni Ca.36. Dosahovali maximálnu rýchlosť 137 km/h, dostup 4 844 m a maximálny dolet 599 km. Výzbroj tvorili dva guľomety a mohli uniesť až 800 kg bômb. Poznámka Pavel Mičianik) Barva na nich bola talianska trikolóra, leteli proti slnku, ranné slniečko sa od nich odrážalo, a preto nevýslovnú krásu ukazovali. Leteli veľmi nízko, preto každý bol prestrašený. Nebola to maličkosť, ja ich napočítal osemdesiat aj tri a možná ich bolo aj viacej. Delostrelci na nich nestrieľali. Prečo, neviem, či sa báli alebo zabudli, obdivujúc to krásne divadlo. Ó, jak sme boli radi, že nám nič nepúšťali, pričom mohli veľa škody porobiť. Vyzeralo to, akoby si Taliani boli len výlet urobili, akoby sa chceli podívať, čo Rakúšania robia.“
Neskôr ale prišiel už aj do kontaktu s bombardovaním. Predtým však ešte malá ukážka dobovej propagandy: „Noviny naše písali, že voda zobrala mosty na Pijave, preto že sa tá veľká katastrofa stala, no vojaci, ktorí šli od rieky Pijavy, sa tomu smiali, tvrdili, že Taliani z ďalekonosných diel a bombami hádzanými z aeroplánov rozbili mosty.“
Na konci vojny, v októbri 1918, už Činčurák zažíval bombardovanie takmer každý deň: „Talianske aeroplány začali často navštevovať nás, hádžu bomby do miest a na mosty“ (19. október). „Prišlo sedem nepriateľských pancierových aeroplánov, hádzali bomby, niektoré spadli na most, ktorý porúchali, aj inde, kde spadli, veľa škody narobili“ (23. október). „Dnes ráno prišlo zase sedem nepriateľských aeroplánov. Predvečerom prišlo ich štrnásť. Jedni aj druhí hádzali bomby“ (25. október). „Znovu prišli aeroplány“ (26. október).
Viac informácií o knihe (vyšla s pomocou Fondu na podporu umenia) prinášajúcej kompletné zápisky Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny, nájdete na tomto odkaze (vrátane ukážok).
Na tomto linku nájdete unikátnu a originálnu verziu Činčurákových zápiskov.
