Keď sa armády zmocní totálny chaos

Autor: Mišo Šesták | 12.12.2017 o 8:27 | (upravené 12.12.2017 o 8:50) Karma článku: 10,93 | Prečítané:  5567x

Na jeseň 1918 neostal z Rakúsko-Uhorska kameň na kameni. Chaos sa preniesol aj do rakúsko-uhorskej armády. Chaos, potýčky, rabovanie, krádeže či korupcia sa v posledných mesiacoch vojny ešte vystupňovali...

Každá pieseň má svoj koniec. Ku koncu sa nachýlil aj 51-mesačný pobyt Samuela Činčuráka na frontoch prvej svetovej vojny. Na rozdiel od miliónov iných toto nechcené a nanútené dobrodružstvo prežil a zanechal o ňom podrobnú správu. Písal som už napríklad o jeho pohľade na alkoholizmus v armáde, o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu či o utrpení koní. Nemenej zaujímavé je aj obdobie na sklonku roku 1918, kedy už vojaci cítili, že prichádza koniec vojny. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadalo, na jeho troskách vznikali nové štáty. Vojaci a dôstojníci rakúsko-uhorskej armády boli dezorientovaní, mnohí vypovedali poslušnosť, búrili sa a podľa možností sa všetci čo najskôr snažili vyzliecť uniformy a dostať sa domov.

Ak som už predtým písal o tom, ako dôstojníci a poddôstojníci počas vojnových rokov žili na úkor vojakov, toto sa nezmenilo ani v posledných dňoch vojny na talianskom fronte: Keď sa rozniesol chýr o uzavretí pokoja, mnohí páni dôstojníci boli vo veľkom strachu, pretože sa im skončí pozemská sláva. Poslednú chvíľu chcejúc dobre využiť, dávali si z komisných bakančov prerábať topánky a to po viac párov, veď až prídu domov, nebude za čo kúpiť. Šatstvo podobne krajčíri prerábajú. Dovolené je z obsadeného územia posielať balíky domov, no, rozumieť, len pre dôstojníkov, ako knihy a zrekvirované prádlo, no namiesto nich dôstojníci posielajú, čo vyfasovali pre vojsko. Rozprával mi jeden desiatnik z poľnej pošty, koľko sa balíkov posiela do vnútrozeme. Vraj jeden stotník od 28. domobranského pluku poslal si domov 15 kg balík podošiev. Official na pošte dostal 2 kg a jemu že dali dva páry, aby len mlčal.“

O pripravovanom vzniku Československa sa vojaci dozvedali len zo šeptandy: „Prišla správa, že Češi sa vyhlásili za samostatnú republiku. Neviem, čo je z toho pravda, bo české noviny už pár dní neprišli na frontu, nesmú, niečo sa robí, čo je nám neznáme.
Počuli sme, že Juhoslovania vyhlásili sa za neodvislý štát a vraj sú veľké nepokoje po mestách. Horvácke vojsko válči proti Maďarom. Ktovie, čo je na tom pravda.
Osmého októbra z talianskeho aeroplánu hádzali lístky, na ktorých vyzývali Čechoslovákov a Juhoslovanov, aby nebojovali za Nemcov.“

Takto Činčurák opisoval eufóriu z konca vojny, ktorú zažil v talianskom meste Predazzo: „Stál som na ulici, šla pechota so spevom, spievali slovensky, spytujem sa:
‚Kam idete?‘
A tu zavzneje z mnohých hrdiel: ‚Domov! Domov!‘
O chvíľu šla druhá pechota, to boli Maďari. Keď som sa ich spýtal, kam idú, tí ešte väčšmi kričali: ‚Haza! Haza!‘
Za Maďarmi Česi, aj tí so spevom a krikom ‚Domov!‘“

Také jednoduché to však nebolo, najmä pre totálny chaos: „Štvrtyho novembra dostali sme správu, že sa nebudeme vagonírovať v Bruncku, ale v Lienzi. Prišli sme do Bruncku, tu obedujeme, fasovať sa nič nemôže, naše čaty, čo šli pred nami, všetky sklady vyrabovali a podpálili, pritom že sa pobili Maďarmi s Horvátmi a Bosniakmi, vraj bolo na 300 mŕtvych. To je hrozné, čo sa deje už na ceste domov! V noci pozde prišli sme do dediny Obr Fintl.
Na druhý deň čakali sme našich chlapov, čo hnali naše svine, bo ich bolo 30 kusov. Na ceste boli prepadnutí od 26. domobraneckého pluku a tí im všetky svine odobrali. Prišli bez svíň, ale aj bez úrazu. Pechota všetko rabuje, rozbíja a ničí! Všetko uteká domov, kade mu je bližšie!
6. novembra. Dnes húfne idú Tiroláci domov, každý nesie, čo si naraboval. Už vidíme, že neni dobre, naši vojaci sú nespokojní, násilne zabili kravu, sliepky, husi, kačice a morky, čo bolo od dôstojníckej kuchyne, to si rozobrali, ba aj dôstojnícky magazín je celý vyrabovaný. Páni dôstojníci sú vo veľkom strachu, boja sa, že ich pozabíjajú, daktorí už utiekli. Môj stotník je ešte tu so mnou, čakáme do rána, že odovzdá vozy aj kone 25. domobraneckému pluku. ... Naši vojaci pobrali si čo lepšie kone a vozy a šli na Villach. Ja zostal pri stotníkovi, chcem ísť s ním, spoliehajúc sa na ochranu Pána Ježiša.“

Aj po ceste videli len totálnu skazu a chaos: „Cesta bola preplnená povozmi, preto sa muselo len krokom. Vo Francifeste všetky vojenské skladištia boli spálené a roznesené, zbrane všade po ceste nahádzané, poľné kuchyne ponechávané a rozbité. Večer cesta sa trochu uvoľnila, preto sme temer celú noc šli. Pred ránom sme kŕmili a trochu zdriemli a druhý deň ďalej šli. Cestou všade po járku povyvracané ťažké automobily. Motorové delá 35 cm rad radom na ceste rozbité. To nás uistilo, že sa vojna skončila. Cestou sme stretli bavorské vojsko, ktoré prišlo, aby obsadilo tirolské hranice, lenže keď nás videli, bez poriadku na zlom krky utekať, tak boli smutní a akýsi bez chuti, nechcelo sa im kupredu, niektorí mi povedali, čo som sa s nimi zhováral, že aj oni rýchlo dokončia.“

V rakúskom meste Schwaz sa Činčurák aj so svojim stotníkom potrebovali dostať na vlak: „Teraz bola starosť, ako sa dostať na vlak, keď každý, ktorý prišiel, bol preplnený! Pekári mali ešte kravu, tú zabili a asi 5 kg mäsa odniesli prednostovi a hľa, dar dopomohol, hneď tu boli vozy, trebárs len také, čo sa uhlie vozí. Naložili sme sa, ďakoval som Bohu, že sme boli vo vlaku. Je pravda, bola veľká zima, ale predsa bolo lepšie ako tým na osobnom, čo hore po vagónoch sedeli a na lokomotíve. Často sa stalo, že ich v tuneloch zmietlo, a tak mnohí už na ceste domov zahynuli.“

České hranice prekročili 13. novembra („Tu všetky osady prápormi nádherne ozdobené a všade veľké nápisy ‚Ať žije Wilson! Ať žije Masaryk! Ať žije Československá republika!‘ Bolo poznať, že sme v novom štáte, bo nám núkali chleba, polievku, jabĺčka ba až koláča a cukríky.“), Činčurák sa ďalej na Slovensko pohol o dva dni neskôr. Ani to nebolo bez problémov. Najprv cestoval cez Brno do Trenčianskej Teplej, lenže odtiaľ nešiel na Žilinu žiadny vlak. Musel sa vrátiť do Brna a pokračovať cez Viedeň a Budapešť. Po ceste ho ešte o všetko orabovali, ale inak už bez väčších komplikácií 19. novembra 1918 dorazil domov do Ozdína: „Ó, jak som bol Pánu Ježišu povďačný, že som sa mohol po štyroch rokoch a troch mesiacoch úplne zdravý vrátiť naspäť, kde na milióny padlo a bolo zraneno. Videl som pri sebe veľkú milosť Božiu a jeho otcovskú ochranu.“

Ani to však nie je úplný koniec jeho zápiskov. Poslednú kapitolu venoval obsadeniu slovenských území maďarskými boľševikmi, ale o tom inokedy.

Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Ďalšie informácie a ukážky z knihy nájdete tu. Zápisky sú k dispozícii aj v exkluzívnej zberateľskej podobe, hľadajte tu alebo tu (viď obrázok nižšie).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kompromitujúce nahrávky už znervóznili viacerých

Niektoré nahrávky nie sú dodnes objasnené.

DOMOV

Kľúčová postava Gorily reportérom SME: Nemôžete sa pýtať

Malchárek je v akciovke so Siekelom.


Už ste čítali?