reklama

Primitivizmus novohradských vrchov

Ôsmi žijúci Detvanci s kečkami vyzerali v roku 1925 popri nich ako oblečení podľa najnovšej módy...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Názov blogu som si požičal z článku Karola Plicku, ktorý napísal po svojom pôsobení v Novohrade a uverejnil v časopise Výtvarné snahy (1928). Novohradskými vrchmi má na mysli evanjelické roľnícke prostredie v severných hornatých častiach Novohradu. Označenie primitivizmus si tiež treba správne vysvetliť. Nemyslí tým nič hanlivé, naráža na to, že sa tu stretol s folklórom v jeho autentickej podobe: "Je značnou ironií, že při našich všestranných zájmech známe dnes vzdálené a často málo významné lidové kultury cizí, kdežto v poslední chvíli existence svého vlastního domácího umění jsme leckde - v nejlepším případě - ve stadiu teprve objevním. Mám na mysli naše Slovensko. ...Jsou tu kraje, jimiž neprošel dosud jediný člověk kultivovaného zraku a sluchu. Jako příklad takové vyhraněné, zcela původní oblasti, uvádím novohradské vrchy. ... S takovým neobyčejným oráčem jsem se nemohl nikde jinde setkat, než právě v těchto vrších. Je tu dnes a byl i před několika stoletími - stále týž. Kravky v jařmech a primitivní pluh - vše jako kdysi dávno a dávno. Přišel jsem vlastně za jeho písní, ale vrchovec, jak se zove obyvatel těch vrchovin, je s to poskytnout mi všechno. Jeho písně jsou většinou našemu uchu nezvyklé, nové, drsné i příkré: ale v originalitě silné."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

K čomu smerujem? Jedným z dôsledkov jednodetstva (o jednodetstve a morbídnych praktikách, ktorými sa dosahovalo som písal tu alebo tu) v Novohrade bola a je strata identity nášho regiónu. Keď sa povie Podpoľanie, Turiec či Liptov, väčšina ľudí nemá problém túto oblasť na mape Slovenska nájsť. Pri Novohrade to žiaľ neplatí. Keď o ňom začnem rozprávať na severe Slovenska, viac ako polovica ľudí sa pýta, kde to je? Podobnú skúsenosť som mal, keď som volal ohľadom grantov to jednej nadácie v Bratislave. Spomínal som Novohrad sem, Novohrad tam. Odpoveďou mi bolo, že „keď to na tom hrade budete robiť, dajte nám vedieť“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ján Aláč pritom vo svojej štúdii o jednodetstve píše: „Novohrad bol v minulosti mimoriadne svojrázny región, s množstvom osobitostí a špecifík, ktoré dnes pri súčasnom i spätnom pohľade na tradičné agrárne prostredie pripisujeme a obdivujeme na iných regiónoch. Najlepšie to možno demonštrovať na príklade porovnania so susedným Podpoľaním, ktorého identita je výrazná a v širšom povedomí je to región, ktorý je dnes preferovaným príkladom ľudovej kultúry a v istom zmysle aj symbolom Slovenska. Je to aj z dôvodu vyššej pôrodnosti tunajších ľudí, čím netrpel úbytkom obyvateľstva a zároveň odtiaľto odchádzala časť obyvateľstva, ktorá potom bola nositeľom a šíriteľom podpolianskych tradícií a zvykov.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Severný Novohrad (Turie Pole, Ábelová, Budiná a mnohé iné obce) bol ešte na začiatku 20. storočia jedným z popredných regiónov, čo sa týka chovu oviec. Dnes je ovčiarstvo a pastierska kultúra stotožňované skôr s Liptovom či Podpoľaním.

Na Slovensku sú veľmi známe podpolianske vyrezávané a maľované kríže. Kto ale pozná bohato tvarované, zdobené a maľované kamenné a drevené náhrobníky evanjelikov v severnom Novohrade? Ján Aláč, ktorý sa zaoberal ich výskumom napísal: „Rozsahom výzdoby, bohatstvom tvarov a motívov, dokonca aj svojím pôvodným priestorom rozšírenia detvianske kríže v mnohom prekonávali.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Cintorín v Dolnom Tisovníku
Cintorín v Dolnom Tisovníku 

A podobné to bolo aj v ďalších oblastiach ľudovej tvorby, ale napríklad i čo sa týka povahy obyvateľov: Opäť citujem zo štúdie Jána Aláča: „Obyvateľstvo žijúce v severných oblastiach Novohradu malo svoju špecifickú povahu. Môžeme ju charakterizovať hrdosťou, prchkosťou, sklonom k huncútstvam až zlodejstvám. Bola podobná náture Detvancov a celkovo obyvateľom Podpoľania. Karol Anton Medvecký v monografii Detva (1905) považoval za potrebné zdôrazniť, že veľká časť krádeží a zbojstiev sa Detvancom pripisuje neprávom a ich pôvodcami sú obyvatelia novohradskej Budinej. Detvanci si podľa neho nezaslúžia takú zlú povesť.“

Deti zo školy v Dolnom Tisovníku v školskom roku 1924/25
Deti zo školy v Dolnom Tisovníku v školskom roku 1924/25 

A teraz sa vrátim na začiatok ku Karolovi Plickovi a jeho pôsobeniu v Novohrade na konci dvadsiatych rokov 20. storočia. Schválne si pohľadajte na internete fotografie, ktoré tu vznikli. Napríklad táto či táto. V rovnakom období v Novohrade pôsobil aj Jozef Vydra, ktorý o našom kraji napísal: „Táto vedľa Čičmian najstarobylejšia časť Slovenska so skoro pohanskými pieskovcovými pomníkmi na cintorínoch, s mužmi v širokých nohaviciach a s kečkami, v porovnaní, s ktorými ôsmi žijúci Detvanci s kečkami vyzerali v roku 1925 ako oblečení podľa najnovšej módy, skoro úplne zmizla vplyvom nových opatrení pre povznesenie tohto kraja.“

Kam sa toto všetko stratilo? Prečo to zmizlo? Ján Aláč vidí príčiny do veľkej miery práve v jednodetstve: „Depopulácia a výrazné prevrstvenie obyvateľstva prisťahovalcami s odlišnými tradíciami a zvykmi, ale i znakmi a symbolmi, to všetkom malo vplyv na to, že uvedené výtvarné prejavy a pôvodné tradície a zvyky nenadobudli druhý život, ako sa to stalo napríklad v prípade Podpoľania a jeho výtvarného a folklórneho prejavu, ktorý v období pred storočím nebol výraznejší od toho v Novohrade, možno skôr naopak. V prípade Novohradu sa výrazne obmedzil okruh tých, ktorí mohli tradície udržiavať. A nešlo len o prejavy materiálnej kultúry. Novohrad mal ako celok veľmi osobitú atmosféru. ... O identite (regiónu) má zmysel hovoriť len v spojení s ľuďmi – obyvateľmi. Tí sa z priestoru postupne vytrácali a s nimi aj mnohé prvky osobitého sveta starého Novohradu. Z hľadiska identity utrpel Novohrad asi najväčšiu stratu v porovnaní s ďalšími jednodetstvom postihnutými regiónmi. Nie je to región bez identity, no nevychádza už dominantne z pôvodných novohradských koreňov a základov, z ktorých niektoré výraznejšie motívy boli naznačené vyššie. Jeho identita je eklektická s výrazným zastúpením podpolianskych prvkov. To z minulosti a kultúry, čo mohlo byť základnými prvkami tejto identity, bolo potlačené, mnohé úplne zaniklo, alebo zaniká a nenadobudlo niečo ako ‚druhý život‘. V každom prípade Novohrad bol regiónom, ktorý mal nesmierny potenciál, aby sa stal v povedomí Slovákov jedným z najcharakteristickejších regiónov.“

Všetky citáty pochádzajú z knihy Tajní vrahovia, ktorá prináša dva pohľady na jednodetstvo. Jeden umelecký z pera Samuela Činčuráka (novela Tajní vrahovia prvý raz vyšla zhodou okolností tiež v roku 1928) a druhý odborný – spomínanú štúdiu Jána Aláča Jednodetstvo alebo rozprávanie o pustých školách a prázdnych dvoroch. Som na tento počin mimoriadne hrdý a aj na svoj (hoci malý) podiel na ňom. Ďakujem Janovi Aláčovi, že vypočul moje prosby a pustil sa do tejto, i po dlhých rokoch pre mnohých bolestivej a už takmer zabudnutej témy. Výsledok jeho práce je síce smutný, miestami až bolestivý, ale prínosný. Aspoň mne v mnohom otvoril oči, čo sa týka regiónu, ktorý mi k srdcu prirástol najviac. Škoda, že sa na priestore blogu nedá ísť do väčšej hĺbky. Každopádne, ak vás téma zaujala, ďalšie informácie o knihe Tajní vrahovia hľadajte na tomto odkaze (vrátane ukážok). [Doplnok 8. 1. 2020: Z druhého vydania knihy Tajní vrahovia ostáva už len niekoľko kusov, ak vás téma zaujala, je to posledná šanca ju získať. Už len na tomto poslednom mieste.]

Na dokreslenie atmosféry Novohradu za prvej republiky určite odporúčam aj ďalšiu knihu z roku 1928 a síce Lučenec a kraj novohradskýod Vladimíra Polívku. Ten sme tohto roku vydali v druhom vydaní, pričom sme ho doplnili 300 fotografiami zo 60 novohradských obcí z rokov 1900 až 1938. Už som vlastne ani nechcel, ale v súvislosti s Polívkovou knihou si neodpustím ešte jeden citát: Napriek tomu, že Karol Plicka alebo Jozef Vydra svet starého Novohradu videli ešte v jeho autentickej podobe, tušili, že je to svet na pokraji zániku. Vedeli, že je potrebné aspoň niečo z neho zaznamenať. V tom bola ich veľkosť, predovšetkým Karola Plicku. V rovnakom období k tejto dvojici možno priradiť Vladimíra Polívku, autora publikácie Lučenec a kraj novohradský. Všetci traja, každý svojím spôsobom, podali svedectvo o zaniknutom svete Novohradu a jeho identite.“

Málinec - námestie
Málinec - námestie 
Drevenica v Hradišti - obydlie najchudobnejších obyvateľov
Drevenica v Hradišti - obydlie najchudobnejších obyvateľov 
Zámok Forgáchovcov v Haliči
Zámok Forgáchovcov v Haliči 
Škola v Buzitke
Škola v Buzitke 
Mlyn v Holiši
Mlyn v Holiši 
Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu