Utekáč. Keď učiteľ nazve rodičov primitívmi II.

Autor: Mišo Šesták | 11.1.2018 o 8:27 | (upravené 11.1.2018 o 15:49) Karma článku: 10,38 | Prečítané:  7405x

Rozprávanie o desaťročia trvajúcich sporoch medzi učiteľmi a gazdami - rodičmi školských detí v utekáčskej osade Drahová.

Ak sa vám názov môjho blogu zdá povedomý, máte pravdu. V lete minulého roku som zverejnil text s rovnakým názvom. Obidva totiž hovoria o tom istom – o zložitom vzťahu učiteľov (intelektuálov) a gazdov veľmi tesne spätých so svojim hospodárstvom v osadách, ktoré boli na samom kraji civilizácie. Dovolím si použiť aj ten istý úvod.

V prvej polovici 20. storočia sa učitelia na odľahlých školách stretávali s problémami, aké si dnes vieme už len ťažko predstaviť. V hornej časti doliny Rimavice bola situácia ešte zložitejšia. Tesne vedľa seba tu existovali dve komunity. Na jednej strane moderná sklárska osada Utekáč, v ktorej sa miesili robotníci viacerých národností, väčšina z nich precestovala za prácou mnoho krajín Európy i sveta. Fungoval tu čulý spolkový život, kino, divadlo, kultúra. Na druhej strane okolo Utekáča roztrúsené usadlosti hospodárov. Tí boli pevne spätí so svojimi gazdovstvami, lipli na tradíciách, sklárov v Utekáči mali za červených čertov či smradľavých hutníkov. Centrom osád bola Drahová, vzdialená z Utekáča necelých päť kilometrov. Rozdiely medzi oboma komunitami som podrobnejšie popisoval v tomto blogu

Rozporov medzi učiteľmi a gazdami, ktorých deti chodili do drahovskej školy (Drahová bola akýmsi centrom všetkých osád v okolí Utekáča) bolo mnoho. V predošlom blogu som opísal dva (vrátane toho, kde učiteľ nazval rodičov primitívmi) a pri tomto čísle ostanem i teraz. Konflikt medzi učiteľmi a rodičmi v drahovskej škole však nebol náhodný, naopak, išlo v podstate o kontinuálny stav trvajúci niekoľko desaťročí.

Pri čítaní si treba uvedomiť, že školskú kroniku, z ktorej budem citovať, písali učitelia a teda ide o pohľady na spory z ich strany. Opisované udalosti určite neboli čiernobiele, žiaľ, už sa nikdy nedozvieme, akou optikou vnímali tieto veci gazdovia.

Ľud je zaostalý
V školskom roku 1932/33 bol riaditeľom a kronikárom drahovskej školy Vojtech Molitoris. Ten do kroniky zapísal: „Vzdor tomu, že ľud je veľmi zaostalý a uzavrený, nerád prijíma rady cudzinca, vytrvalým pričinením Vojtecha Molitorisa predsa sa podarilo čo aspoň čiastočne zaviesť novšie spôsoby hospodárenia v niektorých oboroch. Menovaný prvým rokom zaviedol nedeľňajšie besedy, na ktorých prednášajúc poukazoval na nutnosť intenzívnejšieho hospodárenia a na jeho význam pre každého jednotlivca.
Tieto prednášky ale nedonášali žiaduceho výsledku, snáď že menovaný nebol si ešte získal dôveru ľudu. Tieto nezdary menovaného ale neodstrašili, hľadajúc v inom spôsobe dosiahnuť svojho cieľa. Prednášky usporiadal už len raz alebo dvakrát mesačne, ale pokusmi začal presviedčať ľud, keďže prednášky nepomáhali. Dovoľujem si na tomto mieste poznamenať môj spôsob, ako som pracoval medzi zdejším ľudom. Nerobím to zo slávychtivosti, ale čisto len z toho pohnutia, aby som mladším kolegom poradil. Napred môžem povedať, že vzdor tomu, že je to práca namáhavá, ale zato tým vďačnejšia. Akýsi sladký uzmierňujúci pocit, ba dokonca, otvorene povedajúc, hrdosť ma opanuje, keď vidím výsledky svojej práce.“

Molitoris ale mieril kritikov aj do vlastných radov: „Prvá podmienka zdarného pôsobenia učiteľa medzi ľudom vyžaduje bezpodmienečne získať dôveru ľudu. .... A tu dovoľujem si kus kritiky aj na školské úrady. Aby učiteľ mohol povzniesť ľud, či už po stránke vzdelanosti, alebo hmotne, je nutné, aby bol na svojom pôsobišti ponechaný viacej rokov.“

A napokon aj ukážky z jeho pôsobenia medzi ľudom z osád na hornom toku Rimavice: „Pozháňal som staré hospodárske časopisy, niektoré som si objednal a pustil som sa do študovania. Pritom pustil som sa aj do roboty. Školu aj zvonkajšku som doniesol do poriadku, čo nedala obec ako udržovateľka budovy, urobil som sám svojim nákladom. ... Záhrada tiež nevypadala skvele. ... Na jar vysadil som vyše sto ríbezľových prútov, pozdejšie, keď sa prijali, zvyšné rozdal som deťom. S deťmi sme nasadili pláňatá, ktoré za prítomnosti a za spolupráce školských dietok som zaštepil. V treťom roku niekoľko som vysadil po záhrade a ostatné rozdal občanom a školským deťom. Toto si každým rokom dupľujem a opakujem. Takýmto spôsobom chcem rozmnožiť, vlastne rozšíriť ovocinárstvo. ...
Do môjho príchodu na okolí nebolo ani jedného rozberného úľa. Chytil som sa teda do roboty a za krátky čas postavil som včelín a začal robiť zo slamy úle. Na Jaseninke som po tri dni pracoval, poukazoval som, ako sa robia úle. Menovaný prvým rokom mal už sedem rozberných úľov môjho typu. Tak podobne aj pán Šprocha na Havrilove druhým rokom si dal päť takýchto úľov urobiť. Druhým rokom som získal piatich do včelárskeho spolku. ...
V roku 1931 prevádzal som pokus s umelými hnojivami v záhrade a na pozemku Martina Bystrianskeho. Pokus sa vydaril, ale nebolo príležitosti občanov osobne presvedčiť o výsledku a k tomu ťažké hospodárske pomery nám hatili, že výsledku o upotrebení umelých hnojív som ešte nedocielil. Snáď pozdejšie aj to sa podarí.

Pri tejto práci musím spomenúť Vinca Ševčíka z Jaseninky. Tento človek, sčítanejší po našsky povedané, mi bol veľmi na pomoci, poneváč poučenia prijímal a dľa toho aj pokusy prevádzal. Tak si objednal na môj návrh emdenské husi. Chov sa podaril a už viacerí si od neho objednali, čo chcú tento chov zaviesť. Taktiež na tento čas chová ušľachtilé prasatá.


Kým sme mali na Drahovej krčmu, cestu sme mali v úbohom stave a bola hodne krivolaká, snáď ju podnapilí ľudia tak vyšliapali. Môj predchodca Ladislav Štětina zaznamenal vo vlastivednom zborníku, že tunajší ľud hodne pije. Dnes je to už s tou pijatikou nie tak špatné. Mládež, môžem povedať, sa skoro vôbec neopíja. Bitkárstvo je veľmi zriedkavé. Dobrý kus práce v tomto ohľade vykonal tiež Bedrich Sečkař, výpomocný učiteľ, ktorý vzdor tomu, že za krátky čas bol na zdejšej škole, vedel si mládež získať a upútať, a tak ich odvrátiť od návštev krčiem a potúlok. Škoda, že aj v tomto roku nebol na zdejšiu školu menovaný.“

Ignorácia stavby vodovodu
Problémy medzi učiteľmi a rodičmi na drahovskej škole pretrvávali aj po druhej svetovej vojne a nástupe Komunistickej strany k moci. V školskom roku 1955/56 bol riaditeľom školy Július Jesenai. Jeho správu o zavádzaní pitnej vody do školy ponechávam bez komentára, vnímavý čitateľ z nej pochopí mnoho: „Vyučovať na tejto škole je nie ľahká úloha pre učiteľa. Ešte horšie je na tunajšej škole vykonávať funkciu riaditeľa školy, ktorý je za každú chybu – nedostatok, osobne zodpovedný. Najpálčivejšou otázkou na škole je, že v škole a pri škole nie je pitná voda. Je pravdou, že škola má studňu zhotovenú z betónových rúr, ale voda nachádzajúca sa v tejto studni je znečistená záchodovou žumpou, ktorá je v úplnej blízkosti a k tomu je studňa ešte nižšie položená.

Žiaci si donášali pitnú vodu zo vzdialenosti asi 300 metrov. V mnohých prípadoch sa však prihodilo, že žiaci pri veľkom smäde pili vodu i z potoka, ktorý tečie blízko školy. Táto okolnosť sa však žiakom zakazovala. No i pri najväčšej pozornosti sa stalo, že žiaci sa veru pri nedohľade vyučujúceho majúceho dozor, napili z potoka vody. Práve sa to stalo i v tom prípade, keď na tunajšiu školu prišiel na kontrolu školy, žiakov, záchodov, vody a školského okolia školský lekár. Videl na vlastné oči pri potoku pár žiakov piť vodu. Ihneď prekontroloval pitnú vodu, pričom ju uznal za nevhodnú na pitie a nariadil riaditeľovi školy, aby sa okamžite postaral o pitnú vodu pre školu. Riaditeľ školy však neniesol veľké ťažkosti pri zavádzaní pitnej vody pre školu a poprosil školského lekára, aby on ako taký pomohol pri získaní pitnej vody pre školu. Školský lekár ihneď poskytol pomocnú ruku a takto riaditeľ školy zaistil na Odbore pre školstvo Rady ONV v Hnúšti potrebné peniaze na zakúpenie vodovodného potrubia a ostatného materiálu.
Horšie však bolo zohnať potrebné vodovodné potrubie. Nebolo ho možné dostať. ...
Horko-ťažko sa podarilo zaobstarať potrebné vodovodné potrubie. Ešte ťažšia práca očakávala riaditeľa školy, keď na Odbore pre školstvo v Hnúšti bol informovaný, že všetky práce súvisiace so zhotovením vodovodu sa musia urobiť brigádou rodičov zaškolených žiakov. Pri tejto práci si riaditeľ školy z radov tunajších občanov získal najviac nepriateľov. Najväčším nepriateľom riaditeľa školy sa stala sama upratovačka školy Anna Sojková i s jej manželom. Odhovárala tunajších rodičov od vykonávania prác pri výkope s tým, aby toto nerobili, lebo vraj riaditeľ školy na tieto práce dostal peniaze a on to chce robiť brigádami. Niektorí občania to veru i uverili. Bolo len veľmi málo takých, ktorí tomuto výmyslu neverili. Utvrdiť i ostatných občanov o vymyslenej nepravde bola ťažká a nemilá vec. No predsa sa mu však podarilo túto vec objasniť a to istým občanom Ľudovítom Gurským, ktorý sa mimochodom osobne presvedčil na Odbore pre školstvo v Hnúšti o nepravdivých výmysloch Anny Sojkovej a jej manžela Matúša Sojku. I keď sa všetko objasnilo a pritom česť osoby riaditeľa školy bola nedotknutá, práca s výkopom pre potrubie pokračovala veľmi pomaly. Pre zavedenie vody do školy bolo potrebné vykopať 330 metrov dlhý výkop. Všetkých rodičov, ktorí majú školopovinných žiakov, bolo 41. Teda na každého rodiča pripadlo vykopať 8 metrov dĺžky o jedno metrovej výške výkopu. Boli rodičia, ktorí si svoju rodičovskú povinnosť voči potrebe žiaka vykonali. Boli však i takí, ktorí si toto neurobili a miesto nich to veru musel vykopal sám riaditeľ školy. ...
Po mnohých ťažkostiach a útrapách bol konečne vodovod daný do prevádzky. Uľahčilo sa v tomto prípade i samotnému riaditeľovi školy, nakoľko nemusel donášať pre svoju potrebu vodu zo vzdialeného zdroja. Ovšem, tie veľké nedorozumenia a upodozrievania od neprajníkov bude mať dlho a dlho na pamäti.“

Z doteraz napísaného si čitateľ nemôže o obyvateľoch Drahovej a okolitých osád roztrúsených v doline Rimavice urobiť práve lichotivý obraz. Ešte raz zdôrazňujem, že všetky citáty sú pohľadom učiteľov, názory gazdov – rodičov detí nepoznáme. Ani ich pohnútky, prečo konali práve týmto spôsobom.

Všetky citáty sú zo školských kroník v Drahovej, ktoré prinášajú fascinujúcu pohľad na život učiteľov v okrajových osadách a lazoch. Použili sme ich aj v knihe Utekáč na dobových fotografiách 2: Škola, cirkev, kultúra, ktorej som spoluautorom. Obsahuje bezmála 600 fotografií a množstvo zaujímavých textov nielen z kroník. Ďalšie ukážky z knihy si môžete pozrieť na Martinuse alebo pár kúskov za nižšiu cenu aj na Littera.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kočner a Rusko do väzby nepôjdu, rozhodol súd

Špecializovaný trestný súd v sobotu viac ako osem hodín rozhodoval tom, či budú Kočner a Rusko stíhaní vo väzbe.

EKONOMIKA

Mestá už môžu vykázať staré autá z centier, ale veľmi nechcú

Ministerstvo vytvorilo priestor na vytváranie zón s nízkymi emisiami.


Už ste čítali?