O obesenej neveste

Autor: Mišo Šesták | 25.1.2018 o 8:27 | Karma článku: 7,94 | Prečítané:  2818x

Krátke zamyslenie o regionálnej histórii a rozprávka pre tých, ktorí slovenský ľud v jeho reči milujú a ktorí si všímajú jeho dávne zvyky a obyčaje.

Keď v rámci regionálnej histórie hovoríme o dejinách jednotlivých obcí, o tom, koľko materiálu sa ku konkrétnym dedinám zachovalo, záleží do veľkej miery od ich rodákov. Ak mala (hoci aj celkom malá) dedina šťastie, že sa v nej narodil človek zaujímajúci sa a publikujúci o jej dejinách, majú dnešní obyvatelia obce z čoho čerpať, z čoho sa dozvedať o vlastných koreňoch. Platí to ale aj dnes. Už som na blogu spomínal Zuzanu Bohušovú, rodáčku z Ľupoče. Minulý rok (aj s našou pomocou) vydala knihu Nárečie Lupoče. Len málo obcí sa niečím takým môže pochváliť (ja som do blogu vybral ukážky z kapitoly, kde autorka uvádza príklady nadávok, ktoré používali starí Lupočania).

Ani po príklady z minulosti nemusíme ďaleko chodiť. Kúsok od hlavného ťahu Lučenec – Zvolen leží v Novohrade nenápadná obec Uderiná, dnes patriaca pod Lovinobaňu. Nikdy by som nečakal, že práve o Uderinej nájdem v starých časopis toľko materiálov. Všetky napísal miestny rodák – evanjelický farár Július Bodnár (1870 – 1935). Bol folkloristom, historikom i spisovateľom. Zaznamenal nielen históriu rodnej obce, ale aj jej zvyky (svadobné, hry detí) a rozprávky. A práve jednu z rozprávok vám chcem predstaviť, pretože sa mi veľmi zapáčila svojou atmosférou (vyšla v roku 1907 v 16-stranovej knihe Rozprávočky z Uderinej). Predtým však niekoľko slov Júliusa Bodnára o Uderinej z úvodu spomínanej knihy: „Prv, než by sme vám začali vyprávať, musíme si pripomenúť niečo o Uderinej. ‚Uderiná! – Čo to za obec? Kde leží? – Jakživ som nečul o nej,‘ pomyslí si nejeden z ctených čitateľov. Veru hej, nečuli ste, milí čitatelia, o dedinke našej; lebo je ona skrytá pred svetom. Čo píše náš vehlasný básnik Hviezdoslav o hájnikovej chalupe: ‚jak hniezdu v tesnu parutí, v úkryte košatého krovia: v hôr neprehliadnom zákutí chalupa čuší hájnikova‘; to by sa dalo v istej miere aj o našej Uderinej povedať.

Pozrite len na jej obrázok a hneď vidíte, jak je ukrytá v tichom údolí, jak je obvinutá tam horami, tu zas ovocnými stromami, že človek cestujúci hore od Lučenca dráhou, ani by ju nezbadal, keby nie na konci dediny úhľadného kostolíka so štíhlou väžičkou. – A predsa naša dedinka zaslúži, aby sme neprešli vedľa nej len tak hrdo, jako i jej chotárom tiahnúca železničná trať a hradská cesta ju pyšno obejdu; ale – ovšem, aby sme aj bližšie nazreli do nej. Veď vám je to tak milá dedinôčka, nie len pre jej rodáka, ktorý si z ďalekých krajov vzpomene na ňu; ale pre každého, kto slovenský ľud v jeho reči miluje, kdo si všíma jeho dávne obyčaje a zvyky, koho obveselia jeho piesne, zabavia jeho pohádky, opútajú jeho povesti, do snenia privedú jeho báje a opäť – k všednému životu zburcujú jeho výstražné porekadlá.“

Ak ste sa v opise zo záveru citátu našli, ak vás zabavia rozprávky našich predkov, potom si prečítajte nasledovnú rozprávku či povesť o čudnej neveste. Mne je veľmi blízka tým, že hovorí o miestach, ktoré sú mi známe, ale i tým, že je v akomsi surovom - neučesanom stave, akoby ste počúvali rozpávanie starého otca v prítmí na peci. Ponechávam ju v pôvodnom znení a pravopise.

Čudná nevesta
Tam na vrchu Cinopli je hudba; vysoké zámčisko len tak sa ozýva od nej. Hučí i dolinka Veľká-Uderiná a starý Zimove pilno poháňa svoje koníčky s fúrou dreva domov, lebo všetko sa mu tak pozdáva, akoby „Hradišťom“ (vrch Zámčisko menujú i Hradišťom) muzika hrala. Z dediny sa v tie strany nikdo ani len neukáže, lebo už každý dobre vie, že to tam nevesta tancuje. A ešte jaká nevesta! – Vyobliekaná v červenej sukni, v žltých „karmazinových“ čižmách, v bielom závoji s kikou na hlave. Tancuje bez unavenia v takej tuhej zime, že zmrzlý sňah len tak vrždí pod jej peknými čižmami. A podivné! – Všetko čo je len živé, uteká odtiaľ.
A predsa, hľa tam z druhej strany vrchu, od Cinobáni, jakýsi človek ide na hore. Čo to za človeka? Čo tu hľadá úbohý? Či ten nič nevie, čo to za muzika? – Bol to cinobánsky kušnier a ztade išiel chodníkom na Uderinú za prácou. Ani sám netušil, na jakú zábavu natrafí a len vtedy strnul, keď všetko na vlastné oči videl. Nebolo to po dobrom: tanečníkov mnoho a nevesta len jedna. Každý tanečník, keď trochu s ňou potancoval, zavesil ju na strom a ona tam nehybne vysela, až opäť prišiel druhý tanečník, ktorý si ju odkvačil a zase ožila. Ani nezbadal, keď podali ju aj jemu a ona ho tak schytila, že ani nezvedel, jako stancovala s ním dolu do doliny Veľkej-Uderinej. Tu ho nechala celkom omráčeného, až dobrí ľudia prišli, ktorí ho horko-ťažko vzkriesili. Od tedy hovoria vrchu Cinoplu: „na Neveste“, lebo sa tam kedysi nevesta bola obesila. – Nie raz stretli tu ľudia v zelenom úbore odiateho človeka, ktorého keď sa spýtali, že kde ide, vždy len krátko odvetil: „Len sem idem; kamarát sa mi žení, idem na svatbu.“ Nuž a to bol tiež jeden z tých, čo rožky a kopytá nosia.

V súčasnosti sa viac či menej systematicky snažíme prehľadávať staré časopisy a zhromaždiť všetok kedysi o Novohrade publikovaný materiál. Štyri rozprávočky z Uderinej a ďalší etnografický materiál o tejto obci od Júliusa Bodnára sme zahrnuli do limitovanej edície Zborníka zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie. Prečítať si v ňom môžete kadečo zaujímavé, napríklad aj pravidlá, ktorými sa museli riadiť lučenské nevestince na sklonku rakúsko-uhorskej monarchie – o tých som písal aj tu. Celý zborník (ale len obyčajnú verziu, limitovaná mala o 16 strán viac) si môžete stiahnuť tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kočner a Rusko do väzby nepôjdu, rozhodol súd

Špecializovaný trestný súd v sobotu viac ako osem hodín rozhodoval tom, či budú Kočner a Rusko stíhaní vo väzbe.

EKONOMIKA

Mestá už môžu vykázať staré autá z centier, ale veľmi nechcú

Ministerstvo vytvorilo priestor na vytváranie zón s nízkymi emisiami.


Už ste čítali?