Keď nemôžete dôstojne pochovať vlastné deti

Autor: Mišo Šesták | 8.2.2018 o 8:27 | Karma článku: 10,37 | Prečítané:  11075x

Niesla v náručí dva a pol ročnú Ilonku a starká osemmesačnú Zsuzsiku. Cesta sa im zdala nekonečná. Matka detí sa od hrôzy na čas pomiatla.

Musím začať zoširoka, no pokúsim sa byť čo najstručnejší. Keď sme pripravovali Zborník zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2017, stala sa jeho súčasťou aj súťaž študentov stredných škôl História Novohradu 2017. Zapojilo sa do nej 16 študentov. Musím sa priznať, že sme si od študentských prác veľmi nesľubovali a možno aj preto nás veľmi príjemne prekvapili, veď až sedem z nich sme sa rozhodli (po zapracovaní pripomienok) zverejniť aj v zborníku. Jednu z nich vám chcem dnes predstaviť. K súťaži sa ešte vrátim na konci blogu.

Samuel Bako, študent Súkromného gymnázia v Lučenci sa rozhodol spracovať príbeh svojej starej mamy Márie Veselej, rodenej Longai počas oslobodzovacích bojov o Lučenec na prelome rokov 1944/45. O bombardovaní Lučenca písal v zborníku aj Peter Kaššák s kolegami Martinom Cibulom a Stanom Bursom – opierajúc sa o archívne dokumenty, venovali sa skôr technickej stránke veci (aké lietadlá sem lietali, koľko a akých náletov sa uskutočnilo, aké boli následky bombardovania a podobne – ich príspevku sa teraz nejdem venovať, ak máte záujem prečítajte si ho priamo v zborníku – na konci tohto blogu je celý zverejnený). Kým ich text sa na udalosti pozerá s odstupom a viac-menej bez emócií, Samuel Bako sa v príspevku Keď vojna ukradne mladosť pozerá na nálety očami civilistov, ktorým bomby padali na hlavy. Medzi nich patrila aj jeho starká s rodinou.

Mária Longai to počas vojny nemala jednoduché. Rodina najprv v októbri 1944 prišla o otca: „V sobotu 21. októbra 1944 doobeda cestoval otec starkej vlakom z Balašských Ďarmôt domov. Na vlaky stojace v železničnej stanici Ipolytarnóc (dnes Maďarsko) zaútočili tri vojenské lietadlá s nemeckým označením. Na stanici stál v tej istej dobe vojenský transport, ktorý sprevádzali nemecké lietadlá už od Sečian a v Ipolytarnóci zlietli úplne nízko a odstreľovali spolu s vojenským transportom aj osobný vlak, v ktorom otec starkej cestoval domov. Pri pokuse o útek z osobného vlaku bol otec zastrelený. Mal 48 rokov.“

Ďalšia tragédiu rodinu postihla už o dva mesiace: „Dňa 20. decembra 1944 rumunský letecký zbor začal silný nálet proti nemeckým vojskám v Lučenci, ktoré sa usídlili vo vtedajších vojenských kasárňach. V blízkosti domu starkej boli pešie kasárne, ale aj delostrelecké kasárne, v ktorých boli ubytovaní nemeckí vojaci. Predchádzajúci večer doviedli nemeckí vojaci do drevárne blízko domu starkej štyri kone. Večer hlásili útok lietadiel. Starká s mamou, sestrou a jej deťmi sedeli v kuchyni a počúvali gramofón, keď jej brat otvoril dvere, odkiaľ ich osvietila veľká, tzv. Stalinova svieca, húkala siréna a jej brat zakričal: ‚Mama, poďme do skrýše!‘ Už sa im však nepodarilo vyjsť z domu, len brat ešte stihol vbehnúť do pivnice. Ostali učupené v byte medzi dverami. Chránila ich len železná zárubňa dverí medzi kuchyňou a špajzou, čo im narýchlo poradila matka. Jej sestra držala v náručí osemmesačnú Zsuzsiku, jej druhá dva a pol ročná dcérka Ilonka si práve líhala do postele. Starká, jej mama, sestra a dve deti sa následkom bombardovania dostali pod rozvaliny. Starká počula zvonku hlasy: ‚Chlapci, poďte pomáhať, musíme zachrániť päť ľudí‘ a zrazu do toho zmätku počula ďalší hlas: ‚Ide bomba‘ a ľudia sa rozutekali. Aj nasledujúca bomba spadla do blízkosti, čím na nich padla aj posledná stena, ktorá tam ešte stála a zakryla ich ešte viac. Najprv zachránili jej sestru, ktorá v náručí držala už mŕtve osemmesačné dieťa, potom mamu. Starká ostala posledná. Vo veľkej tme ju hľadal brat, pričom kričal: ‚... kde si, Marika, daj mi znamenie, že žiješ...‘ Nemal ani tušenie, kde ju má v tej tme hľadať. Starká si nepamätala, ako dlho bola zasypaná, ale pamätá si, že tam bola ukrutná zima a neznesiteľná tma.

Ošetrili ich na neďalekom Červenom kríži, kde im poskytli deky, jedlo a mohli tam prespať. Sestrine väčšie dieťa sa im po tme nepodarilo nájsť, pretože ho tlaková vlna odhodila ďalej. Ráno si mama starkej sadla na okraj rumoviska a veľmi bolestne plakala. Išiel okolo nej nemecký dôstojník, vytiahol fotoaparát a odfotil si ju, ako plače na rumovisku. Neskôr sa im podarilo nájsť aj sestrine mŕtve staršie dieťa. Našli aj roztrhané telá štyroch koní. Nevedeli, čo majú urobiť, a tak starká s mamou pešo odniesli deti v náručí do cintorína, oblečené len v tom, v čom zomreli. Nemali nič, do čoho by ich zabalili. Mama starkej niesla v náručí dva a pol ročnú Ilonku (Helena) a starká osemmesačnú Zsuzsiku (Zuzana). Cesta sa im zdala nekonečná. Matka detí sa od hrôzy na čas pomiatla a ani nevedeli, kde je. Po príchode do cintorína sa im naskytol hrozný pohľad, na ktorý starká už nikdy v živote nezabudla. Mŕtve telá vojakov a civilných obyvateľov boli uložené v rade na zemi okolo márnice v neuveriteľnom množstve. V tej dobe existovala stará márnica s pitevňou, v ktorej je dnes sieň významných osobností pochovaných v Lučenskom cintoríne. Cintorín bol vtedy oveľa menší ako ho poznáme dnes. Jozef Drenko v publikácií Cintoríny Lučenca na strane 52 píše, že z civilného obyvateľstva je následkom leteckého útoku z 20. decembra 1944 v matrike zomrelých Lučenca zapísaných 11 mŕtvych civilných obyvateľov. Počet zahynutých vojakov počas náletov neuvádza. Podľa starkej ich bolo veľmi veľa. V cintoríne kopalo niekoľko mužov spoločné pohrebisko. Prišiel správca a oznámil, že pre veľkú streľbu nemôžu pochovávať. Požiadali ho, aby deti nepochovali do veľkého spoločného hrobu.

Spolu s mamou pozbierali rozlietané dosky na okolí, za pomoci robotníkov z nich zbili bedňu, do ktorej sa obidve deti zmestili, a tak boli pochované bez farára a cirkevného obradu v lučenskom cintoríne pri múre židovského cintorína, kde sa pochovávali deti.“

Aj tento príspevok si celý môžete prečítať v zborníku, ktorý sme komplet zverejnili na konci blogu Deti z hrncov. Komu jednotky a nuly nevoňajú a chcel by zborník papierový, posledný v obchodoch dostupný exemplár sa dá zaobstarať tu.

Prečo ale teraz píšem o súťaži História Novohradu. Práve sme vyhlásili jej druhý ročník. Do súťaže sa môžu zapojiť všetci študenti stredných škôl (teda aj študenti napríklad z Košíc či Bratislavy), jedinou podmienkou je, že téma práce musí súvisieť s Novohradom. Vďaka pánovi Krasimírovi Damjanovi a firme Bach systems spol. s. r. o. si najlepší študenti rozdelia odmeny v celkovej výške 550 €. Témy, termíny a ďalšie podrobnosti nájdete v štatúte súťaže, ktorý sme zverejnili tu. Akékoľvek otázky súvisiace so súťažou zodpovieme priamo na našej stránke na Facebooku alebo na emailovej adrese kniha.hornohrad@gmail.com.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kočner a Rusko do väzby nepôjdu, rozhodol súd

Špecializovaný trestný súd v sobotu viac ako osem hodín rozhodoval tom, či budú Kočner a Rusko stíhaní vo väzbe.

EKONOMIKA

Mestá už môžu vykázať staré autá z centier, ale veľmi nechcú

Ministerstvo vytvorilo priestor na vytváranie zón s nízkymi emisiami.


Už ste čítali?