Život so sovietskymi okupantmi

Autor: Mišo Šesták | 27.3.2018 o 8:27 | Karma článku: 9,85 | Prečítané:  3914x

Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska v rokoch 1968 – 1991. Okupácia, dva rozdielne svety, vojenský dril, obchodovanie...

Mám rád a nesmierne si vážim každého, kto píše a zaoberá sa regionálnymi dejinami a zvlášť dejinami Novohradu. Dvaja autori sú mi ale predsa len bližší. Jedným z nich je Ján Aláč z novohradskej Závady, inak pracovník Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Zaoberá sa témami, ktoré sú mi veľmi blízke – orálnou históriou či históriou každodennosti. Minulý rok sme spoločnými silami dali dokopy druhé vydanie knihy Tajní vrahovia, kde je jeho rozsiahla štúdia o málo známom fenoméne sužujúcom pred storočím celé južné Slovensko (viackrát som o tom písal, napríklad Hriechy pôrodných babíc či Primitivizmus novohradských vrchov). Nebol to však jediný projekt, na ktorom minulý rok robil. Súbežne sa venoval aj téme Prítomnosť sovietskych vojakov rokoch 1968 – 1991 na juhu stredného Slovenska v spomienkach pamätníkov, na ktorej mohol pracovať vďaka Fondu na podporu umenia.

Ako sám hovorí, k projektu ho inšpirovalo blížiace sa jubileum tejto smutnej udalosti: „V auguste si pripomenieme 50 rokov od vstupu okupačných vojsk piatich armád štátov Varšavskej zmluvy do Československa. Rok 1968 patrí k osudovým rokom našich dejín, dodnes vzbudzuje silné emócie. Koncom roku 1968 väčšina okupačných vojsk opustila územie Československa. Na našom území zostalo približne 75 000 sovietskych vojakov, z ulíc sa stiahli do kasární uvoľnených Československou ľudovou armádou, alebo do nových objektov postavených pre tento účel. Pre väčšinu obyvateľov sa stratili z každodenného kontaktu. Otvorený odpor a otvorená nenávisť k okupačným vojskám postupne zmizli z verejného priestoru a presunuli sa do súkromia. Každodennosť života s jeho povinnosťami, problémami a starosťami postupne prevrstvili niekoľko týždňov trvajúce vzopätie. K tomu sa pridružilo poznanie, že ani masové demonštrácie a protesty situáciu nezmenili a nezmenia.“

Predmetom záujmu v projekte neboli prvé najpohnutejšie dni okupácie, ale to dlhé obdobie po nich, až kým sovietska armáda z nášho územia definitívne neodišla. Sovietski vojaci prichádzali do kontaktu s obyvateľstvom v najrozličnejších podobách a situáciách. Vynútené vzájomné spolužitie malo mnoho podôb toho, čo by sme mohli označiť ako históriu každodennosti alebo tzv. malé dejiny. Ide o zaujímavé príbehy a zážitky, ktoré stoja za zaznamenanie a pripomenutie.

„Väčšina obyvateľov Slovenska vnímala sovietskych vojakov ako masu ‚ruských okupantov‘ v období po roku 1968 síce takmer neviditeľných a to i napriek tomu, že vedomie ich prítomnosti bolo mimoriadne silné – ako opora obdobia normalizácie.“

Bohatšie skúsenosti mali len tí obyvatelia, ktorí žili v blízkosti jednotlivých posádok. Na Slovensku bolo najviac útvarov umiestnených v priestore dnešného Banskobystrického samosprávneho kraja. „Zo Strednej skupiny vojsk bola na Slovensku dislokovaná 30. Gardová ‚Irkutsko-Pinská‘ motostrelecká divízia s veliteľstvom vo Zvolene. V rámci nej boli jednotky rozmiestnené: 30. Gardová ‚Irkutsko-Pinská‘ motostrelecká divízia vo Zvolene; 85. spojovací prápor vo Zvolene; 11. zdravotnícky prápor vo Zvolene; 30. tankový pluk na Oremovom Laze (Lešť); 144. protilietadlový raketový pluk na Oremovom Laze (Lešť); 20. prieskumný prápor v Riečkach (Lešť); 75. samostatný tankový prápor v Riečkach (Lešť); 1054. prápor materiálneho zabezpečenia v Rimavskej Sobote; 81. prápor opráv techniky v Rimavskej Sobote a 164. gardový motostrelecký pluk v Jelšava.“

Viacero zaujímavých príbehov pochádza práve z Novohradu (Lešť). Ľudia sovietske vojsko vnímali rôzne: „Pre niekoho boli kulisou viac či menej pravidelne sa presúvajúcich vojenských kolón na cvičenia či medzi jednotlivými posádkami. V okolí Oremovho Lazu bola súčasťou života aj zvuková kulisa z  častých vojenských cvičení. V rámci Vojenského obvodu Lešť boli jednotlivé posádky umiestnené na Družbe, Oremovom Laze alebo v Riečkach. Boli tu akési miniatúrne ‚ruské mestečká‘. V Rimavskej Sobote, v Jelšave, Rožňave alebo vo Zvolene boli kasárne umiestnené priamo v mestách, resp. na ich okrajoch. Sovietski vojaci, dôstojníci a ich rodinní príslušníci boli súčasťou koloritu tunajšieho života. V prípade Zvolena, Jelšavy a Rimavskej Soboty boli v tesnej blízkosti kasární postavené bytové jednotky pre dôstojníkov a ich rodiny. V mestách boli ‚ruské kluby‘, alebo ‚domy oficierov‘. Mali aj vlastné múzea ‚vojenskej slávy‘, školy pre deti dôstojníkov a podobne. Na území Slovenska neboli len vojaci a dôstojníci. Osobami, ktoré prináležali k sovietskym vojskám boli príslušníci Sovietskej armády a civilné osoby, ktoré boli sovietskymi občanmi a pracovali v útvaroch sovietskych vojsk, dočasne sa nachádzajúcich na území Československej republiky.“

Obyvateľstvo a príslušníci sovietskych vojsk tvorili dva popri sebe existujúce svety. Odlišná bola mentalita i kultúrne zázemie, ktoré bolo rozdielne i naprieč samotnými sovietskymi jednotkami. „Pochopiteľný bol odstup obyvateľstva od okupačných vojsk. Platilo to aj opačne. Dôstojníci sa snažili nepripúšťať obyčajných vojakov do prílišného styku s obyvateľstvom. Iné to bolo v prípade dôstojníkov, ktorí sa zúčastňovali oficiálnych príležitostí, osláv sviatkov a prichádzali do kontaktu aj s obyvateľstvom. Často sa družba udržiavala pri poháriku, kde sa im podľa pamätníkov konkurovať nedalo. Aby sa aj oni príliš nezžili s prostredím, boli v pravidelných intervaloch prevelením obmieňaní.
Sovietskych vojakov a dôstojníkov s odstupom rokov vnímame skôr ako monolit ‚ruských okupantov‘, a boli tak vnímaní aj počas ich ‚pobytu‘ na území Československa. Pod týmto pláštikom sa však skrývala zmes národov, národností i náboženstiev, ktoré, napriek navonok zjednocujúcim vojenským uniformám, boli pomerne rôznorodé. Jednotná masa okupačných vojsk sa u časti obyvateľov (pravidelným kontaktom s nimi pri oficiálnych, pracovných a neskôr i pri priateľských kontaktoch) menila do podoby konkrétnych ľudí, ich rodín a konkrétnych osudov. Tí, ktorí s nimi prichádzali do kontaktu (viac s dôstojníkmi a ich rodinami ako s bežnými vojakmi), zisťovali, že sú to tiež len ľudia, ktorí majú svoje problémy, svoje príbehy a osudy, svoje dobré i zlé vlastnosti.“

Na inej úrovni prichádzali do kontaktu s obyvateľstvom bežní vojaci: „Tí sa vôbec nie výnimočne podieľali na výpomoci pri rôznom type činností, predovšetkým v podobe manuálnych a nárazových prác. Vypomáhali v rámci viacerých jednotných roľníckych družstiev, ktoré boli v blízkosti ich posádok (zbieranie skál na poliach, zvoz slamy, ale i oberanie hrozna). Doložená je aj ich výpomoc pri stavebnej činnosti a pri lesných prácach. Sú prípady, že vojaci boli využití aj pri havarijných a záchranných situáciách. Pamätníci uvádzajú, že boli ochotní pomôcť nielen deklaratívne, ale skutočne i reálne, či už materiálne alebo manuálnou prácou. Zároveň spomínajú na prísnu disciplínu a subordináciu, na pozoruhodný odstup, ktorý si držali dôstojníci od bežných vojakov, na vojenský dril až netypický na stredoeurópske pomery, vrátane spomienok na fyzické tresty. Snahou sovietskych dôstojníkov bolo vyhnúť sa mimoriadnym udalostiam, ktoré by pre nich mohli znamenať preloženie niekde do odľahlých oblastí Sovietskeho zväzu, a po roku 1979 sa hrozbou stalo odvelenie do vojny v Afganistane. Ak sa aj mimoriadna udalosť stala, ak to bolo možné a charakter udalosti to umožňoval, bolo snahou dohodnúť sa a udalosť nehlásiť, za čo sa vedeli odvďačiť.“

Postupom času za začalo i kšeftovanie: „Pri všetkých lokalitách, kde boli umiestnené jednotlivé sovietske jednotky si pamätníci spomínali na dobre zásobené ‚ruské obchody‘, kde bolo možné kúpiť aj ináč nedostatkový tovar. Charakteristickou spomienkou na tieto obchody je počítanie predavačiek na ‚sčotoch‘ – počítadlách. Vojaci či dôstojníci sa stávali priekupníkmi tohto tovaru. Osobitou kapitolou je predaj benzínu a nafty. Nie vždy išlo o jednu či dve bandasky s benzínom. Nebol problém kúpiť od nich celé sudy s benzínom, s ktorými sa potom obchodovalo ďalej. Pre mnohých to mohla byť prvá výraznejšia skúsenosť so ‚súkromným podnikaním‘, ktorú potom spolu s takto získaným základným kapitálom využili po roku 1989.
Špecifickú podobu mal aj ich odchod. Na okolí svojich posádok rozpredávali najrozličnejšie veci od elektroniky, napríklad posteľné plachty ale i množstvo ďalších vecí. Naopak, skupovali napríklad autá sovietskej výroby, hlavne volgy. Hojne skupovali tiež koberce, ktoré v bytoch nemávali na podlahe, ale na stenách.“

Napriek 27-ročnému odstupu od odsunu sovietskych vojsk z Československa sú v prostredí, kde boli jednotlivé posádky umiestnené, v spomienkach pamätníkov zachované mnohé zážitky a príbehy dopĺňajúce obraz o ich 22-ročnej prítomnosti v Československu. Mnohé sú dramatické, iné humorné, ďalšie obyčajné. Som rád, že sa Jano Aláč podujal zozbierať ich a zaznamenať predtým, ako sa navždy vytratia spolu s ľuďmi, ktorí ich zažili. Je dobré mať ich zaznamenané a zachytené, pretože vypovedajú o dobe a jej špecifikách. Projekt Prítomnosť sovietskych vojakov rokoch 1968 – 1991 na juhu stredného Slovenska v spomienkach pamätníkov z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Text reprezentuje názory autora a nie názory Fondu na podporu umenia. Verím, že po tomto úvodnom všeobecnom blogu, vám v spolupráci s Janom Aláčom prinesieme aj ďalšie zaujímavého texty z jeho projektu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kompromitujúce nahrávky už znervóznili viacerých

Niektoré nahrávky nie sú dodnes objasnené.

DOMOV

Kľúčová postava Gorily reportérom SME: Nemôžete sa pýtať

Malchárek je v akciovke so Siekelom.


Už ste čítali?