Keď si mnohí želali návrat Maďarov

Autor: Mišo Šesták | 11.12.2018 o 8:27 | (upravené 23.2.2019 o 17:14) Karma článku: 10,03 | Prečítané:  7518x

Niekoľko autentických zápiskov z obdobia, od ktorého nás delí presne sto rokov. Ako vyzerali prvé dni a týždne Československej republiky?

Nedávno sme oslávili sté výročie vzniku Československej republiky. Pri tejto príležitosti by som sa rád vrátil k zápiskom Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny, kde v poslednej kapitole opisuje práve situáciu prvých dní a mesiacov v novo vzniknutom štáte. Idylické to veru nebolo.

Len pre pripomenutie: o Samuelovi Činčurákovi a jeho 51-mesačnom pobyte na frontoch prvej svetovej vojny som toho napísal viac ako dosť. Zaoberal som sa jeho pohľadom na alkoholizmus v armáde, písal som o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu či o utrpení koní. Pozrime sa teraz na to, ako zachytil prvé dni v Československu po svojom návrate z frontu. Písal, samozrejme, najmä situácii v Ozdíne a Lučenci. Veľa napovie už prvá veta z poslednej kapitoly jeho zápiskov: „Boli sme sa nazdali, že už je pokoj, no mne prichodili na myseľ slová Proroka: ‚Pokoj, pokoj ješte neni žádneho pokoje.‘“

V Ozdíne a jeho okolí (na rozdiel napríklad od Kokavy nad Rimavicou) sa nekonali žiadne rabovačky, v tomto smere bola situácia relatívne pokojná. Z politického hľadiska (alebo ako to nazvať) však ľudia pociťovali veľkú neistotu: „Ľud si bol neistý pod čiu krutovládu sa dostane, či pod maďarskú alebo pod českú. Ktorí ľudia boli národne prebudení, tí si priali patriť do Československej republiky, no maďaróni ani počuť, tí tvrdili, že sa to nikdy nestane, aby Maďarorság bol roztrhaný.“

Československí legionári obsadili Lučenec, Maďari pred svojim odchodom „vyrabovali vojenské skladištia tak, že len múry ostali“. Ak bežní ľudia čakali, že sa po štyroch rokov vojny a rekvirovania začnú lepšie časy, ostali sklamaní: „Ak dosiaľ bola drahota, teraz deň čo deň stúpala do výšky. V meste obchodníci dvíhali také ceny, že nebolo možno za peniaze kúpiť. Ak páni mali rozum pre seba, aj sedliaci po dedinách vedeli si poradiť. Mlieko, vajcia, maslo, hydinu nikto nepredal za peniaze, iba za výmenu. Sedliaci zamieňali svoje veci s obchodníkom, tak jedni i druhí sa zásobili, no ale čo robotníci? Tí nemali čo dať ani za čo kúpiť, továrne nepracovali, bo páni utiekli do Pešti. Kto mal niečo usporené, musel na to siahnuť, ale kto nemal, ten hroznú biedu trel. Nejakú potuchnutú múku od štátu dostávali, chodili po dedinách, kupujúc kyslé mlieko liter za dve koruny, no keď by len aj tie boli mali. Mnohí dávali z domu veci, aby mohli hlad zahnať a tak čakajúc lepšie časy, lenže pre hladových pomaly prichodili.“

Ďalšiu neistotu vnieslo medzi ľudí kolkovanie peňazí: „Začiatkom roku 1919 nastal veľký ruch medzi ľudom, že vraj budú peniaze kolkovať a polovičku vezmú. Čo sa povrávalo, to aj prišlo, bolo to zlorečenia na vládu, no aká pomoc?! Boli ľudia, ktorí si nechceli dať kolkovať, oni ešte vždy čakali naspäť Maďarov. Jedna žena na Hradišti po prejdení lehoty kolkovania peňazí prišla ku mne a žalovala sa mi, že našla na padláši peniaze – 3 000 korún, ktoré syn bol schoval a vraj ich aj myši dosekali. Musel som sa usmiať nad takou múdrosťou a povedať jej, aby si ich dala do rámu zaskliť na pamiatku, bo že jej ich už nikto nevezme. Koľko takých bolo na Slovensku!? Ba počul som, že aj pánu farárovi T. myši posekali, čo si bol ukryl pred kolkovaním.“

Činčurák zaznamenal aj obdobie, keď maďarská Červená armáda začala v polovici roku 1919 prenikať na naše územie: „Prišiel krásny máj, no pre nás nebol veselý, bo pred nami na fronte, ktorá bola dákych 30 km od nás, začali husto búchať. 11. mája bol v Lučenci jarmok, šli sme viacerí z Ozdína, no peši, bo vlak nechodil. Prišiel som do mesta a tu vidím umazaného vojačika, šiel ulicou smerom ku Zvolenu. Čo sa dívam na vojaka, potkal ho jeden dôstojník a spytuje sa, skadiaľ ide. Vojak rozpráva, že z fronty, že Maďari všetko zmlátili a front že je rozbitý. Vojak šiel ďalej a dôstojník náhlil sa do kasární. Netrvalo to ani pol hodiny, už vojenská posádka bola celá na nohách a všetko na autách odvážali na nádražie. Slovenskí chlapci, čo boli pri vojsku, tí sa rozutekali, čo bolo trochu nie pekné, ba hanba pre Slovákov! Keď prišla doba zhodiť jarmo zo seba, tak sa dobrovoľne znova doňho kládli.“

Keď Maďari obsadili Lučenec, mnohí sa tešili, „lenže tá radosť netrvala dlho, bo slávnostne uvítaní maďarskí vojaci začali robiť v meste poriadok. Koho našli v kaviarni, chytili a hnali do roboty. Na nádraží vrecia nosiť, ulice zametať alebo zákopy kopať a pliesť prekážky na fronte.“

Opäť zavládol strach: „Ľudia, ktorí boli povedomí, že sú Slováci, začali sa ľakať. A nebola to maličkosť! Verejne maďaróni nám hovorili, až prídu Maďari, že budeme na stromoch visieť. Darebáci a korheli túžobne očakávali naspäť Maďarov, aby sa vrhli na gazdov a zmocnili sa ich majetku. Ľud, ktorý niečo mal, obával sa rabovačky, tak si kryli ako kto vedel a čo mohol. Zakopávali do zeme, šatstvo, plátno, zbožie, s čím sa len veľká skaza robila. Smutné správy prichodili pre nás povedomelých vojakov, že Maďari čo obsadia, všetkých mužských verbujú pod zbraň a kto sa im postaví, každého bez milosti zastrelia.
Už sa dobre nepamätám, bo v tých okolnostiach nebolo času na písanie a poznačiť si deň, to viem, že bolo utorok, bo sme mali večer zhromaždenie, tak bude 27. máj. Ráno začali sa valiť do našej dedinky československí vojaci, ustupovali z fronty, boli veľmi zronení, že musia cúvať a nemôžu Slovensko zachrániť od zhuby, ktorá sa rútila na nás. Naše ženy ukradomky im dávali mlieko do ich fľašiek, aby čo nás striehli, že sa priateľsky k nim chováme nespozorovali. Vojsko ustupujúce prešlo smerom na Cinobaňu a stadiaľ na Lovinobaňu, a tak na Zvolen bez toho, aby niečo násilne vzali. Vojaci radili našim chlapcom i mladým mužom, aby šli s nimi, že by nevpadli do rúk Maďarov, a tak by museli zabíjať svojich bratov. Mne sa nezdalo opustiť svoje rodiny a vydať ich v šanc nepriateľovi, veď znal som Maďarov, ako sa pomstili na Srboch, to by boli aj s našimi ženami a deťmi robili. Niekoľko mladých mužov prišlo ku mne poradiť sa, čo máme robiť. Povedal som: ‚Nikoho neodrádzam, aby sa nevzdialil a nikomu neradím, aby zostal. Ja som sa rozhodol zostať pri svojich deťoch a spolu s nimi niesť to, čo Pán Boh na nás dovolil.‘ Chlapi ma nasledovali, zostali doma, čo bolo len dobre. Niekoľko mladíkov zašlo len na ozdínske vrchy.“

V ďalšom blogu sa budem venovať tomu, ako Samuel Činčurák opisuje pobyt a správanie maďarských boľševikov v Ozdíne a bezprostrednom okolí.

Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Kniha je už de facto vypredaná. Aktuálne viem už len o jednom kuse tu a troch kusoch tu.

Zápisky sú k dispozícii aj v exkluzívnej zberateľskej podobe, hľadajte tu alebo tu (viď obrázok nižšie).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočner písal Zsuzsovej o sledovaní Sulíka a Rajtára chcel dostať do basy

Ďalšia časť Kočnerovej komunikácie potvrdzuje výpoveď Petra Tótha.

Píše Tomáš Nociar - Fórum

Odborník na extrémizmus Andrej Danko

Šéf národniarov by nemal zabúdať, odkiaľ on a jeho strana prišli.

Kalavská sa vzoprela Ficovi, Smer jej návrh nepodporí

Ministerka predloží stratifikáciu len ako obyčajný zákon.


Už ste čítali?