Prešlo niekoľko týždňov, odkedy sme oslávili sté výročie vzniku Československej republiky. Trvalo však ešte niekoľko dlhých mesiacov, kým sa situácia na Slovensku stabilizovala a vykryštalizovala. Pri tejto príležitosti som sa vrátil k zápiskom Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny, kde v poslednej kapitole opisuje práve situáciu prvých dní a mesiacov v novo vzniknutom štáte.
Len pre pripomenutie: o Samuelovi Činčurákovi a jeho 51-mesačnom pobyte na frontoch prvej svetovej vojny som toho napísal viac ako dosť. Zaoberal som sa jeho pohľadom na alkoholizmus v armáde, písal som o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu či o utrpení koní. Naposledy som v blogu Keď si mnohí želali návrat Maďarovpísal o tom, ako zachytil prvé dni v Československu po svojom návrate z frontu. Pozrime sa teraz, čo napísal na úplne posledných stranách svojich zápiskov o pobyte vojakov maďarskej Červenej armády na našom území, najmä v Ozdíne a okolí Lučenca.
Pred postupujúcimi maďarskými vojakmi ustupovali vojaci československej armády: „Večer sme mali zhromaždenie, po zhromaždení prišli dvaja českí vojaci ku môjmu susedovi Pavlovi Pánikovi, ten ich bratsky prijal, pohostil, trochu si tam zdriemli, potom ich opatril s chlebom a sám ich zaviedol na kus, aby ich upravil na cestu, aby sa nedostali do rúk nepriateľa. Vec nezostala skrytá, veď sme mali aj na Ozdíne Judášov, ktorí ani v noci nespali, ale nás striežili.“
Samuel Činčurák bol pokladníkom Potravného družstva. Aby tovar družstva nebol vyrabovaný, prijal patričné opatrenia: „V stredu ráno dal som vybubnovať, že účastiny z Potravného družstva vypúšťam a tovar rozdelím. Urobil som to preto, poneváč som bol pokladník, mal som peniaze a aby ma neorabovali, potom by ma mohli ľudia preklínať. Všetko som dal do poriadku, nezostalo nič okrem pol suda čiernej kolomasti.
Pred obedom som zapriahol voly a vyviezol hnoj na pole, aby mi z hlavy trochu vyfúkalo po tom rozdeľovaní. Keď som sa vracal z poľa, už som našiel doma Ondreja Galáta z Rovnian. Prišiel nás upozorniť, aby sme sa pekne zachovali oproti boľševikom, bo vraj minulú noc o dvanástej zobudil ho, spytujúc sa na Ozdín. Keď sa on ich spytoval, čo chcú s Ozdínom, tak mu povedali, že im bolo oznámené, aké veľké prípravy sa robia na Ozdíne poraziť boľševikov.“
Boľševici na Ozdín najskôr poslali hliadku troch vojakov: „Naši nepriatelia na Ozdíne robili veľké prípravy k uvítaniu maďarských vojakov. Videl som na vlastné oči ako mladá pani Števčinová niesla veľký krčah plný vína z krčmy na uvítanie Maďarov.
Do Ozdína vkročili traja maďarskí vojaci, na čapiciach mali červené handry prišité, to na znak novej maďarskej vlády. Boli otrhaní a obzerali sa, ani čo by ich z konôp vyduril. Zo dvorov vybehávalo veľké i malé, každý chcel vidieť, čo sú to za ľudia tí boľševici. Kto ich videl, každý mrdnul gambou, iba tí, ktorí čakali vzkriesenia Magyarországu, tým srdce riaslo ako špongia vo vode a už v duchu videli, ako Slováci visia po stromoch.
Boľševici spytovali sa, kde býva ‚Pánik úr‘. Ktosi ich upravil ku môjmu susedovi, domnievajúc sa, že už prišli ho obesiť. Sused nebol doma, bol sa odstúpil, čo bolo len dobre. Keď prišli do dvora, spytovali sa, či je tu richtár, gazdiná im hovorí, že povyše býva richtár a sama ich zaviedla. Šiel som aj ja, aby som privítal nevolaných hostí a upozornil richtára, aby ich ponúkol jedením. ... Desiatnik rozkázal, aby na obecný dom vystrčili červený prápor, čo richtár, brat Michal Pánik, aj urobil. Vojaci vydali rozkaz, aby sa žiaden neopovážil protiviť a odišli naspäť do leženia celkom uspokojení.“
Zaujímavo opisuje aj to, ako sa maďarskí vojaci snažili čo najlepšie využiť svoje takzvané biele peniaze: „Po dedinách maďarskí vojaci hlad nemali, iba veľa peňazí, že nevedeli, čo s nimi. Sami akosi nedôverovali tým svojim bielym peniazom, preto by ich boli najradšej zamenili za naše kolkované. Chodili po dedine z domu do domu, kupovali aj to, čo nepotrebovali, za každú maličkosť dávali svoje bankovky, domnievajúc sa, že Slováci im vydajú drobné kolkované, no nik nebol natoľko nerozumný, aby si dal peniaze, radšej každý kývol rukou a povedal: ‚Dávame vám to tak a nie za peniaze.‘
Boľševici nerobili žiaden rozdiel medzi Slovákmi a maďarónmi, v Boha neverili, že Ho nepotrebovali a po národnosti sa neobzerali, im bohom bolo ich brucho. Najradšej zastávali sa husí, kačíc i sliepok, bo tie chytali, varili a jedli. Kto si najsamprv boľševikov zošklivil, boli to tí, čo ich túžobne očakávali.“
Ďalej už len v krátkosti spomína odchod maďarského vojska, ktoré z tohto kúta Slovenska odišlo bez veľkého rabovania: „Práve sme chceli ukončiť, keď na hradskej nastal lomoz, boľševici od Málinca hrnuli sa so svojimi delami naspäť. Ženy ponáhľali domov, poneváč vojsko zastavovalo sa v Rovňanoch. Keď si tam kone nakŕmili a vojaci menáž pojedli, odišli smerom k Lučencu bez toho, aby niečo boli vzali. ... Po odchode boľševikov dozvedeli sme sa od učiteľa ozdínskeho Štefana Kostku toto: Na svätodušné sviatky z nedele na pondelok, tú noc sporiadala tunajšia inteligencia bál a tanečnú zábavu, na ktorej sa páni maďaróni radili kedy a ako sa vrhnúť na Slovákov a zmocniť sa ich majetkov. Predseda toho zasadnutia bol uhoršťanský notár Baťa a ostaní tunajší farári a učitelia, medzi nimi bol aj ozdínsky farár Ľudevít Balco. Poneváč sa páni poopíjali a než sa na druhý deň dobre vyspali, už, ako som spomenul, maďarské vojsko začalo doplňovať svoje straty a cítiť sa neistým udržať v moci Slovensko. Medzi odsúdenými boli deviati Ozdínčania. Učiteľ prezradil mi len dvoch – Pavla Pánika, u ktorého bývalo zhromaždenie a Janka Hanu. Ostatných sedem nezradil. Dobrý Boh nedovolil, aby bezbožníci vyliali svoju zlosť, ale obrátil to všetko na ich hlavu a ak títo nepriatelia jeho kríža nebudú činiť pokánie, tak vpadnú do jamy, ktorú druhým vykopali.
Maďarská biela garda zavolala si Rumunsko na pomoc a porazili červenú gardu vnútrozemí. Československé légie porazili boľševikov na fronte, ktorí sa museli rozpŕchnuť. Československé vojsko obsadilo Lučenec a iné mestá, ktoré boli boľševici zaujali a nastal už konečne ten dávno čakaný pokoj. Či pokoj? Aspoň vydýchnutie na chvíľu.“
Slová Samuela Činčuráka potvrdzuje aj zápis v kronike Ozdína: „Keď sa takto razila cesta a zápasilo s ťažkosťami začiatku pri budovaní štátu a spletitého organizmu, vtedy neočakávane vtrhli maďarský boľševici v máji roku 1919 a opanovali južné Slovensko. Prišli i na Ozdín, kde hneď zostavili svoje rady vyvoliac na čelo správy obce najzaostalejších občanov. Rečníci hrozili šibenicou alebo zastrelením každému, kto by sa odvážil len muknúť. Boli ubytovaní v učebni školy. Našťastie u nás a na okolí neboli to boľševici najhoršieho druhu, alebo že mali veliteľa, ktorý disciplínu držal, tak násilne nebrali. Platili ovšem bielymi boľševickými peniazmi za 1 hus aj 200 korún, ktoré musel každý prijať ako platidlo. Nechovali sa tak brutálne ako niekde inde, kde aj nevinných ľudí popravili. Boli medzi nimi všelijaké živly i z Viedne, ale predsa obstojne sa chovali, keď im človek dal, čo mohol dať. Nebezpeční boli títo boľševici najmä pre niektorých Slovákov, ktorí boli zo strany podlých udavačov oznámení. Pravda, títo zavčasu utiekli pred nebezpečenstvom a skoro za dva mesiace sa zdržiavali na bezpečných miestach. Údajne aj niektorí Ozdínčania boli proškríbovaní (označení na čiernej listine), ktorých boľševici mienili skántriť. Takýto bol Ján Hano, Pavel Pánik a niektorí iní. Našťastie, boľševické panstvo netrvalo dlho. Po dvojmesačnom šarapatení museli sa vypratať z krajov Slovenska. Možná, že keby aj naďalej panovali, že by boli zle obišli menovaní. Každý vydýchol, keď vziali svoj šiator a odišli.
Bože nás uchovaj boľševického poriadku!"
Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Kniha je už vypredaná, posledných 9 kusov je možné získať na tomto mieste (spolu so Zborníkom zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 - 2 zväzky, 720 strán).
Zápisky sú k dispozícii aj v exkluzívnej zberateľskej podobe, hľadajte tu alebo tu.
