reklama

Von z autobusu! Tlačiť nemusíte

Teraz už len ‚zavše‘ sa prejde človek vedľa autobusu, keď pri Ozdíne nevládze do ostrého kopca. Tiskať sa nemusí, a ak, tak len v zime, keď je klzko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Takto pár dní pred Vianocami nechám vojnové témy bokom a siahnem po niečom prostom a jednoduchom, hoci zhodou okolností tiež z vojnového obdobia. Viac-menej náhodou sa mi podarilo objaviť článok Život na slovenskej dedine, ktorý opisuje život v našej obci Hradište v roku 1942. Vyšiel v časopise Slovák. Text je vzácny, pretože opisuje každodennosť, teda veci, ktoré súčasníci málokedy uznali ako hodné zaznamenania. Pravda, miestami je i banálny a patetický, ale pre nás i tak nesmierne vzácny a navyše v sebe skrýva niekoľko veľmi zaujímavých detailov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najprv sa pozrime, ako Juraj Ozdinec opísal obec samotnú: „Jedna z tisícich takýchto dediniek je i naša dedinka Hradište, ležiaca na úpätí Slovenského krušnohoria v málinskej doline, učupená medzi kopcami akoby kus od nepamäti uloženého drahokamu. Nad ňou severne brázdia obzor ako rozbúrené more vlnovite sa tiahnúce mohutné hrbole poloholých hôr a vrchov. Najvyššie z nich sa vypína vrch Diel, ktorý sťaby otcovskou starostlivosťou ochraňuje dedinku pred severnými prírodnými nepohodami. O skok pod ním vyrastá vrch Hrádok, podľa ktorého sa sama dedinka menuje Hradišťom. Na tomto vrchu kedysi v staroveku stál hrad neobmedzených pánov, ktorým boly poddané všetky okolité obce. Pamiatkou po tomto hrade sú už len stromami zarastené základy. Hovorí sa, že z tohto hradu viedla tajná chodba na blízky ozdínsky zámok, o ktorom možno počuť už len miestne balady.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Hradište krátko po druhej svetovej vojne
Hradište krátko po druhej svetovej vojne 

Nikoho nemôže prekvapiť, že údajná tajná chodba nikdy neexistovala. Už aj preto, že osídlenie na Hrádku sa datuje do prehistorickej doby a hrad nad Ozdínom do stredoveku. Mimoriadne zaujímavý je pre nás opis toho, ako sa do Hradišťa voľakedy cestovalo. Juraj Ozdinec v čase písania článku pôsobil v Bratislave, s cestovaním domov mal bohaté skúsenosti: „Keď by ste cestovali na Hradište, povedali by vám, že je to Pánu Bohu za chrbtom a že sa odtiaľ i žobrák vráti. No, nebolo by tomu tak, keby sa krása tohto romantického kraja propagovala. Návštevník a turista by iste rozmýšľal ináč a povedal by, že sa tu ešte len začína cesta do kúska slovenského raja, smerom na Chladnú Studňu, Látky a Šoltýsku. Z poslednej lovinobanskej železničnej stanice vás prevezie štátny autobus, hovorí sa, že cez sedem dolín a sedem vrchov (ale možná ich je len šesť) až do málinskej doliny. Odtiaľto musíme ešte malý pahorok prešľapať. Aj za to zaplať Pán Boh, veď voľakedy sa musela celá táto vzdialenosť prekonať pešky. Teraz už len ‚zavše‘ sa prejde človek vedľa autobusu, keď pri Ozdíne nevládze do ostrého kopca. Tiskať sa nemusí, a ak, tak len v zime, keď je klzko.
Pri Bystričke na málinskej hradskej sa z autobusu vystúpi a vezme sa kratšia cesta cez Ipeľské lúky. Pri prechode cez Ipeľ musí byť človek opatrný, lebo z prevaleného stromu sa už kde-kto okúpal. Z malého pahorku sa nám potom objaví veža hradištského kostolíka s radom domov po oboch stranách bystrého potoka.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potešila a prekvapila i pasáž o stravovaní. Hoci to nie je až tak dávno, keď sme pracovali na knihe o Hradišti, nikto z pamätníkov si nepamätal alebo nespomenul, že v konkrétne dni týždňa sa varili vždy tie isté jedlá: „Pracuje sa od svitu do mrku, často i za šera. Každý roľník má poradie v zadelenej práci. Ráno pred svitaním nahádže z pôjdu sena do seninca, nareže sečky a repy, očistí a nachová dobytok, ktorý už pri počutí jeho blížiacich sa krokov ho víta svojím hlasitým spôsobom. Zatiaľ počuť už i prasce, o ktoré sa však postará jeho žena po vydojení kráv, lebo do toho sa ona najlepšie rozumie. Ona vie najlepšie, že to najväčšie prasa musí mať do Vianoc aspoň stopäťdesiat kíl, aby bolo z neho masti a slaniny na celý rok. Ďalej sliepky, kačky a husy sú tiež na jej hlave. Kým gazda poriadi a opatrí statok, sú raňajky pripravené. Pražená slanina a za tým kyslé alebo sladké mlieko sú dobrou posilou pre dopoludňajšiu prácu. Než svitne a kraviar na dolnom konci dediny zatrúbi, aby sa dobytok vyháňal na pašu, gazda v Dlhom poli sa už azda ôsmy raz obracia na konci svojej role. Pot mu sadá na čelo, keď slnko už hodne vysoko vystúpilo i na svojej klenutej dráhe a on odhaduje čas podľa tieňa svojej postavy. Gazdiná mu pribehne s desiatou, pri ktorej často nechýba ani hriate. Pobeseduje si s ním, aby sa za chvíľu vrátila pripravovať zasa obed. Jedlá tu majú už svoju tradíciu v určených im na to dňoch, a preto niet starosti s výberom. Tak napríklad v piatok bývajú obľúbené halušky s bryndzou alebo tvarohom. Samozrejme, musia byť dobre omastené, lebo poriadne halušky sa nemajú vraj vôbec žuvať. Dobré sú i makové buchty, ktoré obyčajne bývajú v stredu. No nechýba ani mäsité jedlo. Keď príde štvrtok, dobrá údená bravčovinka v kapuste rozvoniava celý dom, ba i na ulicu zaváňa. Z času na čas sa jedálny lístok podľa žiadosti členov rodiny i zamení a vystriedajú sa jedlá, ako: fazuľa, zemiaková polievka, „opekance“, makové či lekvárové rezance atď. Najviac vynikajú takzvané „borcoše“, niekde to volajú točňami. Pripravujú sa zo zemiakov a múky, pečú na plechu v trúbe, a to či je piatok a či sviatok, kedy len príde na ne chuť. S večerou je najmenej starostí. Prihreje sa obyčajne len to, čo od obedu ostalo. Keď neostalo nič, znesie sa z pôjdu slanina alebo klbása, no a mlieko, maslo alebo bryndza sa nájde vždy v dome. Večera býva často hodne neskoro, lebo len súmrak prinúti pracujúci ľud opustiť pole a neskorý večerný hlahol zvona, ktorý tak lahodne zneje a uspokojuje dušu človeka ako hojivý balzam, sprevádza ho na ceste domov.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na záver som si nechal dve pasáže. Najprv na začiatku textu Juraj Ozdinec píše, že Hradišťania svoju obec neradi opúšťajú (čo nebola celkom pravda, lebo napríklad vysťahovalectvo do Ameriky len pár desaťročí pred napísaním článku bolo pomerne masívne – našiel som vyše 100 mien, čo bolo cca 20 % obyvateľov obce - nerátajúc lazníkov, pravda, mnohí sa vrátili), aby si na konci zase odporoval.

„Pod Hrádkom, ktorý azda bol kedysi dejiskom slávnej minulosti, hradištský roľník bez ohľadu na to spokojne brázdi svoje role na sivých volkoch, so sklonenou hlavou, v beznáročnom životnom boji. (...) Veselá povaha občanov uľahčuje prekonávať ťarchu životnej borby o každodenný chlieb. Nie raz počuť po poliach spievať pieseň: ‚Na Hradišti dobre žiť, dobre žiť...‘ A nielen z tejto piesne, ale i z povahy ľudu dá sa usúdiť, že veru máloktorý by zanechal rodnú svoju obec, aby hľadal ľahšie živobytie vo svete. To veru nie. Lebo už i ten kohút, ktorý ho tak verne každé ráno zobúdza, mu pripomína, že tá roľa pod Hájom a či pod Holým vŕškom alebo v Batinom, z ktorej už toľko skál napoodnášal a i cestu s nimi opravil, ho čaká, aby ju poznova zoral a zasial. On k tejto roli prirástol ako zaštepená vetva, on tú roľu zdedil od otca, od praotcov a pokladal by si za hriech opustiť ju. Na Slatinky a na Ipli od nepamäti patril jeho predkom ten istý diel lúky, ktorý on dnes kosieva, aby cez zimu mohol vychovať pár svojich volkov a tri kravy s dvoma teliatkami. Lebo ani on nechce byť horší gazda, než ako bol jeho otec.“

„Aký pokoj musí ovládnuť dušu človeka na dedine i v tejto rozbúrenej vojnovej dobe, keď sa prejde gazdovským dvorom, kde každá vecička ticho odpočíva, keď z maštale zneje spokojné bučanie kráv, čvirikanie vrabcov na streche, hlas kohúta, i to prasa, ktoré ryje rypákom na dvore sa ozve a to všetko ten pokoj len zvyšuje.
Hoci ten život na dedine je jak pokojný, tak zdravý a prirodzený, predsa badáme útek ľudu z dediny do mesta, a to celkom neodôvodnene. Ľud sa ženie za radovánkami sveta, ktoré na dedine nenájde. Hľadá novoty, hľadá rozptýlenie, ktoré býva často tak falošné, a tým sa pripravuje o prirodzený tichý a pokojný život, ktorý jediný poskytuje tú pravú, nefalšovanú radosť zo života. Na dedine je jadro skutočného života a i ja sa čím skôr vrátim do Hradišťa.“

Čo viac dodať, že?

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu