Keď predáte manželku milencovi

Autor: Mišo Šesták | 16.5.2019 o 8:27 | (upravené 16.5.2019 o 8:49) Karma článku: 10,03 | Prečítané:  10979x

Bola jeho srdcu natoľko milá, že sa vybral za jej mužom Makovníkom, a ponúkol mu 600 forintov pre prípad, že by sa jej vzdal.

Po dlhej odmlke sa vrátim k Zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie a konkrétne ku príspevku Norberta Adamove Imreho Borka. Opisuje v ňom vzťah známeho spisovateľa Imreho Madácha s dedinskou ženou Borkou. Blog vznikol v spolupráci s Norom Adamove.

Imre Madách (21. január 1823 – 5. október 1864) patrí medzi najvýznamnejších maďarských spisovateľov. Pochádzal zo starobylého rodu Madáchovcov, najstarší predok Narad de Curtus sa spomína už v rokoch 1180 – 1200.

V zborníku Norbert Adamove predstavuje Madáchov život podrobnejšie, ja to vezmem len v skratke, aby sme sa čo najskôr dostali k podstate tohto blogu: v januári 1834 Madáchovi náhle zomrel otec. Jeho výchovu zobrala do rúk energická matka. Dostal prísnu katolícku výchovu, čo sa odzrkadlilo neskôr, keď sa ako dospelý muž bránil náboženským dogmám. V Pešti študoval filozofiu a právo. Ovládal maďarčinu, slovenčinu a nemčinu, čítal diela svetových velikánov vo francúzštine, taliančine, latinčine, gréčtine a angličtine. Po skončení štúdií sa stal podnotárom a neskôr úspešne zložil aj advokátsku skúšku. Ochorel však na reumu, a preto istý čas strávil u sestry v Keszegu a neskôr v piešťanských a trenčiansko-teplických kúpeľoch. Choroby sa do konca života nezbavil. V roku 1843 sa vzdal úradu podnotára a vrátil sa domov do Dolnej Strehovej.

V roku 1844 bol zvolený za sudcu župného úradu a jeho kariéra právnika sa začala sľubne vyvíjať. V tomto čase stretol Alžbetu Fráterovú, dcéru chudobného zemana, navyše kalvínku. Imreho matka bola proti tomuto zväzku, láska si však nevyberá. Onedlho po zoznámení sa vybral za Alžbetiným otcom, Jozefom Fráterom, podžupanom Biharskej župy. Napriek odmietaniu až bigotne katolícky orientovanej matky, rodiny a priateľov si Alžbetu 20. júla 1845 v katolíckom kostole v Csécse zobral za manželku a usadili sa v Madáchovskej kúrii v Czesztve. Dňa 31. augusta 1846 sa manželom narodil prvorodený syn Imrich, ktorý v ten istý deň umrel. Na začiatku roka 1848 sa im 2. januára narodil syn Aladár, neskôr dcéra Jolanka (11. júna 1851) a dcéra Barbora (2. apríla 1853). Napriek tomu, že Alžbeta bola kalvínskeho vierovyznania, všetky deti boli pokrstené a vychovávané v katolíckej viere.

Revolučné roky 1848 – 1849 nepriniesli Madáchovskej rodine šťastie. Rozvášnený dav rumunských povstalcov usmrtil potupným a krutým spôsobom 16. augusta 1849 v meste Marosszlatina Máriu Madáchovu spolu s jej druhým manželom, kapitánom Karolom Baloghom, a jej synom z prvého manželstva. Ich telá neskôr hodili zožrať sviniam.

Napriek chorobe sa počas revolučného roku 1848 snažil do revolúcie zapojiť aj Imre Madách. Až do marca 1849 vykonával funkciu vojenského komisára Novohradskej stolice. Ako to vyplývalo z jeho funkcie, bol priamo vtiahnutý do príprav revolúcie. I keď Imre kvôli chatrnému zdraviu nebol popredným revolucionárom a prakticky celý revolučný rok 1848 preležal v posteli, myšlienky revolúcie mu boli blízke.

V jeho právomoci bolo verbovanie dobrovoľníkov, odvody, zásobovanie vojska potravinami, šatstvom a zbraňami. Po totálnej porážke maďarskej revolúcie v auguste 1849 pri Világosi priviezli traja maďarskí vojaci v tajnosti na vozoch 133 pušiek do Dolnej Strehovej a ukryli ich do búdy hájnika na Madáchovskom statku. Istotne sa tak neudialo bez Imreho súhlasu. Ďalšie množstvo zbraní sa našlo po istom čase pod strechou zvalenej búdy na statku. To sa už nad ním vznášal tieň podozrenia. Posledným povestným klincom do rakvy bolo objavenie Kossuthovho tajomníka a príbuzného odsúdeného na smrť, Jánosa Rákoczyho, na Imrovom kopci.

V roku 1852 bol Imre zatknutý a obvinený z vlastizrady a napomáhania zločincovi na úteku. Obe obvinenia stačili na trest smrti. Bol uväznený najskôr v Bratislave, neskôr v Pešti. Ako vyštudovaný právnik si bol vedomý, že len správna obhajoba ho môže zachrániť od trestu smrti. Pre nedostatok dôkazov ho 20. augusta 1853 prepustili na slobodu. Po návrate do Csesztvy sa s manželkou a deťmi presťahoval do Dolnej Strehovej.

V tomto období sa vzťahy medzi Imrem a Alžbetou vyhrotili, pretože ako väzeň mal pozastavený plat a manželka bola tehotná. Takisto vzťahy medzi Alžbetou a jej svokrou boli napäté, dokonca ju podozrievali z manželskej nevery. Jej vzťah k Imremu ochladol. Pravdepodobne bola v Dolnej Strehovej nešťastná, možno čakala od Imreho viac podpory a pochopenia, čoho sa jej nedostalo. Koniec ich vzťahu a manželstva urobila jej účasť na plese v Lučenci na jar roku 1854. Zúčastnila sa ho napriek Imreho zákazu, dokonca sa domov vrátila až na druhý deň popoludní. V tejto situácii sa Madáchovci obrátili na evanjelického farára Augustína Henriciho, ktorý im pomáhal uhladiť jej pravdepodobnú neveru. Po tomto všetkom Imre poslal Alžbetu k jej strýkovi do Csécse a 25. júla 1854 sa po vzájomnej dohode rozviedli:

Dolu podpísaní po dlhej, zrelej úvahe sme sa dohodli na ukončení nášho manželského spolunažívania. Sme presvedčení, že vzájomná dôvera, súlad a obetavosť, vlastnosti, ktoré sú nevyhnutné na udržanie spoločného manželského života, sa u nás už neodvratne vytratili, čo by zapríčinilo nielen naše vlastné, naveky trvajúce nešťastie, ale rozpad rodinného života by mal mnohostranný negatívny dopad aj na život našich deti. Na základe týchto skutočností sme sa dohodli na ukončení tohto neznesiteľného stavu, a bez toho, aby sme uverejnili bolestivé, nepríjemné príčiny nášho rozchodu, ktoré by sme museli zverejniť pred sudcom v prípade sporu, sa vzájomnou dohodou nenávratne a navždy rozchádzame.

Po rozvode nežil Imre Madách v Dolnej Strehovej osamelo a utiahnuto. Pravidelne mával návštevy priateľov, tvoril, staral sa o majetok a deti. No i tu ho zasiahol Amorov šíp. Na zdesenie matky sa zaľúbil do prostej a jednoduchej sedliackej ženy Borky. Pre jeho matku bola Borka ešte horšia partia ako Alžbeta. Tento príbeh je v Strehovej veľmi známy, nie je však úplne isté, kto sa skrýva za menom prostej sedliackej ženy Borky? Barbora bolo v 19. storočí v Dolnej Strehovej veľmi obľúbené meno. U dievčat evanjelického vierovyznania bolo štvrté najobľúbenejšie a pri krste ho v 19. storočí dostalo 42 dievčat. U dievčat rímskokatolíckeho vierovyznania bolo takisto štvrté najobľúbenejšie a pri krste ho dostalo 10 dievčat. Ďalšie ženy s týmto krstným menom sa do Dolnej Strehovej vydali.
V literatúre sa ako jedna z možných spomína Barbora Badinská. Druhou možnou Borkou bola Barbora Šuľanová. Jedinečným dochovaným svedectvom o Borke sú slová Jána Husáka. Jeho starým otcom bol Michal Makovník, brat Borkinho manžela Jána Makovníka:

Môj dedo, mamin otec, sa volal Štefan Makovník. Jeho brat bol Ján. Tento Ján sa oženil s miestnym dievčaťom menom Borka Ďurošová. Borka sa vydala za Makovníka, keď mala 19 rokov. Počas pytačiek zoskočila z koča tak nešťastne, že si vykĺbila nohu, a tá sa potom už nikdy nevyliečila. Od tej doby nemohla ani len pracovať. Považovali ju však za najkrajšiu ženu v dedine, mala nápadne peknú, bielu pokožku a obrovské, čierne oči. Spolu so svojim mužom a mojim starým otcom bývali v dome, ktorý bol stále sužovaný záplavami a bol neustále vlhký.
Jedného dňa počas žatvy Borka, vtedy ešte len mladomanželka, pásla vola na pasienkoch, na lúke pod parkom kaštieľa, za ktorou nasledoval potôčik Strehová a potom kopcovité panstvo Bukovec. Práve sa tade prechádzal veľkomožný pán a zbadal krívajúcu ženu, ktorá pásla vola, lebo náhodou aj vôl začal vtedy krívať. Ctihodný pán sa jej prihovoril:
„A ty, mladá žena, čo sa tu flákaš, prečo nejdeš pracovať ako ostatní?“
Borka odvetila, že nemôže pracovať, lebo ju bolí noha. Ctihodný pán sa pustil s ňou do reči a sľúbil jej, že pokiaľ sa stane jeho milenkou, dá jej zavolať doktora.
A vtedy sa to medzi nimi začalo. Ich vzťah trval štyri roky, až do smrti ctihodného pána. Ctihodný pán si Borku natoľko obľúbil, že kvôli nej okamžite opustil svoju milenku napriek tomu, že tá s ním čakala dieťa. Bola to jedna sedliačka, ktorá žila vo Fabianke. Ctihodný pán našiel jedného mládenca, ktorému zaplatil 1 000 forintov, aby sa oženil s tou mladou ženou v požehnanom stave. Mládenec sa volal Koriak. Či tá žena nakoniec aj porodila, to neviem.
Od tejto doby sa venoval ctihodný pán výlučne Borke. Bola jeho srdcu natoľko milá, že sa vybral za jej mužom Makovníkom, a ponúkol mu 600 forintov pre prípad, že by sa jej vzdal.
„Pokiaľ na nej ctihodnému pánovi tak veľmi záleží, tak nech je teda jeho,“ povedal Makovník.
Lenže k tomu neprišlo, pretože Borka povedala, že hoci rada spolu žije s ctihodným pánom, neopustí ani svojho zákonitého muža. Nakoniec to dopadlo tak, že ctihodný pán podaroval Jánovi Makovníkovi pozemok s domom na peknom, suchom mieste. On okamžite predal polovicu domu svojmu bratovi, môjmu dedovi, za 150 forintov. Všetci sa nasťahovali do nového domu. Borka nespávala doma, ale v kaštieli, ale len cez pracovné dni. V sobotu večer prišiel ctihodný pán do domu Makovníkovcov a prespal u nich. Zakaždým priniesol so sebou veľa zákuskov, a v dedine sa medzi služobníctvom povrávalo, že kuchár v kaštieli bol veľmi nahnevaný kvôli tomu, že každú sobotu musel toľko pracovať. V sobotu večer zabalil ctihodný pán koláče a vzal ich do domu Makovníka. Po večeri tam aj prespal. Najprv spával v posteli Makovníka s Borkou, ale Makovník vtedy nesmel spať vo svojej posteli. Neskôr však kúpil dve veľké postele, do jednej nakúpil aj jemnú posteľnú bielizeň. V tejto posteli spával on s Borkou, a v druhej zase Makovník. Na druhý deň, v nedeľu, Borka vždy obedovala v kaštieli.
Takto to išlo štyri roky a potom sa ctihodný pán rozhodol, že dá na Imrovom kopci postaviť lovecký zámoček, lebo život v kaštieli ho už nebavil. Dohodli sa s Borkou, že oni dvaja budú bývať v zámočku, a vezmú tam aj Makovníka ako hájnika, aby býval s nimi. Lenže kým postavili lovecký zámoček, obaja ochoreli. Na počudovanie dostali obaja tu istú chorobu, tzv. vodnatieľku. Aj Borka ochorela a bola na tom veľmi zle. Keď už ctihodný pán umieral, denne trikrát je odkázal, aby ho prišla pozrieť, lebo on nemôže umrieť skôr, než ju ešte raz neuvidí. Ale Borka mu zakaždým odkázala:
„Nejdem, ja som na tom horšie ako on.“
Keď ctihodný pán jedného dňa v podvečer umrel, prišiel sluha za Borkou a povedal jej:
„No, Borka, spravila si chybu. Ctihodný pán mal pod vankúšom 600 forintov, chcel ti ich dať osobne, keby si bola za ním prišla. Lenže ty si neprišla a on zomrel, a ctihodná pani jeho matka tie peniaze pod vankúšom našla a zobrala si ich. A ty teraz nič nedostaneš. Keď to Borka počula, od zhrozenia omdlela a čoskoro zomrela aj ona.“
Viem aj to, že ctihodný pán veľmi obdivoval Borkinu krásu. Tak, ako jej to sľúbil, aj lekára k nej zavolal. Lekár sa zdržal v Strehovej asi mesiac, ale ani on ju nevedel vyliečiť, zostala celý život krivá. Jedného dňa dal zavolať aj fotografa, čo bolo v tej dobe veľký pojem, aby vyfotil ženy v nedeľu, keď vychádzajú z luteránskeho kostola. Vtedy bola Borka taká pekná, že ctihodný pán nadšene zatlieskal a zvolal:
„Všakže to je najkrajšia žena v celej dedine?“
Fotograf ju vyfotil. Fotky sa, žiaľ, neuchovali. Jedna fotka zostala u Jána Makovníka, lenže on sa po Borkinej smrti druhýkrát oženil, a jedného dňa, keď jeho druhá žena zbadala, ako si prezerá staré fotky, rozplakala sa. Na to Makovník, aby ju zbytočne netrápil, odložil kamsi fotku a tá sa už viac nenašla. Pravdepodobne boli nejaké fotky aj v kaštieli, lenže tie ctihodná pani celkom určite roztrhala. Ona Borku neznášala. Hnevala sa aj na manželku ctihodného pána, ona ho vyhnala z kaštieľa. Aj keď je pravda, že mladá ctihodná pani bola žena ľahších mravov, ešte aj so sluhom mala pomer. Keď sa rozviedli, už nesmela ani vkročiť do kaštieľa, manžel ju vyplatil v krčme, tu pod kaštieľom, a na to mladšia ctihodná pani odcestovala.
Neskôr si chcel od nás ctihodný pán Aladár Madách za každú cenu odkúpiť ten dom. Aj sme sa súdili, a stoj čo stoj nás chcel odtiaľ vyhodiť. Dom stál pôvodne osamote na svahu, ale pán Aladár postupne skupoval okolité pozemky, až nakoniec náš dom celkom prišiel o svoju výhodnú polohu, ako aj o čerstvý vzduch a slnko. Na jednom pojednávaní sa stretol aj s mojim dedom. Pán Aladár mu povedal, že ten dom bol len taký dar. Na to mu môj dedo odvetil:
„Ja viem, aký darček to dostal môj brat. Ale mne, čo ľúbim svoju ženu, by darmo núkal ctihodný pán tento dom, či svoj kaštieľ alebo hoci aj celé svoje panstvo ako darček, za túto cenu by som to nikdy neprijal.“
Neskôr sme ten dom predsa len predali. Ja som sa nasťahoval spolu s mamou do tohto nového domu. Ešte by som dodal, že keď sa Borka zaplietla do vzťahu s ctihodným pánom, nezačala nosiť panské oblečenie. Chodievala rovnako oblečená, ako aj predtým. Rovnako, ako sa dodnes obliekajú naše ženy. Až na topánky, lebo topánky v tej dobe nikto z nás nepoznal. Tak, ako aj ostatné strehovské ženy, aj Borka nosila čižmy. Ctihodný pán zomrel presne týždeň pred dňom, keď sa mali nasťahovať do loveckého kaštieľa
.
Pri rozprávaní sa Ján Husák nevyhol viacerým omylom. Už v prvej vete uvádza meno svojho starého otca ako Štefan. Pritom žiadni Makovníkovci v Dolnej Strehovej toto meno nikdy nedali svojmu synovi a navyše meno Štefan bolo v Dolnej Strehovej v 19. storočí zriedkavé. Po správnosti sa jeho starý otec volal Michal Makovník. Omyl uvádza aj v druhej vete. Borka nebola miestnym dievčaťom, pochádzala z Hornej Strehovej a jej priezvisko bolo Šuľanová.

Pretože počul príbeh len z druhej alebo tretej ruky, viaceré časti jeho spomienok vzbudzujú nedôveru. Iné strehovské ženy mohli Borke závidieť a ako to už býva, domysleli si a povedali rôzne veci, ktoré nemuseli byť pravdou.

Po Imreho smrti žila Borka naďalej s manželom a 14. októbra 1866 mu porodila syna Jána. O sedem týždňov neskôr 1. decembra 1866 ich spoločný syn Ján umrel v Hornej Strehovej, kde bol aj pochovaný, na horúčku. Krátko nato Borka 13. decembra 1866 umrela vo veku 26 rokov na vodnatieľku, tú istú chorobu, ako mal aj Imre. Vdovec Ján Makovník sa onedlho oženil s Máriou Vaškorovou z Pôtra. Manželom sa 30. mája 1868 narodil jediný syn Pavel, umrel však ako trojročný 25. januára 1872. Ďalšie deti už Ján a Mária nemali.

Hrob Borky sa nezachoval, keď sa však pozrieme na hrob jej manžela Jána a jeho druhej manželky Márie, neubránime sa dojmu, že boli majetní. Ich hroby ohraničuje masívny železný plot, jeden z mála na evanjelickom cintoríne.

Ak vás zaujíma história Novohradu, posledné kusy Zborníka zo Stretnutia regionálnej hostórie 2018 sú k dispozícii tu (pribalené ku knihám), prípadne mi napíšte. Čoskoro zverejním aj jeho elektronickú podobu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bödör s Kočnerom volali Fica šéf

Kočner kritizoval Fica za odstavenie Harabina.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulík hrá v strane o všetko

Uveriteľný zmier v SaS je už nemožný.


Už ste čítali?