Obesený pre slovenčinu

Autor: Mišo Šesták | 28.8.2019 o 8:27 | Karma článku: 2,47 | Prečítané:  898x

Kam až mohlo viesť dodržiavanie školských a internátnych pravidiel počas maďarizácie. A iné pravidlá bývania na internáte v 19. storočí: pľuvátka, kúpanie raz za mesiac a pod.  

S pomaly sa približujúcim koncom roka sa približuje aj piaty ročník akcie, ktorá je každoročným vyvrcholením našich aktivít – na konci novembra sa uskutoční Stretnutie priateľov regionálnej histórie v Lučenci a v Hradišti. Pri tejto príležitosti vydávame už štvrtý krát aj zborník. Tento rok pre istotu rovno dva, toľko príspevkov sa nazbieralo. Postupne vám niektoré z nich predstavím.
Na úvod siahnem po príspevku Márie Adamovej, ktorá dlhodobo patrí medzi mojich obľúbených autorov. Tento rok začrela do histórie Učiteľského ústavu v Lučenci a vlastne celý jeden zborník bude venovaný škole, školstvu a učiteľom v Novohrade. Na prvý dojem sa to môže javiť ako nudná téma, ale verím, že vás presvedčím o opaku. Napadlo by vás napríklad, že pre rodičov žiakov môže byť za istých okolností výhodnejšie, keď škola ľahne popolom, ako by do nej mali posielať deti? K tomu sa však dostaneme inokedy.

Učiteľský ústav v Lučenci vznikol v septembri 1869. Nebudem sa teraz venovať okolnostiam jeho vzniku, organizácii, vzhľadu budovy, to všetko podrobne rieši pani Adamová vo svojom príspevku.
Ja sa budem sústrediť na pravidlá, ktoré museli jej študenti dodržiavať v 19. sotoročí. Jedna vec boli školské pravidlá, tie boli celkom na dnešné pomery síce vcelku prísne, ale inak pochopiteľné. Študentom bolo zakázané napríklad držanie zbraní, palíc a nebezpečných predmetov, zúčastňovanie sa zhromaždení na uliciach, cestách, verejných priestranstvách aj účasť na štrajku, nesmeli fajčiť v ústave ale ani na uliciach, do kaviarne mohli ísť len s povolením riaditeľa a zakázané mali aj donášanie politických časopisov (ale len tej časti, ktorá sa vtedajšiemu establišmentu nehodila) a tiež napríklad návštevy bordelov (mimochodom, o pravidlách, ktoré platili v lučenských bordeloch sme písali v jednom z predošlých zborníkov a napríklad aj v blogu Domáci poriadok nevestinca z roku 1880).

Mnoho študentov učiteľského ústavu v Lučenci sem dochádzalo zo širokého okolia, a keďže v 19. storočí denné dochádzanie neprichádzalo do úvahy, bývali na internáte patriacemu ku škole. Tu už boli pravidlá tvrdšie a niektoré z dnešného pohľadu až kuriózne. Dobre nám však pomôžu pochopiť každodenný život pred zhruba 150 rokmi. Asi málokto z nás by sa k tomu chcel vrátiť.
Pozrime sa najprv na disciplínu na internáte. Na každej izbe bol spomedzi spolubývajúcich určený „dozorca izby“, ktorý dohliadal na dodržiavanie predpisov a ostatní ho museli vo všetkom poslúchať, čo sa týkalo internátnych poriadkových predpisov. Dozorca však musel ísť príkladom v priateľskom spolubývaní, musel dohliadať na usilovnosť a musel upozorniť na neporiadok. V izbách bol zakázaný krik, hlasná vrava, neslušnosti, behanie, bitka a búchanie dvermi. Počas vyznačených hodín na učenie bolo zakázané chodenie von a dnu, rozprávanie, spievanie, vykonávanie ručných prác. Dozorcovia si museli viesť denník, do ktorého si zapisovali nedostatky. Denník museli na požiadanie predložiť dozorujúcemu pomocnému profesorovi. V izbách sa študenti nesmeli ani zhromažďovať, jedinú výnimku tvorilo zhromažďovanie za účelom nacvičovanie hudby a spoločenských hier.
Ani bežný život na izbách nebol úplne jednoduchý. Návštevy sa mohli prijímať len so súhlasom dozorujúceho pomocného profesora. Šaty sa ukladali do vyznačených skríň, knihy na policu a do šuflíkov. Jedna skriňa bola určená pre dvoch chovancov. Bedne a kufre sa na izbe nesmeli držať. Chovanec musel byť o ôsmej večer na internáte. Povolenie na neskoršiu hodinu dával riaditeľ. Po desiatej mohli prísť len vtedy, ak dostali povolenie na divadlo alebo koncert. Po večierke bolo zakázané rozprávanie a zapaľovanie svetla. V jedálni mal každý určené svoje stále miesto. Stravovanie sa začínalo krátkou modlitbou. Od stola sa vstávalo na pokyn dozorujúceho pomocného profesora, miestnosť mohli opustiť až po spoločnej ďakovnej modlitbe.
Osobitne bolo riešené aj správanie sa k neučiteľskému personálu školy: Školníka a iných sluhov chovanci nesmeli využívať pre svoje osobné záujmy a zároveň sa k nim museli správať slušne.
Z dnešného pohľadu sú zaujímavé pravidlá týkajúce sa hygieny. Obliečky na posteľ museli prezliekať aspoň raz za mesiac, vyvaľovať sa na posteli cez deň bolo zakázané. Chovanci si museli prezliecť čistú košeľu týždenne dvakrát, týždenne aspoň raz čisté spodky a pančuchy. Pranie a čistenie si chovanci zabezpečovali sami. Zo zdravotných a hygienických dôvodov bolo nutnosťou sa aspoň raz do mesiaca okúpať. Chovanci spoločne zabezpečovali prinesenie vody na umývanie, ako aj pitnú vodu na izby. Počas vykurovania nesmela byť na izbách teplota viac ako 20 stupňov C. V každej izbe boli umiestnené pľuváky.
Každé ochorenie sa muselo hneď hlásiť riaditeľovi a chorí boli v samostatnej miestnosti. To bolo v 19. storočí, keď zúrili rôzne infekčné choroby, viac ako pochopiteľné. Chovancov liečil lekár a lieky ním predpísané hradila škola (ústav). Recept musel byť riadne opečiatkovaný, bez pečiatky sa trovy na lieky nevyplatili.

Na koniec som si nechal pravidlo, ktoré hovorilo, že spoločenská reč spolubývajúcich musela byť maďarská. Spomeňte si teraz, ako som na začiatku písal o inom pravidle zakazujúcom prinášať politickú literatúru a povedzme si, kam kombinácia týchto a ešte ďalších pravidiel vidla.
Mária Adamová cituje spomienky študenta ústavu, neskoršieho spisovateľa Pavla Socháňa, na rok 1881: „Keď som prišiel v septembri 1879 do lučenského učiteľského ústavu, rozhliadol som sa a zistil som, že ústav navštevuje viac slovenských národností. Navrhol som, aby sme si založili krúžok, v ktorom by sme sa rozprávali každý svojim materinským jazykom, ktorý ako budúci učitelia musíme poznať. Myšlienka bola uskutočnená. Stretávali sme sa dosť často v byte domáceho študenta Petra Šimkoviča, kde sme si preberali otázky slovenského jazyka ... Bolo nás 10 a našim predsedom bol Alexander Belocy, vyznamenaný študent III. ročníka, ja som bol tajomníkom a zapisovateľom, Šimkovič bol pokladníkom. Začiatkom roku 1881 som sa začal zaoberať vydaním časopisu Žiara, do ktorého som zhromažďoval lepšie písomné práce... V sobotu poobede a v nedeľu sme vo dvojici a trojici navštevovali slovenské rodiny žijúce v okolí. Medzi ne patrili rodiny okresného notára Goldpergera v Ľuboreči, evanjelický farár tiež tam, učiteľ Banšel v Maškovej, farár Samo Bodický a učiteľ Molnár zo Senného, kde bol vtedy kaplánom Janko Slávik..., rodina učiteľa Skaloša v Tomášovciach... Ako dobrí študenti sme mali ubytovanie a stravu zadarmo... po začatí vyšetrovania, učiteľský zbor poslal učiteľa Sneffa a školníka na naše izby na prehľadanie slovenských kníh a niekoľko rukopisov. Mne zobrali viac ako 60 zväzkov. Odovzdali ich na preštudovanie ev. farárovi Margócsimu... Predviedli: Adam Gröner, Karol Matúška, Makso Denk, Peter Šimkovič, Pavel Socháň, Ján Čajak, Peter Zgúth... Po vypočutí nás obvinili z vlastizrady a vylúčili zo školy.
Ako ďalej píše Mária Adamová: „Riaditeľom učiteľského ústavu bol vtedy Dionýz Zayzon. Jeho pričinením boli z ústavu pre svoje slovenské cítenie vylúčení žiaci: Denk, Čajak, Grőner, Matúška, Socháň, Šimkovič a Zgúth. Čajak a Zgúth boli vylúčení len z tohto ústavu, ostatní zo všetkých ústavov bývalého Uhorska. Matúška, v zúfalom položení nad stratou budúcnosti, sa v budove ústavu obesil. Riaditeľa Zayzona potom preložili z Lučenca na iné pôsobište.“

Ak vás tento blog zaujal, ak je pre vás potešením čítať o regionálnej histórii (v tomto prípade Novohradu), objavovať obyčajné ľudské osudy, alebo ak sú vám naše aktivity sympatické, budeme radi, ak nás podporíte. Už za najnižší príspevok dostane každý podporovateľ oba diely zborníka na rok 2019 (tvrdá väzba, 720 strán, z toho 160 bonusových určených len pre podporovateľov). Viac informácií na tomto odkaze, zároveň je to jediné miesto, kde si je zborníky možno zaistiť. Na tomto linku si môžete stiahnuť elektronickú verziu zborníkov z predošlých rokov. Odkazy na ďalšie články zo zborníkov sú nižšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bödör s Kočnerom volali Fica šéf

Kočner kritizoval Fica za odstavenie Harabina.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulík hrá v strane o všetko

Uveriteľný zmier v SaS je už nemožný.


Už ste čítali?